Nič som nevidela. Všade bola tma.
A keďže som sa nemohla spoľahnúť na môj zrak, musela som sa spoľahnúť na všetko ostatné.
Zatvorila som oči, načúvajúc môjmu okoliu. Počula som svoje vlastné srdce, ktoré mi hlasno bilo v hrudi. Pokúsila som sa upokojiť, mať pod kontrolou vlastný dych a srdce.
Avšak, kým som upokojila vlastné telo, už bolo neskoro. Na zadnej strane mojej hlavy som cítila studený kov, čo nemohlo byť nič iné ako zbraň.
"Ktokoľvek si, keď vystrelíš, modli sa k Bohu, že ma to zabije." Bola to vyhrážka, ktorú som mal v pláne dodržať.
Toto nie je to, ako som si myslela, že dnešný deň vyvinie. Popravde, myslela som si, že to bude ďalší normálny deň. To tak aj bolo, dokým som nedostala správu s časom a miestom.
Samozrejme, že som neodolala, a tak som sa dostala tu. Pred hlavicu niekoho zbrane. Dobrá práca, Lyssa.
"Vystreliť? Nie, ja ťa iba rada vidím." Ozval sa za mnou známy ženský hlas. Hlavica zbrane zmizla a zrazu sa rozsvietilo.
"Nyx." Zaťala som sánku a otočila sa.
"Lyssa." Usmiala sa. "Dlho sme sa nevideli."
"Áno, najlepšie mesiace môjho života. Čo tu robíš? Aké problémy nesieš dnes?" Ruky som si preložila cez hruď.
"Problémy? Ja?" Chytila sa za hruď. "Urážaš ma."
"Naozaj?" Nadvihla som jedno obočie.
"Ani nie." Zakývala hlavou a skryla si zbraň za opasok na chrbát.
"Takže čo tu robíš alebo prečo si mi nenapísala normálne? Alebo, veď vieš, zaklopala na dvere ako normálny človek?"
"Priznaj si to, nemohla si odolať záhadnej správe." Víťazne sa usmievala. "Chýba ti to vzrušenie."
"Mám dieťa, ktoré pôjde za chvíľu do puberty, takže nie, nechýba mi žiadne vzrušenie. Teraz, čo tu robíš?" Nepáči sa mi, že sa vyhýba otázke.
"Mám problém." Ťažko vydýchla.
"Aké prekvapenie." Pretočila som očami. "Koho si nasrala tentokrát?"
"Nie, nie je to tak."
"Tak teda akého tela sa potrebuješ zbaviť?" Zamračila som sa.
"Ha-ha-ha, vtipné. Myslím to vážne." Ruky si preložila cez hruď.
"Uhm, aj ja." Nadvihla som ramenami. "Dobre, čo sa deje? Hovor."
"Myslím si..." Nervózne sa hrala s prsteňom na pravej ruke. "Myslím si, že..."
"Dobre, začni rozprávať alebo..."
"Myslím si, že som sa zamilovala." Zrazu vykríkla a to ma umlčalo viac, ako čokoľvek za celý môj život. Čo to práve povedala?
Vedela som, že sa Nyx vrátila do jej rodného mesta, k svojej rodine, už pár rokov odzadu. Niekedy sa ale pri nás zastavila s nejakou "prácou". Asi bolo pre ňu ťažké sa vrátiť do normálneho života.
Ale to, že sa zamilovala? To je novinka.
"Uhm, gratulujem?" Opatrne som povedala, nevediac, čo odo mňa chce.
"Čo? Nie." Zamračila sa. "Musíš mi pomôcť."
"Takže naspäť k mojej otázke...koho tela sa musíme zbaviť?" V tejto chvíli som sa s ňou chcela len trochu pohrať.
"Lyssa toto je vážne. Ja neviem čo mám robiť."
