Neočakávané ||Lando Norris ||SK

3

Práve som išla z roboty a keď som nastúpila do lanovky, bol tam Josh. Vôbec sa mi s ním nechcelo rozprávať a ani som nemala slúchadlá, aby som mu to dala najavo.

,,No čo, slečna Norrisová?" podišiel ku mne a podpichol ma. Prevrátila som oči a akože sa po ňom zahnala. Uhol sa a pomedzi smiech povedal: ,,Mám taký dojem, že my sa z tvojho rande tešíme viac ako ty." Pokrčila som plecami: ,,Tak po prvé - nie je to rande. Po druhé - zrejme áno."

Asi vycítil, že nemám chuť rozprávať sa, tak začal rozprávať o svojom dni. Presne ako som očakávala. Stále kecal o tom chlapcovi, ktorého dnes len obslúžil. Mne to nevadilo, ja som dobrý poslucháč. Vystúpili sme a rozlúčili sme sa.

Vošla som do svojej izby. No, mám dvadsať minút na prichystanie sa. Zobrala som si biely sveter s modrými vzormi, čierne nohavice a kabát. Jednoduchý štýl. Trochu som si upravila účes a rýchlo som zjedla nejaké jedlo.

Išla som späť na lanovku. Tentoraz aj so slúchadlami. Keď som vošla do hotela, pri schodoch už čakal Lando. Keď ma uvidel, usmial sa. Snažila som sa usmiať, ale bola som veľmi nervózna, takže sa mi to nepodarilo.

,,Tie slúchadlá čo? Keby som ťa nudil, dáš si ich na uši?" zasmial sa. ,,Nie, to mám iba do lanovky..." odpovedala som. Jemne ma chytil za rameno, pozrel mi do očí a povedal: ,,Nemusíš byť taká nervózna." Uhla som pohľadom.

Vyšla som s farbou von: ,,Uhm...no...som na niečom takom prvýkrát. Netuším, ako to prebieha..." Teraz som vyznela ako idiot. Určite. Pretože zostal zarazene stáť. Hneď sa spamätal a povedal:,,To nič! Len sa uvoľni" pousmial sa a mrkol na mňa.

Znovu. Jemu stačí urobiť len jeden pohyb a moje srdce bije ako splašené. Jemne som sa usmiala. ,,Môžme ísť?"opýtal sa. ,,Uhm, jasné"

Prišli sme k baru. Barman na mňa zazrel, pretože sa poznáme a kývol mi hlavou na pozdrav. Kývla som mu späť. Lando objednal drinky a usadili sme sa do rohu miestnosti.

Najprv som si myslela, že bude trápne ticho, ale akosi sa zo mňa drali slová samé. ,,Čo ťa privádza tu, do rakúskych Álp?" opýtala som sa. ,,Tak vieš...koniec sezóny, tak chodím s kamarátmi kade tade."

Tak sme sa zarozprávali, že som si ani nevšimla, že už bolo desať hodín. Lando si objednal ešte jeden drink, ale ja som sa nechcela hneď opiť. Pravdu povedať...neverila som mu. Nikomu neverím.

,,Povedz mi, prečo si taká pesimistická?" opýtal sa ma zrazu. Na túto otázku som už mala nacvičenú odpoveď: ,,Od prírody" Prižmúril oči. ,,To ti neverím. Veď v tebe nie je ani štipka radosti! Máš tak krásny úsmev! Chcem ťa vidieť smiať sa! Povedz mi, čo ťa vie rozveseliť?" 

Naozaj som začala premýšľať, ale nič mi nenapadlo. To, čo chcem, mi nevie dať... Prosto som odpovedala: ,,Neviem, asi nič" Vyvalil na mňa oči ,,To snáď nemyslíš vážne!" začal tuho rozmýšľať. Luskol prstami a vyhŕkol: ,,Už viem, už viem! Lyžovačka! Vieš lyžovať?"

