"Ježiš." Vytrhlo ma zo spánku otváranie dverí. "Trochu tichšie nabudúce?" Zdvihla som pohľad k dverám, zvykajúca si na svetlo.
Stále tu, ako vidím. Kedy som vôbec zaspala?
Jednu vec ale viem. Táto stolička nie je ideálna na spanie. Neodporúčam.
Bez slova ku mne prešla blondínka s niečím v rukách. Keďže som bola čerstvo prebudená, nestihla som zaregistrovať čo to bolo.
Keď sa ale postavila za mňa, čakala som nôž. To sa ale nestalo.
Prezerala som si jej tieň na zemi, a všimla si, že sa zohla k mojím zviazaným rukám. Pocítila som na nich niečo chladné, a potom zrazu uvoľnenie lán.
Čo sa deje?
"Vykroč odtiaľto a zistíme to. Uteč, a v momente kedy stúpiš na trávu ti telom prejde elektrický šok, z ktorého sa nespamätáš takmer deň." Uvoľnila mi ruky a ja som si ich ihneď chytila.
Okrem červených miest na nich boli taktiež nové náramky. Boli čierne a nevyzerali, že sa dajú dať dole len tak.
"Čo je to?" Zdvihla som pred ňu ruky.
"Teraz som ti to povedala. Nie je moja vina, že ma nepočúvaš." Začala kráčať k dverám a ja som si ihneď rozviazala nohy od stoličky.
"Hej!" Postavila som sa a blondínka sa zastavila vo dverách. "Prečo to robíte? Prečo ma proste nezabijete?"
Odfrkla si. "Ak by bolo na mne," natočila hlavu do boku, "už by si tu nebola."
"Tak prečo tu som?"
"Pretože si Killian myslí, že si stále Lyssa."
"Ale ty nie." Ruky som si preložila na hrudi a usmiala sa.
"Nepokúšaj sa ich dať dole, bude to bolieť ako sviňa." Vyšla z dverí a zabuchla ich za sebou.
"Aj tebe pekný deň." Povedala som, s pohľadom na dverách. "Teraz čo je do pekla toto?" Sklonila som zrak na svoje zápästia.
Musí to byť nejaká technológia. Nevyzerá to ale ako niečo, k čomu by mali mať prístup.
Ak to robí to, čo povedala, mám problém.
Tieto náramky sa nedajú dať dole bez zariadenia, ktoré ich kontroluje.
Toto mi moc nepomáha.
Som v peknej riti.
"Kde sa chystáte?" Do pracovne vošla Luna.
"Theo našiel odkiaľ Lyssa odišla, než prišla k nám. Pôjdeme sa tam pozrieť. Možno niečo nájdeme."
"Super, idem s vami." Otočila sa na päte a zašla za dvere. "Oh a mimochodom," nakukla dnu, "dala som jej tie náramky. Budem tu za chvíľu." Znova sa stratila.
"Je podľa teba v poriadku?" Spýtal sa po chvíli Theo.
Keď som k nemu zdvihol pohľad, všimol som si, že sa ešte stále pozerá na dvere, kde pred chvíľou bola.
"Vyzerá v pohode." Nadvihol som ramenami.
"Nie, chová sa zvláštne." Ťažko sa vydýchol. "Myslel som si, že keď sa vrátim..." Stíchol.
"Že keď sa vrátiš čo?" Zdvihol som k nemu pohľad a všimol si červenej krabičky v jeho ruke. "Oh." Zarazene som sa pozeral na krabičku.
"Myslel som si, že už je na čase, ale práve teraz to tak nevyzerá." Skryl si ju do naspäť do vrecka. "Možno je to znamenie."
"Od kedy veríš na znamenia?" Zamračil som sa. "Sprav to, čo si myslíš, že je správne. Kúp kvety alebo niečo, čo ti ja viem."
"Premýšľal si nad tým niekdy? Svadba?"
Jediná osoba, s ktorou by som bol schopný vydržať, je práve teraz dole a nepamätá si ma. "Nie."
"Ani s..."
"Ideme?" Prerušila ho Luna vo dverách.
"Ano, hneď sme tam." Postavil som sa a začal kráčať okolo stolu k dverám.
"Killian." Zastavil ma Theo a nadýchol sa. "Nič. Prepáč."
*****
"Toto má byť ono?" Zo zadného sedadla sa spýtala Luna.
Zastavili sme pred budovou, ktorá vyzerala opustene, ale nie zanedbane. vyzerala ako každá druhá na tejto ulici.
"To je tá kamera." Ukázal prstom Theo na stĺp pár metrov od nás. "Zachytila ju vychádzať z tejto budovy."
"Tak ideme." Vystúpila z auta Luna a my s ňou.