"Dobre, upresnime si trochu túto situáciu. Zavolala sa ma do opusteného skladu, mimo akúkoľvek civilizáciu, skôr ako sa porozprávať pohodlne v mojom dome, aby sa ma spýtala čo máš robiť s tvojimi pocitmi?" Zhrnula som svoje myšlienky do jednoduchej vety.
"Nie, samozrejme, že nie." Ruky si preložila cez hruď. "No...Dobre, to je presne čo som spravila." Porazene vydýchla.
"Si stratený prípad." Začala som kráčať preč.
"Nie, Lyssa počkaj!"
"Nie som schopná mať túto konverzáciu tu, Nyx. Dostaň svoj zadok do môjho auta." Nakázala som jej a onedlho som započula jej kroky za mnou. Sadli sme si do môjho auta a vyšla som na cestu. "Takže, chceš mi povedať o koho ide?" Spýtala som sa, moja pozornosť na ceste pred nami.
"Volá sa Julian."
"Dobre, pokračuj."
"Je o dva roky starší, býva vedľa mojich rodičov, je automechanik, a strácam rozum, keď som s ním." Hlavu si uložila do dlaní.
Nechcem ju naštvať, pretože jej na tomto očividne záleží, ale je momentálne je rozkošná. Je nezvyčajné vidieť Nyx zraniteľnú.
"A myslíš si, že ho miluješ?" Na sekundu som sa na ňu pozrela, než som svoj zrak vrátila naspäť na cestu.
"Ja neviem." Zúfalo vydýchla. "Ja iba... keď som s ním, cítim."
"Nyx, sú to už takmer štyri roky, čo sme úplne slobodné, to si doteraz s nikým nič nemala?" Nechcela som vyznieť tak vyčítavo, ale stalo sa.
"Samozrejme, že áno, ale nie takto. Spala som s chlapmi v momente ako sa všetko skončilo. Bolo to prvýkrát čo som si mohla vybrať s kým sa vyspím. Nebol to rozkaz."
"A ten chlap, s ktorým si sa prvýkrát vyspala? Niečo k nemu cítiš? Alebo cítila?" Nadvihla som obočím. Toto je naozaj zvláštna konverzácia, ktorú som si nemyslela, že niekedy budem mať.
"Čo? Nie." Trochu dotknuto povedala. "Bola to jednorázovka. Aj keď sa to stalo viac ako raz. Ale to nie je moja pointa. Nemám city ku Kaiovi."
"ČO?" Volantom som strhla doprava a zastavila mimo cesty. "Ty si sa vyspala s Kaiom? Killianovým bratom? Kedy?" Zhrozene som sa na ňu pozrela. Kedy sa to stalo? Ako mi to mohlo újsť.
"Záleží na tom?" Zmätene sa na mňa pozerala. "Bolo to dávno. A stalo sa to iba párkrát. Nerob z toho také veľké haló."
"Veľké haló? Ty si sa vyspala s...nie" Zhlboka som sa nadýchla a stlačila volant v rukách. "Nezáleží na tom. Stalo sa to už dávno." Hovorila som si to skôr pre seba ako pre ňu. "To je v poriadku."
"Keďže si si už dala v hlave všetko dokopy, môžeme sa vrátiť k Julianovi?" Povedala, ako keby to bolo nič, že sa vyspala s mojím švagrom.
Dneska už nechcem žiadne prekvapenia. Mám ich dosť na celý rok.
*****
Po asi trojhodinovom rozhovore s Nyx v kaviarni, v meste, som sa konečne dostala domov.
Nakoniec, Nyx sa rozhodla, že dá na moju radu, a povie mu o jej živote. Tak zistí, či ju miluje aj on alebo nie. Ak nie, mám pocit, že si príde po moju hlavu. To je ale problém budúcnosti.
A keď už hovoríme o problémoch...
"To nie je v poriadku, Lucy." Započula som Killiana ihneď ako som vošla do domu. Znel naštvane.