Odfrkla som. ,,Pche, vyprášim ťa ako koberec." Nadvihol obočie ,,To sa uvidí. Máš niekedy voľno?" opýtal sa. ,,Zajtra idem do roboty a potom mám celé dva dni voľné." Presne som vedela, čo povie. ,,Fajn. Pozajtra lyžovačka. Môžme si vymeniť telefónne čísla?"

Zaváhala som, ale nakoniec som povedala: ,,Okej, jasné..." Vymenili sme si čísla. ,,Tak ahoj. Bolo mi...príjemne." povedala som. ,,To som rád. Dobrú noc." odpovedal celý natešený. Kývla som hlavou a odišla preč. Rýchlo som utekala na lanovku, pretože som chcela stihnúť poslednú jazdu. Nechcela som tu uviaznuť na noc.

Prišla som na izbu. Nevedela som, čo si o tom myslieť. No...večer neskončil tak katastrofálne ako som si myslela. Skončil výborne. Uvedomila som si, že mám číslo na Landa Norrisa. Na celebritu. O. Môj. Bože.

Niečo mi napadlo. Išla som si pozrieť, koľko mám dovoleniek. Ako som tak pozerala, tak som zistila, že ja som vypotrebovala iba dva dni zo štyroch týždňov dovolenky!

Ani som si nestihla uvedomiť, čo robím. Kým som sa spamätala, už mi Lando odpísal.

B: ahoj, mohla by som si zobrať dovolenku na zajtra, tým pádom môžme ísť zajtra lyžovať
L: nooo, to je dobrý nápad! Ale som tu s priateľmi...keď sa neurazíš, tak ja môžem iba poobede od tretej
B: to sa pôjdeš s nimi aj so mnou lyžovať? Budeš vládať? 😧
L: prosiiim ťa, ja mám dobrú výdrž 😏

Keby tam nedal toho smajlíka, tak by to vyznelo normálne. Ale dal ho tam, tak to vyznelo dosť...dvojzmyselne. Bez rozmýšľania som mu odpísala. Kým som si uvedomila, čo som napísala, bolo už neskoro.

B: kde presne? 😜
L: to by si chcela vedieť, čo? 😘
B: 😏🥴

Hlava sa mi začala plniť samými nezmyslami. Fajn, už by stačilo. Zmenila som tému. Dohodli sme sa, kde sa stretneme a popriali si dobrú noc.

Hneď som napísala šéfke, že si beriem na zajtra voľno. Napísala som aj kamarátom, čo je vo veci. Samozrejme, nikto mi neodpísal, keďže už všetci spali. Išla som aj ja spať. Je už neskoro.

Ďalší deň

Budík mi nezvonil, ale ja som sa aj tak sama zobudila o pol ôsmej. Už som bola veľmi zvyknutá na skoré vstávanie. Pozrela som na mobil a tam ma už čakalo milión správ. V skupine a aj Lena mi samostatne vynadala, že mala plány, ale musí pracovať.

Posadila som sa a spomenula si, čo ma dnes čaká. Potom som si uvedomila, že musím vybrať všetky veci na lyžovanie. To bude roboty. Už ani nepamätám, kde som dala kuklu a rukavice. Ach jaaaaj. Dala som si tvár do dlaní.

Po piatich minútach som sa donútila vstať. Spravila som rannú rutinu a išla hľadať všetko oblečenie na lyžovanie. Lyžiarsku výbavu som našla hneď. Nakoniec som našla všetko okrem rukavíc. Prehľadala som celú izbu, ale nič som nenašla. Tuho som rozmýšľala, ale na nič som si nespomenula.

Nuž, vyzerá to tak, že budem musieť ísť do mesta. Tak sa mi nechce. Zavolám Lene alebo niekomu, kto pôjde za mňa? Nie, nemôžem. Musím to urobiť sama.

Obliekla som sa a išla do mesta. Auto som nemala a autobus išiel až o polhodinu, tak som tam išla peši. Našťastie to bolo len necelých desať minút kráčania.