Neočakávané ||Lando Norris ||SK

12

,,Čo sa deje?" opýtal sa Lando a uprene na mňa pozeral.
,,Veď to, že nič." povedala som a začala som sa smiať ako čistý psychopat.

Položil čaj na poličku, podišiel ku mne a chytil ma za rameno. Stále som sa smiala a pozerala som mu do očí plných podpory. Moje boli plné bolesti a hanby.

,,Benedetta..." ozval sa.
,,Môžeš mi povedať, prečo tu som?" opýtala som sa. Pustil ma a zarazene na mňa pozrel.
,,Jak prečo? Ak sa tu necítiš dobre-" nemohol dopovedať, keďže som ho prerušila.
,,Je mi tu skvele, ale cítim sa, akoby som bola tvoja záťaž."

Zobral mi môj čaj a položil ho. Kľakol si predomňa, chytil ma za ruky a povedal: ,,Ty nebudeš záťaž nikdy." Krivo som sa usmiala a pokrútila som hlavou.
,,Nechápem to... Správam sa ako zmija a ty ma aj tak máš rád. Nezaslúžim si nič z toho tu. Predovšetkým teba, Lando." Mohla som sa snažiť ako som chcela, ale slzám som nezabránila.

,,Nehovor tak! Si úžasná osoba. To ja si teba nezaslúžim." utišoval ma.
,,Mňa neoklameš." Lietala som očami po celej izbe.

,,Pozri sa na mňa." povedal jemne. Nepozrela som sa jeho smerom.
,,Oči na mňa." tentoraz to povedal rázne. Stále som ho neposlúchala. Chytil ma pevne za bradu a silou ma vytočil k sebe. Bolo mi to jedno, že ma to bolí. Bolesť som uvítala.

Neostávalo mi nič iné, ako sa naň pozrieť.
,,Ako som ťa učil? Užívaj si život a neboj sa skúšať nové veci, že?" povedal. Prikývla som.
,,No a toto sú nové veci, tak prečo sa ich bojíš? Prečo sa bojíš zmeny?" pritlačil.

Chvíľu som bola ticho. Pokojne čakal. Zakusla som si do pery. Nakoniec som sa ozvala: ,,Prečo? Pretože ti to všetko nemám čím oplatiť! Preto sa bojím zmeny. Budem ti dlžiť neskutočne veľa..."
,,Za čo mi chceš dlžiť?" nadvihol obočie.
,,Za to, že si ma vytiahol z tej zasratej diery." povedala som roztraseným hlasom.

,,To nič nebolo." usmial sa. Zasmiala som sa.
,,Teba si nezaslúžim nielen ja, ale celý svet!"

Postavil sa a mňa zobral so sebou. Pevne ma objal a zašepkal mi do vlasov: ,,Ešte raz začneš trepať takéto hovadiny, tak ťa zamknem do pivnice." Chytil ma za zadok a pritiahol si ma ešte bližšie. Asi iba on dokáže takúto ponurnú situáciu zmeniť na úplne inú! Ihneď ma opustila zlá nálada. Aj slzy mi prestali tiecť.

Zacítila som niečo tvrdé tesne pod bruškom. Zvnútra som si zahryzla do pery. Preboha, on ma naozaj chce! Aj by som tak ostala, keby som nezačala myslieť na to miesto, kde sme sa dotýkali. Fajn, už by stačilo. Položila som mu ruky na hruď a trochu som sa odtiahla. Koketne sa na mňa usmieval. Chytila som jeho ruky a presunula ich z môjho zadku na kríže.

,,Kto ti dovolil? Súkromný majetok." povedala som. Zavrčal. Prvýkrát v živote som počula takýto zvuk. Po chrbte mi prebehol mráz.
,,Veď ty si počkaj. Raz budem vlastníkom ja." povedal úplne hlbokým hlasom.

Znovu mu skĺzli ruky nižšie.
,,Ruky hore, chlapče." povedala som. Znovu zavrčal, ale zdvihol ich späť na kríže.

Po chvíli ticha sa odomňa ťažko odlepil. Radšej som sa dole nepozerala. Ešte to by mi chýbalo! Rozohniť sa v cudzom dome, plnom ľudí! Zanadával a rýchlo odišiel z izby. Asi do kúpeľne. Ticho som sa zasmiala.