"Čo teraz?" Ťažko som vydýchla a zatvorila za sebou dvere. Vošla som do obývačky a našla Lucy sedieť na gauči, ruky na nohách, kým Killian stál nad ňou, jedna ruka v bok a druhou ukazoval prstom na ňu.
Pred pár mesiacmi sa Lucy rozhodla, že si chce ostrihať vlasy, musím povedať, hodí sa jej to. Teraz jej svetlohnedé vlasy sa len tak tak dotýkali jej ramien. Mala na sebe biele šaty a jej obľúbené topánky, ktoré mali na sebe jahody. Je vidno, že ich často nosí, pretože sú najviac zodreté.
Killian sa moc nezmenil. Vlasy mal o niečo dlhšie ako normálne a pribudlo mu pár vrások, ale to bude asi z Lucy. Ako zvyčajne mal na sebe bielu košeľu, rukávy vyhrnuté po lakte, a tmavé nohavice. Iba z toho viem povedať, že bol pred nedávnom na nejakom stretnutí.
"Všetko v poriadku?" Lucy sa na mňa pozrela, kým Killian ju prepaľoval pohľadom. Čo som premeškala?
"Nie, otec to iba preháňa. Ako vždycky." Pretočila očami a ruky si preložila cez hruď.
"Ja preháňam?" Zaryl si prst do hrude.
"Dobre, prečo sa trochu neukľudníme?" Podišla som k nim, všímajúc si ležiaceho Odina pri Lucyiných nohách. "Čo sa stalo?" Zastavila som sa pri Killianovi a ruku si položila na jeho rameno.
"Lucy, prečo nepovieš svojej matke, čo sa stalo?" Narovnal sa a ruky si preložil cez hruď, očividne vytočený.
Toto naozaj nevyzerá dobre.
"Lucy?" Pokúšala som sa znieť pokojne. "Čo sa stalo?" Zopakovala som.
"Nie je to taký veľký problém." Zamrmlala a jej pohľad klesol na podlahu.
"Zlatko, aký problém?" Sklonila som sa k nej a položila si ruky na jej kolená.
"Ja..." Začala, ale Killian ju predbehol.
"Má frajera!"
Zahryzla som si do pery, pokúšajúca sa zadržať smiech. Musíte si zo mňa robiť srandu. Toľko kričania len kvôli takej hlúposti?
"Je to pravda, Lucy? Iba prikývla, ale nepozrela sa mi do očí. Chytila som jej bradu medzi moje prsty a nadvihla ju. "Je zlatý?" Usmiala som sa a ona sa začervenala. To beriem ako áno.
"Lyssa! Prestaň ju v tomto podporovať. Má jedenásť." Započula som nejaký otravný zvuk za mnou.
"Upaľuj, ja to zvládnem." Žmurkla som na ňu a bez ďalšieho slova sa postavila, Odin ihneď s ňou, a odišli.
"Toto nie je koniec, mladá dáma!" Zakričal za ňou Killian. "Ešte sa o tom porozprávame."
"Killian, zlato." Ruky som si položila na jeho hruď. Na jednu stranu som sa ho pokúsila ukľudniť, a na druhú, chcela som sa uistiť, že sa za ňou nerozbehne.
"Toto je smiešne." Hruď sa mu rýchlo nadvihovala, jeho pohľad ešte stále na Lucy, ktorá pomaly mizla z dohľadu. "Má jedenásť."
"Killy." Zopakovala som jeho meno a konečne sa na mňa pozrel, oheň v jeho očiach. "Upokoj sa."
"Lyssa..." Povedal moje meno varovne, a ja musím povedať, v inej situácii by sme rýchlo skončili v našej posteli.
"Vieš čo som robila ja, keď mala jedenásť?" Nadvihla som obočím a Killian ťažko vydýchol. "Presne."
"Ale..."
"Ja viem, ja viem." Prerušila som ho. "Chápem to. Naozaj to chápem, ale musíš prestať. Žije normálny život, to sme pre ňu chceli, nie?"
