"Zlato podľa mňa to nie je dobrý nápad" povedal nervózne Namjoon
"Nam ja za ním musím ísť"
"Čo keď...?" Nenechala som ho dohovoriť
"Sme vo väznici, ktorá je prísne strážená. Všade navôkol sú ozbrojený dozorci. Čo sa môže stať?" spýtala som sa ho. Kráčali sme za dozorcom , ktorý nás mal priviesť niekde, kde sa budem môcť porozprávať s otcom . Išli sme po chodbe vo väzení. Akurát sme prešli kontrolou a tak sme mohli pokračovať.
Namjoon sa snaží mi vyhovieť, keďže každý deň môže byť môj posledný. Teraz sa o mňa strašne moc stará. Ešte predtým, než sme sem vôbec išli mi spravil čierny čaj a povinne som musela niečo zjesť.
Nepáči sa mu ,že sme tu.
Videl priveľa filmov, kde ľudia utiekli aj z toho najstráženejšieho väzenia. A bojí sa že sa to môže udiať a žeby nás niekto zabil.
"V Harry Potterovi utiekli z Azkabanu.. strážený dementormi. DEMENTORMI!!!" Zdôraznil ,aby podtrhol "vážnosť" situácie.
"Sú to iba knihy Joon.. a filmy..." prevrátila som očami
"No tak pozor... Harry Potter je môj život" založil si ruky na prsiach
"Ja som tvoj život" pousmiala som sa
"Ty si moje všetko ,láska" na to ,ako ma volá som si zvykla a moc mi to neprekáža. Viem , že si Nam uvedomuje ako moc milujem Chanyeola a preto by na mňa nič neskúšal. Takže to neberiem ako zvádzanie,alebo niečo také.
"Sme tu" povedal dozorca , keď sme prišli do miestnosti, rozdelenou stenou v ktorej bolo plexisklo, aby ste mohli vidieť na toho druhého. Celé to bolo rozdelené na také boxi. Na jednej strane bol väzeň a na druhej návštevník.
Komunikovať sa dalo iba cez telefón, ktorý tam bol.
"Počkám" povedal Namjoon a nahodil falošný úsmev, ktorý mu hneď aj zmizol. Posadil sa na lavičku.
"Ďakujem" povedala som s úsmevom a vybrala sa k jednému z boxov, do ktorého práve na druhej strane priviedol dozorca.
Posadila som sa na stoličku a pozrela som sa na otca , naproti mne.
Chvíľu bolo ticho. Obaja sme si toho druhého iba obzerali, no potom sa otec zhlboka nadýchol a vzal si do ruky telefón ktorý tam bol. Ja som ho taktiež vzala a priložila k uchu.
"Ale, nie je to náhodou moja dcéra ?" Povedal s humorom
"Ahoj oci. Tá oranžová ti vážne pristane" zasmiala som sa
"Čo tu chceš ? Prišla si sa mi vysmiať?" Spýtal sa podráždene
"Nie" povedala som neutrálne
"Zistila si, že som najlepší v posteli a prišla si, aby som si to mohol s tebou rozdať?" Spýtal sa s tým jeho pervérznym úsmevom, ktorý stále používal. Mierne mi z toho prišlo zle.
"Snívaj ďalej" uchechtla som si
"Nie je to náhodou Namjoon? " Pozrel sa za mňa.
ČO RIEŠI BOHA?!..
Otočila som sa na neho. Namjoon sa na nás pozeral a keď zbadal ,že sa na neho pozeráme, tak zakýval.
"Prišla si mi povedať že si sa rozišla a Chanyeolom a teraz si s Namjoonom?" Spýtal sa ďalšiu debnutú otázku.
"NIE KURVA!" vyštekla som po ňom. Som teraz trochu agresívna.
"Tak načo si tu?" Spýtal sa nechápavo.
"Prišla som ti povedať, o veciach v mojom živote"
"Prečo by ma to malo zaujímať?" zasmial sa
"Si môj otec" povedala som a on stíchol.
Spozornel.
"Počúvam.."
"Som tehotná"povedala som
"A ja budem dedom , či otcom" spýtal sa a nebral to vôbec vážne
"Dedom"
"Takže ťa predsa jeden z nich dvoch vymrdal" zasmial sa
"Alebo to bol niekto iný?"
"Môžeš si už prestať robiť srandu?" zamračila som sa . Bola som fakt naštvaná. "Bude to Chanyeolove. Tak mi to vychádza..."
