Neočakávané ||Lando Norris ||SK

18

Ďalší deň

Hneď zrána som prišla do hotela pozrieť ostatných. Odrazu sa mi zdravili aj iní ľudia okrem tých troch! Doobedu som mala fajn náladu, takže som sa im pozdravila naspäť a aj sme prehodili pár slov. No potom? Tesne po obede som mala jakž-takž náladu ale potom sa to zhoršovalo. Nakoniec som večer prišla domov vyčerpaná a tak zlá, že som mohla zabíjať pohľadom.

Ako je to možné? Možno keby tu bol so mnou Lando, tak by to bolo lepšie... Snáď. Alebo na mňa celé toto miesto tak zle vplýva? Netuším.

Práve som si chystala večeru, keď mi začal zvoniť mobil (predsa len som si ho nabila). Hmm, cudzie číslo. Čo môže kto chcieť teraz večer o štvrť na sedem? Zdvihla som.

,,Prosím?" ozvala som sa.
,,Dobrý večer. Slečna Simona Ophius?" ozval sa nejaký chlap.

Zaškrípala som zubami. Zmenila som si meno a dúfala, že na toto zabudnem. No nestalo sa tak a ani sa nestane.

,,Áno..." odpovedala som zaskočene.
,,Ospravedlňujem sa, že volám v tak neskorú hodinu, ale vaši rodičia, Bibiana Ophius a Jan Ophius, dnes zomreli pri autonehode."

Srdce mi vynechalo úder. Moji rodičia sú mŕtvi. Mŕtvi. To slovo mnou prešlo ako elektrický šok. Áno, odišla som od nich pretože boli otrasní a neschopní, ale predsa len to boli moji rodičia. Darcovia môjho života. Neznášala som ich z celého srdca, ale v kútiku duše som ich mala rada. Teraz sa ten kútik ozval a začal smútiť.

,,Je mi to veľmi ľúto." povedal muž.
,,To je... V poriadku..." nevedela som čo na to povedať. Muž začal ďalej rozprávať.
,,Zanechali vám dedičstvo..."

Dedičstvo? Oni? Mne? Dobre počujem? Nemôžem tomu uveriť.

,,Kto vlastne ste?" prerušila som muža.
,,Och, ospravedlňujem sa. Som Anton Bischnsukt, notár." rýchlo povedal.
,,Aha..."
,,Mohli by ste sa dostaviť čo najskôr do Salzburgu..." nadiktoval mi adresu.

Hmmm, Salzburg je dve hodiny cesty odtiaľ. Dúfam, že niekoho prehovorím, aby mi dal auto.

,,Môžem prísť zajtra alebo pozajtra?" opýtala som sa.
,,Samozrejme, budem tu. Môžte medzi druhou - treťou?"
,,Áno môžem..." povedala som. Netušila som, čo ešte doplniť.
,,Tak teda ďakujem a dovidenia. Ešte raz úprimnú sústrasť." povedal a zložil.

V šoku som ostala stáť pri kuchynskej linke. Doteraz ma nezaujímalo čo je s mojimi rodičmi. Keby boli mŕtvi tak by bolo pre mňa lepšie keby som o tom nevedela. Lenže keď o tom viem, tak to nie je veľmi príjemné...

Táto informácia zabolela, no moja strana, ktorá ich neznášala, bola silnejšia ako strana, ktorá ich mala rada. Takže som sa cez to rýchlo preniesla.

Zobrala som to logicky. Doteraz mi nechýbali a dokázala som žiť aj bez nich. K tomu sa o mňa vôbec nezaujímali a ani sa ma nesnažili vyhľadať. Odkedy som od nich odišla som sa tvárila že ich nepoznám a bolo mi dobre. Prečo by mi teraz toto malo nejako vadiť?

To, že som sa dozvedela, že už tu nie sú bol šok. Ale... Akoby v mojej duši niečo povolilo. Akoby sa mi uľavilo. Akoby zmizol môj strach z pekných vecí, dobrých ľudí a hlavne z lásky. Tiažoba čo ma celý ten čas ťahala dole zrazu opadla a ja som sa cítila voľná. Prvýkrát v živote som sa tak cítila naozaj. Zaujímavý pocit. Veľmi.

Ihneď som napísala do skupiny. Odpísali mi až keď som sa najedla.