"Áno, ale normálny život znamená nákupy s kamarátkami, nie frajeri."
"Si neuveriteľný." Zasmiala som sa a zakývala hlavou. "Keď sa bude chcieť vydať, budeš mať infarkt." Moje ruky skĺzli z jeho pevnej hrude.
"Pokúšam sa ju chrániť."
Chcela som zažartovať a povedať, že jediná ochrana, ktorú najbližšie roky bude potrebovať je kondóm, ale mám pocit, že by vybuchol a Lucy by ihneď išla na dievčenský internát.
"Za pár minút mám byť v meste, a práve teraz nie som schopný ani šoférovať."
"Tak si zober Thea. Odvezie ťa. Ja sa porozprávam s Lucy, dobre?"
"Fajn." Porazene vydýchol.
"Bude to v poriadku, je to iba fáza." Postavila som sa na špičky a venovala som mu bozk. "Choď, než budeš neskoro. Milujem ťa."
"Aj ja teba." Pobozkal ma na líce a ako smutné šteňa s sklonenou hlavou odkráčal preč.
"Chlapi." Zakývala som hlavou a začala kráčať do Lucyinej izby. Dvere mala otvorené a sedela na posteli, Odin na jej nohách, kým ho škrabkala. Oprela som sa o rám dverí a chvíľu sa na nich pozerala, než som niečo povedala. "Takže frajer, čo?"
"Je otec naozaj nahnevaný?" Zdvihla ku mne pohľad, výčitky v očiach.
"Neboj sa, prežije to." Usmiala som sa a prešla k nej. Sadla som si vedľa a prehodila si okolo jej ramien ruku. "Takže ako dlho sa to už deje?"
"Nie je to také vážne, mami. Iba sme sa raz pobozkali." Takmer zašepkala.
"Pobozkali?" Prekvapene som sa spýtala. "To nehovor tvojmu otcovi, pretože naozaj dostane infarkt." Ale ešte predtým by si ale našiel toho úbohého chalana a spravil mu zo života peklo.
"Nechcem, aby bol nahnevaný."
"Oh Lucy, on nie je nahnevaný." Prešla som rukou po jej vlasoch. "On iba nie je pripravený na to, že vyrastáš. Bojí sa."
"Ale on vždy bude môj ocino." Odtiahla sa zmätenie na jej tvári. "Čoho sa bojí?"
"Že ťa stratí." Pohladkala som jej líce. "Každý rodič sa toho bojí."
"Aj ty?"
"Nie." Sebavedomo som povedala. "Ja ti to totiž nedovolím." Pošteklila som ju a ona sa ihneď začala smiať.
"Mami, prestaň." Pokúsila sa odtiahnuť, ale nedovolila som jej to.
"Bez šance." Zasmiala som sa a chvíľu sme "bojovali", než sme nakoniec skončili tak, že som ju zozadu objala. "Mier?"
"Mier." Zasmiala sa.
"Čo by si povedala na to, že by sme išli niečo upiecť? Ukážka mieru pre ocina?"
"Uhm, mami?" Odtiahla sa a seriózne sa na mňa pozrela. "Nemáš dovolené byť v kuchyni."
"Lucy!" Zoskočila z postele skôr ako som ju chytila. "Lucy Acker, hneď poď sem!" Postavila som sa, ale ona už dávno utekala preč.
"Nikdy!" Zakričala so smiechom.
"Môžeš ju za mňa chytiť?" Sklonila som zrak k Odinovi, ktorý iba zafučal. "Ani ty už ju nezvládaš čo?" Pohladkala som ho a začala kráčať za Lucy.
Keď poviem, že som unavený, je to podhodnotenie. Nevládzem už ani myslieť.
Poďakoval som Theovi, ktorý ma odviezol pred môj dom a povedal mu, aby pozdravil Lunu, než som mu poprial dobrú noc.
