Neočakávané ||Lando Norris ||SK

14

Kým sme sa dotrepali domov s tým stromčekom, tak to trvalo veľmi dlho alebo bola to hrozná zábava! Niekoľkokrát nám spadol a pár vetvičiek sa polámalo, ale nikto to neriešil, tak ani ja. Uno nás samozrejme naradostene obskakoval, keď sme prišli do domu.

Keď sme ho konečne nasadili do stojanu do izby, tak sme si všetci vydýchli od úľavy. Do nosa nám vrazila sladká vôňa.
,,Niečo dobré tu zaváňa." usmiala sa Cisca.

Z kuchyne sme len počuli ako Oliver zakričal: ,,Opovážiš sa to zožrať ešte pred večerou!" Zasmiali sme sa. Zaškvŕkalo mi v bruchu tak, že to až počul Adam ktorý stál pri mne. Ach bože, ten pôst!

,,Ešte vydrž tri hodiny." usmial sa.
,,KOĽKO?!" vyhŕkla som.
,,Ja tu zomriem od hladu!" doplnila som. Všetci sa zasmiali.
,,Neboj, potom sa môžeš najesť až tak, že ti bude zle." zasmiala sa Cisca.
,,Zas nemusíme to až tak hrotiť, hej?" zasmiala som sa.

Tu pri nich sa zo mňa stával úplne nový človek. Lando mi pomohol v Alpách položiť základy mojej novej osobnosti a jeho rodina mi pomáhala ju stavať ďalej. Začínala som sa cítiť inak. Dúfam, že sa mi to len nezdá. Musím sa na to opýtať Landa.

Zrazu prišiel Lando s dvomi krabicami vianočných ozdôb na stromček. Ani som si nevšimla, kedy stihol ísť po ne.

Dom už samozrejme bol vyzdobený odkedy sme tu prišli, no oni majú takú tradíciu, že zdobia stromček až na Štedrý deň. Bolo to veľmi pekné.

Lando otvoril krabice a hodil mi žiarovky. Skoro mi spadli. Vyjavene som na neho pozrela. Prečo ich dáva mne?
,,Na tvojom mieste by som už začal tie žiarovky dávať na stromček, lebo títo ofrflanci budú šomrať aby si pohla zadkom." povedal Lando.

Všetci na neho škaredo pozreli, no v ich očiach bolo vidno pobavenie.
,,Má pravdu." povedala Cisca.
,,To vážne?" opýtala som sa. Veď predsa nie som členom rodiny...
,,No šup šup! Samo sa to neozdobí!" súrila ma Cisca.
,,Jasné, hneď to bude..." povedala som a začala som žiarovky obmotávať okolo stromčeka.

Urobila som to celkom rýchlo a pekne. Síce som sa neraz do nich zamotala, ale zvládla som to na jedničku. Ostatní povešali ozdoby a krásny stromček bol na svete!

,,Nádhera" vydýchla som. Lando prišiel ku mne zozadu a objal ma okolo pliec.
,,Taká krása vznikla aj vďaka tebe." zašepkal mi do ucha. Usmiala som sa. Akoby presne vedel, čo som potrebovala počuť. Začala som sa cítiť lepšie, pretože nevytváram iba zlé a deprimujúce veci ale aj pekné a šťastné.

Rýchlo sme poupratovali bordel. Ani som si nevšimla, že už prešla hodina! Už aj bola vonku tma.

Všetci sme chvíľu sedeli v obývačke a rozprávali sme sa, keď Flo niekam odišla. Po asi desiatich minútach odišla aj Cisca a cestou mi kývla hlavou, nech idem s nimi.

Najprv som nevedela, či to myslí vážne, no potom som si povedala že to treba vyskúšať. Vstala som a odišla som za ňou.

Išli sme von na terasu, ktorú som si mimochodom vôbec nevšimla za tie dva dni.
,,Vieš..." ozvala sa Cisca. Flo nebola nikde k videní.
,,Lando je môj brat a ja chcem pre neho len to najlepšie..." začala rozprávať.

