Neočakávané ||Lando Norris ||SK

17

Na letisku

,,Pozdravuj doma, áno?" povedala som, zatiaľ čo sme sa s Landom držali za ruky.
,,Samozrejme. Ty si hlavne dávaj na seba pozor. A keď pristaneš a prídeš domov tak mi ihneď píš, aby som vedel že si v poriadku, jasné?" nadvihol obočie.
,,Aj ty si dávaj pozor." povedala som a poslednýkrát ho objala.
,,Ľúbim ťa." zašepkal mi do ucha.

Nevedela som tie slová vysloviť späť. Mala som pocit, že ak by som ich vyslovila tak by som sa nimi zadusila. Tá sprostá trauma z detstva. Bola som zbabelec. Nedokázala som sa jej postaviť. Tak som sa iba usmiala a odišla som do lietadla. Hneď som napísala do skupinového chatu, že letím domov.

Celý čas, kým lietadlo štartovalo som si v duchu nadávala. Si zasratý slaboch! Nedokážeš vyjadriť to čo cítiš! Len dva slová! Zaťala som ruky v päsť až mi zbeleli hánky.

Tak ako som prvýkrát letela lietadlom, tak aj teraz som oka nezažmúrila. No nie preto, lebo som sa tešila. Teraz kvôli tomu, že som bola na seba nasratá.

Keď som vystúpila z lietadla, zobrala si veci a vyšla vonku, tak ma tam už čakal Mark opretý o auto. Hmm, ešte sa len stmieva. Bolo mi jedno, že som pustila kufre v strede ulice. Ja som sa mu hodila do náručia.

,,Urobili ti tam niečo?" opýtal sa. To bola jeho prvá otázka. Zasmiala som sa.
,,Nie, neboj sa. Len ťa hrozne rada vidím! Nikdy som netušila že mi budete takto chýbať!" povedala som.
,,Aj ty si nám chýbala." povedal.

Dobre vedel, že som nebola v poriadku, len to teraz nevyťahoval. Vedel, že by som sa zrútila, tak sa ma snažil rozveseliť a išlo mu to. Ten chlap ma poznal tak ako nikto. Mark bol môj prvý kamarát v hoteli, tak sa ani nečudujem.

Hodili sme kufre do auta, nasadli sme a odišli do hotela. Cestou tam nebola v aute ani sekunda ticha. Netušila som ako, ale zlepšila sa mi nálada a vyrozprávala som mu všetko do detailov. Úplne všetko. A on ma ochotne počúval a niekedy sa aj niečo opýtal ak mal možnosť. Celý čas sa mi huba nezastavila.

Keď sme prišli na parkovisko, tak mi pomohol zobrať kufre a odprevadil ma priamo do izby a nakoniec aj ostal, pretože som rozprávala neustále. Rovno som mu urobila čaj, lebo som vedela že to bude na dlho.

,,Poviem ti tak, že si naozaj zažila za tých pár dní toho viac ako za celý život." povedal Mark a zasmial sa.
,,Mi hovor..." odfrkla som si.
,,Nechceš ísť pozrieť hore do hotela?" opýtal sa a zároveň vstával z kresla.
,,Zajtra, som unavená." usmiala som sa a tiež som sa postavila.

Podišiel ku dverám a obul sa. Pristúpila som k nemu, objala ho a zašepkala: ,,Ďakujem" Trochu nesmelo, no objal ma späť.
,,Fúha, toto som nečakal." zasmial sa. Buchla som ho päsťou do hrude.
,,Musíš pokaziť aj ten jediný pekný moment, ktorý urobím, že?" zazrela som na neho.
,,Musel som... A nemáš za čo." znovu sa zasmial a odišiel.

Keď zavrel dvere, tak som sa o ne oprela a zošúchla na zem. Vzdychla som. Keby som nebola taký zbabelec, tak by som práve bola pri Landovi a pomaly by sme sa chystali na odchod na Island.

Panebože, Lando! Veď ja som mu vôbec nenapísala! Tak ako rýchlo som spadla ku dverám, tak rýchlo som sa postavila až mi puklo v chrbte. Zanadávala som. Po pár sekundách bolesť prešla.

Rýchlo som si išla vytiahnuť mobil. Skúšala som ho zapnúť, no bol vybitý. Kde mám nabíjačku, keď ju najviac potrebujem?! Aha, jasné. V kufri.

Už nepamätám do ktorého vrecka som ju dala, tak som vyhodila do vzduchu a prehrabala celý kufor kým som ju našla. Rýchlo som mobil zapojila do nabíjačky a zapla som ho.

Čakalo ma tam asi 10 správ od Landa. Usmiala som sa. On sa o mňa bojí!

L: No ako, došla si v poriadku?
L: Už si došla, však?

To boli prvé dve správy. Polhodinu na to tam svietili ďalšie.

L: Dúfam, že si v poriadku 😦
L: Ben, prosím ozvi sa, ináč za tebou priletím! Musím vedieť o tebe!

Pätnásť minút na to tam boli zas ďalšie správy a bolo z nich už cítiť strach.

L: Benedetta!!! Vytrhám si vlasy ak sa neozveš! 😵
L: Ak sa chceš pomstiť za čokoľvek zlé čo som ti urobil tak ti to vyšlo, ale, prosím, naozaj sa už ozvi!
L: Zruším let, pôjdem za tebou

To bola od neho posledná správa. Poslal ju pred 21 minútami. Dúfam že ten let naozaj nezrušil! Rýchlo som mu odpísala.

B: LANDO TU SOM
B: Prepáč že som ti nepísala, celý čas som bola s kamarátom ktorý po mňa prišiel na letisko
B: Som v poriadku. Opovážiš sa preložiť ten let!

Hneď si to pozrel. Pár sekúnd na to mi začal volať na videohovor. Zdvihla som mu.

,,Ben! Ani nevieš ako som sa bál!" povedal.
,,Pokoj Lando. Som v poriadku. Vidíš?" povedala som kľudne a ukázala sa mu celá na kameru aby videl, že mi je fajn.
,,Dúfam že si ten let nepreložil kvôli mne!" vyhŕkla som.
,,Práve som ho išiel zrušiť. Keby si mi neodpísala tak už zajtra by som bol pri tebe."

Plesla som si po čele.
,,Mala som vybitý mobil, preboha." povedala som otrávene.
,,To ťa neospravedlňuje!" zdvihol ukazovák.
,,Keď myslíš... Ja sa hádať nejdem... Dobre, idem už. Videl si že som v poriadku, tak môžeš ísť robiť svoje činnosti."

Ešte raz sa na mňa poriadne pozrel a vzdychol si.
,,Fajn, idem. Keby niečo ozvi sa, dobre? Ahoj drahá..." povedal.
,,Maj sa" povedala som, no on už stihol zložiť, takže to nepočul.

Nebola som k nemu trochu hnusná? Asi hej, keďže hneď zložil. Sakra! Len prídem späť do hotela a už sa na mňa lepí sarkazmus! Opäť! Zavrčala som a hodila som mobil na posteľ. Bolo mi to jedno, kľudne nech aj ostane vybitý celý týždeň.

Radšej sa idem vybaliť. Pozrela som na kufre. Eeeeh, nechce sa mi ani pohnúť. Ej, nechám to tak. Prinajhoršom si budem postupne vyberať veci do prania.