Už som si zvykol, že nikto nie je doma, od kedy sa všetci presťahovali. Kai bol posledný, ale som zaňho rád. Aj keď toho mám teraz nad hlavu.
Otvoril som hlavné dvere a ihneď zacítil vôňu cukru. Prvá vec, ktorá mi prišla na rozum? Lyssa je znova v kuchyni. Tak toto bude ešte len sranda.
Vošiel som do obývačky a našiel ich obe na gauči, smejúc sa na niečom, kým v pozadí hrala telka.
"Killy, presne na čas." Všimla si ma Lyssa. "Wau, vyzeráš, ako keby ťa prešiel kamión, si v pohode?" Lucy, ktorá sedela chrbtom ku mne sa otočila, aby ma videla. Už nemala na sebe šaty ako pred tým, ale veľké tričko a kraťasy, ktoré má na spanie.
"Práca." Mávol som nad tým rukou.
"Napiekli sme sušienky. Chceš jednu?" Nadvihla tanier zo stola.
"Sú otrávené?" Podišiel som k nim a jednu si zobral.
"Zistíš." Zasmiala sa.
"Kuchyňa stále stojí?" Nadvihol som obočím, kým som si odhryzol. A ak mám povedať pravdu, nie sú zlé. Vôbec nie sú zlé.
"Ha-ha-ha, vtipné." Pretočila očami, ale o sekundu som videl na jej tvári zaváhanie. "Pôjdem sa uistiť, že som vypla rúru."
Tu je moja manželka.
Lyssa sa rýchlo postavila a zmizla do kuchyne, nechávajúc mňa a Lucy samých.
To, že je atmosféra napäté, je slabé slovo. Dnes sme sa dostali do menšej hádky.
Ale čo čakala, keď som zistil, že má frajera? Má jedenásť, je až príliš mladá. A aj keď bude mať osemnásť, nebudem s tým v pohode. Žiadny muž nebude nikdy dostatočne dobrý pre moju dcéru.
"Oci? Si na mňa stále nahnevaný?" Pozrela sa na mňa so psími očami.
Ťažko som vydýchol a pomaly si sadol na miesto, kde sedela Lyssa pred chvíľou. "Nie, Lucy. Samozrejme, že na teba nie som nahnevaný. Iba som sa..."
"Bál, že ma od teba niekto kradne?" Prerušila ma a ja som sa na ňu prekvapene pozrel. Ako to vie? "Mamina povedala, že si sa tak asi cítil."
"Trochu, áno." Priznal som.
"Vieš, že si stále môj ocino, že? Mám iba jedného. Nikto ťa nenahradí."
Ktokoľvek povedal, že chlapi naplačú očividne nemal dcéru, ktorá by mu niečo takéto povedala.
"Poď sem." Ruku som jej prehodil okolo ramien a Lucy sa mi zaborila do hrude. "Navždy budeš moje malé dievčatko. Bez ohľadu na to, koľko máš rokov."
"Ja viem." Prehodila si ruku cez moju hruď a objala ma. "Mám ťa rada, oci."
"Aj ja teba, Lucy. Aj ja teba." Hlavu som si oprel o tú jej a spokojne si vydýchol. Toto je všetko čo v živote potrebujem.
"Cítim sa vynechaná." Odtiahol som sa od Lucy a uvidel Lyssu vo dverách s rukami preloženými cez hruď. Ako dlho tam stála?
"Tak poď sem." Zasmial som sa a otvoril druhú ruku, aby si sadla vedľa mňa. Bez zaváhania sa pohla a sadla si pod moju ruku. "Teraz mám pri sebe obe moje dievčatá." Obe som pobozkal na vlasy.
"A kuchyňu, ktorá stojí." Hrdo povedala Lyssa.
Všetci traja sme si vymenili pohľady, než sme vypukli smiechom.
Mám pri sebe svoju manželku a dcéru. A ak toto nie je môj šťastný koniec, neviem čo je.
Čo iné povedať, ako to, že mi tento príbeh chýbal. <3