"Počkaj, ale ...Teraz si si nerobila srandu?" Spýtal sa prekvapene
"Načo by som si prosím ťa z niečoho takéhoto robila srandu?"
"Neviem ale... Tak potom to je úžasné" povedal a nahodil úsmev. Bol to úprimný úsmev. Nechápala som čo sa s ním deje. A či to je vôbec on.
"Čo to bude? Chlapec alebo dievčatko?"
"Uhmm... To ešte neviem" povedala som dosť v šoku. Zrazu som zbadala ako si položil lakte na stolík a zaprel si hlavu. S úsmevom ma sledoval.
"A v kolkatom si mesiaci?"
"Ešte nie som ani poriadne v prvom"
"Chanyeol o tom už vie?" Spýtal sa s úsmevom
"Nie ale..." Zrazu ma prerušil.
"Ľudia počúvajte" postavil sa. Všetci jeho spoluväzni ale aj ostatní ľudia sa na neho pozreli.
"Budem dedkom! Moja princezná je tehotná" povedal s úsmevom.
Zrazu sa v miestnosti začal ozývať tleskot ľudí a gratulácie. Ja som si rukou prešla po tvári.
Toto bude komplikované...
"Oci sadni si prosím, neskončila som" snažila som sa ho ukľudniť
"Ale to sa nedá. Ja som tak šťastný. Moje dievčatko sa stane matkou. To je úžasné" povedal šťastne a do očí sa mu nahrnuli slzy.
"Treba to osláviť!"
"Si vo väzení, čo chceš oslavovať?" Spýtala som sa prekvapene.
"Tak určite nie sú až také svine , že by mi nedovolili osláviť to , že sa mi narodí vnúča"
On je z toho vážne nadšený.
Nechápala som to.
"Oci prosím posaď sa. Ja som ešte neskončila..." Povzdychla som si
"Máš pre mňa ešte lepšiu správu? Budú to dvojičky?" Posadil sa .
"Berieš nejaké lieky?" Spýtala som sa , pretože sa mi jeho chovanie nezdalo normálne.
"Len som mal čas na rozmýšľanie. A prišlo mi ľúto všetko to čo som spravil. A keď ťa tu vidím, aj po tom všetkom si mi prišla oznámiť takéto niečo... Chcem začať odznova. Bez všetkých tých vecí čo som tebe ale aj ostatným spravil. A dobre možno zopár liekov mám ale fakt to ľutujem"
"Škoda že si sa takto nesprával po celé tie roky. Bol by si skvelý otec..." Usmiala som sa
"Je mi vážne ľúto to čo som ti stváral. Zničil som ti život. Keď si prišla o matku , zachoval som sa ako kretén a vinil som z toho teba. Zakaždým ako som sa na teba pozrel , videl som tvoju mamu. Tak strašne sa na ňu podobáš. A aj keď to pre teba asi nič neznamená. Ale ospravedlňujem sa ti za to" pousmial sa. Mne sa do očí nahrnuli slzy.
"Kebyže môžem tak ťa objímem" zavzlykala som
"Srdiečko, rozpučil by som ťa v náručí asi ... A čo si mi chcela ešte povedať?"
Chvíľu som sa mu pozerala do očí. Musela som sa mu priznať. Nedokázala by som odtiaľto odísť,bez toho aby to vedel.
"...Mám rakovinu a nedá sa liečiť. A proste tu asi dlho nebudem" hneď ako som to povedala tak mu ten úsmev zmizol
"Moje jediné dieťa, ktoré mi ešte ani poriadne nedospelo zomiera. To.." zasekol sa
"To je moja vina"
"Prečo by to bola tvoja vina?" Začudovala som sa
"Kebyže ťa beriem k lekárke a na tie preventívne prehliadky , tak by ti to zistili skôr a dalo by sa to nejako zastaviť" povedal, so zrakom zapichnutým v mojich očiach.
"To je možno pravda, ale už sa na tom nedá nič zmeniť"
"Je to všetko len moja vina" zhlboka sa nadýchol.
"Toto si nezaslúžiš"
"Oci.."