Prestalo sa mi to páčiť. Čo také som urobila? Dúfam, že ma nezačala nenávidieť!
,,A som rada, že stretol teba. On bol šťastný stále ale teraz vidno, že je ešte šťastnejší." usmiala sa.

Oooh, to vážne? Spadol mi kameň zo srdca, keď to povedala. Síce som sa vôbec necítila ako tá pravá osoba pre neho, ale bola som rada, že ma za takú považujú. Tiež som sa usmiala. Nevedela som čo na to povedať. 

Kým som bola stratená v mojich myšlienkach, tak odrazu na mňa letela snehová guľa. Priamo na tvár. Len tak tak, že som sa uhla. Pozrela som sa odkiaľ to na mňa letelo. Flo už držala ďalšiu guľu a vyškierala sa na mňa.

Zrazu ma trafila ďalšia guľa. Táto bola od Ciscy. Kedy vôbec stihla ísť tak ďaleko?
,,Ohohou, no tak to nie!" povedala som a utekala som po sneh. Začali sme sa guľovať. Ochvíľu prišli aj Oliver s Landom a pridali sa.

V živote som sa tak nezabavila ako teraz. V strede guľovačky sa rozbehli obaja bratia k Cisce.
,,Takto sa to nerobí! Dvaja chlapci na jedno dievča! Hanba vám!" skríkla a začala pred nimi utekať. Ďaleko neušla, keďže ju hneď chytili, hodili do snehu a doslova ju v ňom zahrabali.

Flo už stála za mnou ako za živým štítom. Obaja chlapci sa otočili ku nám, usmiali sa a rozbehli sa. Obe sme začali pišťať a utekať, kde sa dalo.

Oliver chytil Flo hneď, no Lando ma nemohol uchmatnúť. Už som nevládala, tak som zastavila. Uškrnul sa a doslova sa po mne hodil.

Myslel si, že ma zhodí hneď do snehu, no ja som sa dobre postavila, takže nemal šancu. Začala sa bitka o to, kto skôr skončí na zemi.

Naraz nás to oboch napadlo a navzájom sme sa potkli. Spadla som prvá a Lando pristál na mne. Začali sme sa smiať ako kone. Vôbec mi to nevadilo že ma pripučil a že ledva dýcham.

Pribehli k nám jeho súrodenci a zahádzali nás snehom. Zapišťala som. Všetci sme boli iba v mikinách, takže sme boli premrznutí na kosť, no nikomu to nevadilo.

Bavili sme sa úplne ako malé deti. Všetci sa ešte hodili do snehu a každý z nás urobil anjela. Celí mokrí sme sa potom vybrali dovnútra. Lando išiel posledný a ja pred ním.

Tesne pred dverami ma potiahol za ruku a povedal: ,,Pozri, pozri!" Podišla som k nemu pár krokov aby mi ukázal to čo chcel. Najprv mieril pred seba a postupne ukázal nad nás. To na čo ukazoval bolo imelo.

,,Ty špekulant."
,,Vieš čo to znamená, keď sú dvaja ľudia pod imelom, však?" uškrnul sa. Prevrátila som očami.
,,Teraz to vyzerá presne ako scéna z nejakého klišé vianočného romantického filmu. Nemohol si vymyslieť niečo originálne?" nadvihla som obočie.
,,A nebolo? Nestretli sme sa pod imelom náhodou, ale vďaka mne."
Zasmiala som sa.

Obaja sme stíchli. Chytil ma okolo pása, akoby som bola porcelánová bábika. Ja som mu položila jednu ruku na hruď a druhú na plece. Jemne si ma pritiahol a pozrel mi do očí, akoby si pýtal povolenie.

Potvrdila som mu to tým, že som ho pobozkala. Teraz ma už nedržal, akoby som bola z porcelánu ale pevne si ma pritiahol.

Keď sa naše pery spojili, tak som v sebe pocítila len radosť, šťastie a svetlo. Myseľ som mala v momente prázdnu.