Začala som si obzerať jeho izbu. Reálne som si vôbec nevšimla, čo všetko tu má. Pomedzi to, ako som skúmala izbu, som rozmýšľala.

Mal pravdu. Nemôžem sa báť zmeny! Síce tá zmena má nevyčísliteľnú hodnotu, ale nesmiem podľahnúť strachu. Raz mu to splatím aspoň spolovice. Aj to je niečo. Treba byť optimista.

A odteraz žiadny sarkazmus! Dobre... Od toho neupustím len tak ľahko. Častokrát je to aj vtipné. Tak aspoň menej sarkazmu. A hlavne musím rozmýšľať, čo hovorím. Ale ako mám rozmýšľať pri ňom?! Veď strácam hlavu! Nikdy sa mi nič také nestalo.

Išla som konečne vypiť ten čaj. Pohodlne som sa usadila a prekrížila si nohy. Práve keď som ho dopila, prišiel Lando. Obzrel si ma a znovu utiekol preč. Vo dverách sa zrazil s Oliverom.

,,Čo mu je?" opýtal sa začudovane Oliver, keď už bol Lando preč.
,,Neviem..." povedala som vyhýbavo, lenže moje telo ma zradilo. Začala som sa červenať. Oliver si veľmi ľahko domyslel, čo sa asi dialo a uškrnul sa.
,,Chápem" povedal a odišiel.

Bože môj! To je akoby si teraz rozkríkla do celého domu, čo sa tu dialo! Tak ľahko som sa prezradila.

Rýchlo som zobrala svoj hrnček a odišla som dole. V kuchyni bola Flo s ich mamou Ciscou. Práve pripravovali chlebíčky.

,,Oh, pomôžem vám?" vyhŕkla som a išla som umyť hrnček. Bola som prekvapená sama zo seba. Bežne nie som taká milá, ale potrebovala som robiť niečo, aby som nemyslela na Landa.
,,Nie, nemusíš." usmiala sa Cisca.
,,Nebudete sa predsa trápiť samé dve." povedala som a pristúpila som bližšie k nim.
,,Si zlatíčko." povedala Cisca. Flo sa iba usmievala.

Dali mi inštrukcie, čo mám robiť. Zhruba po 15 minútach bolo všetko hotové. Doniesli sme to na stolík v obývačke. Po chvíli dobehli chlapi a Cisca. Bolo to...zaujímavé. Rodinná večera a ja som tu úplne náhodný človek.

Všetci sa posadili. Flo si jediná sadla na zem. Mne bolo trochu nepríjemne sedieť na sedačke. Odjakživa som sedela na zemi. Nedalo mi to, tak som sa opýtala: ,,Bude vám vadiť, ak si sadnem na zem?" Zaskočene na mňa pozreli.
,,Sadni si kde chceš. Hlavne aby si sa cítila komfortne." povedal ich otec Adam.
,,Ďakujem" ticho som povedala a usadila som sa na zem, čo najbližšie ku krbu a k Landovi.

,,Tak teda, prajem dobrú chuť." povedal Lando a zobral si chlebíček.
,,Dobrú chuť." odpovedali všetci zborovo a začali jesť. Ja som bola ticho. Vyhŕkli mi slzy. Bolo to tak krásne, ako si celá rodina sadla ku večeri a začala jesť.

Keď sme sa najedli, tak sa začala debata. Nejak sme sa dostali k téme rodina. Dúfala som, že sa ma nebudú pýtať na mňa, no zbytočne.
,,Benedetta, ty sa tiež hocikedy biješ so súrodencami o jedlo? Alebo si jedináčik? Lebo tu to je bežné." povedal Adam a zasmial sa.

Lando mi automaticky položil ruku na plece, aby ma upokojil.
,,No, ja... Ehm... Nemám rodinu." povedala som rozpačito.
,,Oh, prepáč. Nevedel som." povedal rýchlo Adam. Bolo cítiť, ako je tam dusno.

Bolo mi do plaču. Lando mi podporne stisol plece. No tak Ben. Neplač. Toto už neovplyvníš. Musíš sa s tým konečne zmieriť. Zahoď to za hlavu. Minulosť nechaj za sebou.

Nadýchla som sa. Nakoniec som povedala: ,,To nič. Rodiča ma nechceli, tak som od nich odišla. Netuším či mám súrodencov. Ale nechala som to tak a mám okolo seba úžasných priateľov." usmiala som sa. Periférne som videla, ako sa Lando usmial.