"Viem že ti to asi hovorím neskoro,ale vždy som ťa mal rád. Síce po svojom,ale mal som ťa rád"
"Ja som to mala dosť... Zložité" uchechtla som si
"Kim Jaehyun! Tvoj čas sa skočil" zakričal dozorca a začal sa k nemu približovať
"Lea, som neskutočne rád že sme sa porozprávali. A dávaj na seba a na dieťa pozor. To že máš rakovinu, nemusí znamenať ,že musíš zomrieť. Veľa ľudí sa z toho dostalo. Veľa šťastia a nerež sa prosím ťa" povedal a usmial sa
"Ako to..." Začudovala som sa
"Tá pravá ruka sa ti o nič neopiera. A vidím ten obväz,takže som si to už iba vyvodil... "
"Hej úchylák , počúval si ma?" Došiel k nemu naštvaný dozorca
"Počúval ,iba sa lúčim so svojou dcérou" povedal otec a pozrel na neho. Dozorca hotel zrak na mňa.
"Tak toto je tá tvoja dcérka . Hmmm... Nečudujem sa , že si sa nedokázal udržať" povedal a usmial sa na mňa
"Láskavo takto o mojej dcére nehovorte" zamračil sa
"Teraz sa ty nehraj na vzorného otecka a poď"
"Už idem. A Lea... Nezabudni na to čo som ti hovoril" povedal otec a postavil sa
"Nezabudnem ,neboj sa" taktiež som sa postavila a usmiala sa na neho . Obaja sme dali telefóny na miesto, zakrývali si.
Otca odviedoli do jeho cely a ja som sa vrátila za Namjoonom.
"Vidíš,nič sa nestalo.." usmaila som sa
"Ako to bral?" Spýtal sa ma
"Z toho že som tehotná bol nadšený,ale z toho že mám rakovinu..Tak z toho sa obviňoval" povedala som . Kráčali sme smerom ku kontrole, ktorá je potrebná, aby sa náhodou nedostalo niečo von z väzenia.
Oboch nás skontrolovali.
Nič sme pri sebe nemali , presne tak, ako keď sme sem prišli. A tak nás nechali v kľude odísť.
V hale, pred východom som sa zastavila. Vspomenula som si , že si budem musieť dať lieky ,ale nemám pri sebe vodu alebo niečo čím by som ich zapila. Namjoon sa zastavil na Prahu dverí a nechápavo na mňa pozrel.
"Čo robíš?"
"Máš v aute vodu? Musím nejako zapiť lieky... A tu je rovno automat, chápeš" Povedala som
"Ahmm.. nie , myslím že" povedal Namjoon a ja som si začala si prezerať bundu , či v nej nemám nejaké peniaze.
Ale márne,pretože som v nej nič nenašla a mne bolo fakt trápne si pýtať od Namjoona.
No keď som sa zasekla a so zúfalým výrazom pozrela na neho, tak si vybral telefón a spod obalu vybral peniaze ktoré mi dal.
"Ďakujem" usmiala som sa, prišla k nemu bližšie a dala mu pusu na líce.
Potom som išla rýchlo k automatu, vložila do neho peniaze a stlačila obrázok s vodou. Chvíľu po tom mi vypadla fľaša vody. Vzala som si ju.
Vybrala som si lieky , opäť si vybrala jednu tabletku . Zvyšné som odložila. Otvorila som fľašu s vodou. Do úst som si vložila tabletku a zapila ju.
Vybrali sme sa ku autu.
"Nedávala si si vlastne už predtým lieky?" Spýtal sa prekvapene, zároveň čo si vyberal kľúče od auta.
"Musím to brať 5 krát za deň" povzdychla som si
"Rano, pred obedom , na obed , po obede večer"
"Prosím? Však toľko ani neješ" povedal a otvoril auto. Obaja sme si nasadli a pripútali sa
"Ja som si to nevybrala. Nemusím to brať vôbec. Ale vraj mi bude bývať stále viac a viac zle a toto mi má pomôcť"
"Na vynechávanie liekov pekne zabudni" zamračil sa
"Ale ono to nemá už zmysel" povedala som bez akýchkoľvek emócií , pozerajúc sa na Namjoona. On sa na mňa okamžite pozrel.
"Prestaň s tým zasa" povedal nahvevane
"S čím?" Prekvapene som sa spýtala
"S tým že to nemá zmysel. Toto si hovorila stále. Stále si sa skúšala nejako zabiť. Ako myslíš že som sa cítil, keď si sa snažila predávkovať vtedy tými práškami. Ako som sa cítil keď som sa ich v strachu že o teba prídem snažil z teba nejako dostať. Uvedom si , že keď už to takto bohužiaľ je, tak že by si si mala užívať každú jednu minútu svojho života a nie frflať ako to nemá zmysel" keď to dopovedal , chvíľu sme ostali obaja ticho. Iba sme sa na seba pozerali. No potom som sa na neho zamračila.