B: Kto mi zajtra/ pozajtra požičia auto? 👉 Salzburg
L: Čo tam?
B: Iba vybaviť pár právnických vecí
M: Dúfam, že si neprekročila žiadne zákony! 😱
B: Preboha nie 🙄 moji rodiča zomreli a ja musím ísť za notárom prevziať dedičstvo
B: Nechcem počuť žiadne kondolencie ani nič iné, jasné?

Na chvíľu prestali odpisovať. Všetci stíchli. Nakoniec sa jediný Josh ozval. Práve prišiel. On vždy vedel dobre zareagovať v situáciách.

J: Zajtra mám voľno. Auto mám, čas mám, môžem ísť s tebou?
B: Pre mňa za mňa, kľudne
J: Dooobre

Napísal mi do súkromného četu. Stanovili sme si čas, kedy zajtra pôjdeme. Milujem toho chlapca. Zachránil ma nespočetnekrát. Budem mu to musieť nejak oplatiť.

Ďalší deň, v aute

,,Bráško, keby som išla sama tak by som sa stratila!" povedala som a v údive som zapískala. Josh išiel cez Salzburg prvýkrát, ale nevyzeral tak.
,,Tvoje orientačné schopnosti sú na bode mrazu, nebudeme si klamať..." povedal.
,,Idiot." plesla som ho po ramene a zasmiali sme sa.

Ochvíľu zaparkoval. Obaja sme pozreli na neveľkú budovu pred nami. Nebola ničím výnimočná. Bola modrá a na niektorých miestach sa už šúpala omietka. Aspoň okná a dvere boli v dobrom stave.

,,Vraj to je tu..." povedal zaskočene Josh a pre istotu pozrel na Google mapy. Taktiež som skontrolovala adresu. Boli sme na dobrom mieste.
,,Tak teda, skúsim tam ísť..." odmlčala som sa.
,,Nejdeš so mnou?"
,,Odprevadim ťa dovnútra, ale ďalej nejdem." povedal. Ticho som prikývla.

Vystúpili sme z auta a išli ku dverám. Vošli sme dovnútra. Išli sme dlhou chodbou a hľadali správne dvere. Našťastie bolo na každých napísané, koho kancelária sa tam nachádza, takže sme to našli hneď. Keď sme vošli, obaja sme vyvalili oči na to, čo tam bolo.

Bola to veľká sivá, veľmi útulne zariadená miestnosť. Vyzerala ako čakáreň. Vzadu bol pult, za ktorým sedela tmavovlasá slečna. Po ľavej strane, kde boli okná sa nachádzali dva gauče, pár foteliek a dva malé stolíky. Po pravej strane boli dvere, polica s knihami, obrazy, atď.

Ihneď som zamierila k pultu. Slečna sa na mňa pozrela a usmiala sa.
,,Dobrý deň, ako pomôžem?" ozvala sa.
,,Dobrý. Som Simona Ophius. Som tu kvôli-" začala som rozprávať, no prerušila ma.
,,Dedičstvu. Áno, samozrejme. Dám vedieť pánovi Bischnsuktovi. O chvíľku sa vám bude venovať. Sadnite si zatiaľ."

Prikývla som a išla som si sadnúť. Josh išiel za mnou. Asi 10 minút sme tam obaja sedeli a rozprávali sme sa. Presnejšie, on sa ma snažil upokojiť pretože som bola hrozne nervózna. Keď sa otvorili dvere, tak som sa napla ako struna.

Postarší plešatý pán sa na mňa pozrel, usmial a opýtal sa: ,,Slečna Ophius?"
,,Áno." odpovedala som a postavila sa.
,,Poďte prosím." povedal a mávol rukou nech ho nasledujem.

Josh na mňa povzbudivo pozrel. Nadýchla som sa a vykročila za notárom. Vošla som do malej miestnosti, taktiež slušne zariadenej.

Pán Bischnsukt otvoril ústa, no ja som zdvihla ruku a povedala som: ,,Prosím, žiadne kondolencie." Presne som vedela, že to chcel povedať. Krivo sa usmial a povedal: ,,Dobre."

Chvíľu sme riešili milión vecí, ktoré ma nebavili no boli potrebné.
,,Môžem sa opýtať... Čo mi vlastne zanechali za dedičstvo?" opýtala som sa.
,,150 000 eur a..." povedal pohotovo. Ďalej som už nepočúvala. Padla mi sánka. To si zo mňa strieľa?