"Polovicu toho čo som sa chcela zabiť bolo kvôli tebe" povedala som naštvane
"To si mi teda pomohla , to ti musím pogratulovať" povedal a vložil do zapaľovania kľúč, aby mohol naštartovať.
"Nezabudni sa doma opiť a potom sa rezať"
"Hmmm ...?" Začudoval sa
"To si myslíš že som na hlavu padnutá , že keď u teba nájdem schovanú čepieľku a na ruke niekoľko rán, tak že si to neviem nejako spojiť. A ešte ťa prekvapím. To s čím som si spravila toto.." zodvihla som poranenú ruku, tak aby ju mal na očiach
"... Bolo tvoje "
Nič nehovoril. Otočil sa odo mňa a pozeral pred seba. Videla som že sa mu v očiach objavili slzy
Bolo mi ľúto že sme sa zase pohádali. Ani nie hodinu od poslednej hádky.
Zhlboka som sa nadýchla.
"Prečo si sa rezal? A prečo si mi o tom klamal?" Spýtala som sa
"Trestám sa tak za to , keď si vspomeniem na to ako som ublížil ľuďom ktorých mám rád" povedal smutne
"A klamal som preto ,lebo viem aká si a kebyže to vieš.. tak by si si tiež mohla niečo spraviť .."
"Tak si sľúbme , že už to ani jeden nespraví, dobre?" Usmiala som sa
"To znie ako dobrý nápad" taktiež sa usmial.
"A ešte by sme sa mohli menej hádať. Celkom ma to bolí, keď po sebe kričíme alebo si vzájomne nadávame, chápeš nie?"
"Chápem tomu a som za to všetkými desiatimi"
"Fajn takže dohoda... Žiadne hádky, žiadne rezanie, žiadne pokusy o samovraždu.. že Leuška" odkašlal si s úsmevom
"Platí" povedala som a objala ho. On spravil to isté.
Potom sme konečne naštartovali a vybrali sa domov. Dosť som sa tešila , že si niečo pozrieme alebo že si zahráme nejaké hry, prípadne že pôjdeme von. Prijala by som hocičo, len aby som nemyslela na to...
Pustila som rádio.
Moderátor tam práve hovoril o tom aká je doprava. Kde sú zápchy a kde merajú policajti. No keď to skončilo, tak sa pustila pesnička. Započula som príjemný , pomalý hlas Ryana Teddera.
Lately, I’ve been, I’ve been losing sleep
Dreaming about the things that we could be
But baby, I’ve been, I’ve been praying hard
Said no more counting dollars
We’ll be counting stars
Yeah we'll be counting stars
Bolo Counting Stars od OneRepublic.
Ihneď som dostala hype, pretože tí je pesnička na ktorej som si kedysi úplne išla.
Pesnička nabrala obrátky a zrýchlila sa.
Začala som si spievať.
"I see this life like a swinging vine.."
Tú pesničku som mala vážne rada a tak mi v tejto situácii vyčarila veselú náladu.
Namjoon sa na mňa iba usmieval a sem tam sa uchehtol.
No potom keď došiel refrén tak sa pridal.
Obaja sme spievali spolu . Dosť sme sa na t zabávali. Začala som mávať rukami ako na koncerte.
Keď sa pesnička skončila obaja sme sa ostali smiať.
"Toto bolo zlaté" povedal so smiechom Namjoon
"To teda" usmiala som sa
"Inak.." odmlčala som sa
"Áno?" Spýtal sa
"Chcela by som si prefarbiť vlasy" povedala som a Namjoon sa na mňa prekvapene pozrel.
"Prefarbiť vlasy?" spýtal sa
"Na čierno" povedala som a usmiala sa
"Lea..." Povzdychol si a pozrel sa na mňa
"Prosím Joonie" nahodila som svoj šteňací výraz. Ruku som si položila na jeho koleno. Pomaly som s ňou prešla po jeho stehne ,až som prešla na vnútornú stranu. Mierne zavzdychal . A aj keď som mu to moc nezjednušovala ,tak sa snažil venovať pozornosť šoférovaniu.
"No tak dobre " povedal s veľkým povzdychom.
"Ďakujem" povedala som natešene a dala mu pusu na líce.
Zastali sme na krajnici . Namjoon vybral telefón a vyhľadal na Google kaderníctvo. Nejaké , ktorý by od nás nebolo až tak vzdialené.
Našiel ho a tak si do Google maps zadal ulicu a zapol navigáciu. Najbližšie kaderníctvo od nás bolo asi 15 minút. Vybrali sme sa tam.