Zastavili sme sa pred vchodom, keď Theo vybral mobil z vrecka. "Dva poschodia, ale pod zemou sa nachádza miestnosť. Mali by sme ísť od spodu."
"Alebo sa rozdeliť." Preložila si ruky cez hruď Luna. "Bolo by to rýchlejšie."
"A viacej nebezpečné. Ideme spolu." Začal som kráčať ku dverám a vošiel do budovy.
"Podľa plánov sa dole dostaneme tadiaľto." Prešmykol sa okolo mňa Theo a kráčal viedol nás.
"Čo čakáš, že nájdeš?" Vedľa mňa kráčala Luna.
"Čokoľvek." Zišli sme opatrne po schodoch.
"To veľký okruh."
"Do riti." Obaja sme strhli pozornosť k Theovi, ktorý stál pred otvorenými dverami.
Prešli sme k nemu a nazreli dovnútra.
"Asi si ale nechcel nájsť toto, mám pravdu?" Spýtala sa Luna.
Neváhal som a vošiel dnu. Neviem či som čakal, že to zmizne, keď vstúpim, ale nestalo sa tak.
Bolo tu telo.
Mŕtve už asi pár dní. Krv bola všade okolo stolu, na ktorom sa nachádzalo telo.
Bolo dorezané dostatočne na to, aby bol problém identifikovať osobu.
Fotky, ktoré mi doniesla Luna sú oveľa rozdielne ako vidieť to naživo.
"Stále si myslíš, že je to Lyssa?" Podišla ku mne Luna.
"Ja..." Zastavil som sa.
"Je preč, dúfam, že to už teraz vidíš."
"Toto by ste mali vidieť." Prehovoril spoza nás Theo.
Otočil som sa od tela a prešiel k nemu.
Pozeral som sa na stenu plnú fotiek, pred ktorou stál. Popri niektorých bolo aj Lyssino písmo. Adresy, časy a mená.
"Sledovala Nyx celkom dlho." Ukázal na fotky, na ktorých bola Nyx.
"A Charlesa sleduje ešte dlhšie." Pozreli sme sa obaja na Lunu pri druhom stole s knihou v ruke. Podišla k nám a podala mi ju.
Nie je to kniha, ale skôr denník.
Rýchlo som cez neho listoval a veľakrát som narazil na Charlesovo meno. Ale veci, ktoré o ňom písala neboli také, ktoré som očakával.
Snaží sa ho nájsť, aby ho zabila. Nepamätá si kto je, iba ho hľadá. Tak ako aj Nyx.
"Vyzerá to, ako keby by si robila poznámky, aby na niečo nezabudla." Zamračil som sa.
"Nech to je čokoľvek, berieme to so sebou. Theo mohol by si..." Otočila sa na Thea, ktorý fotografoval stenu. "Oh." Usmiala sa. "Už nič." Vrátila sa pohľadom naspäť ku mne. "Mal by si si pozrieť posledné, čo napísala."
Pretočil som strany na poslednú zapísanú. Bolo na nej trochu zaschnutej krvi.
"Čítaj." Nakázal mi.
Nemal som. Nemal som to čítať.
Subjekt 372 vydržal štyri hodiny a dvadsaťšesť minút s poraneniami. Prestala rozprávať po troch hodinách a dvadsiatich minútach. Vzpieranie skončilo po pol hodine....
"Vidíš?"
Zatvoril som knihu a pozrel sa na Lunu. "Si rada, že máš pravdu?" Odfrkol som si. "Gratulujem." Otočil som sa a začal kráčať preč.
"Killian!" Kričala za mnou. "Nemyslela som to tak. Killian!"
*****
Hodil som knihu na zem, k jej nohám. "Odkiaľ to máš?" Zamračila sa.
"Zabudla si sa zbaviť tela."
"Možno som čakala, že ho nájdete. Už ste si uvedomili, že nie som tá za koho ma máte?" Ruky si preložila cez hruď.
"Pre koho pracuješ?"
"Nikoho."
"Nemám náladu na tvoje hry. Pre koho pracuješ?" Povedal som prísnejšie.
"Ale ja mám rady hry." Usmiala sa. "Bez nich by bola všetko nuda." Žmurkla na mňa.
"Môžeš byť seriózna iba na pár minút?" Zvýšil som hlas.
"A prečo by som to robila?"
"Ničí ma to. To, ako sa na mňa pozeráš, ako keby som nikto nebol. Ja ťa poznám, a ja viem, že ešte stále tam niekde je Lyssa. Neprestanem, pokiaľ ťa nedostanem naspäť."
"Zo začiatku to ešte bola zábava, ale teraz si ako pokazená platňa. Dostanem ťa naspäť, Lyssa. Nevzdám sa. Nie si už unavený?" Zamračila sa. "Koľkokrát ti budem musieť povedať, že nie som Lyssa? Možno sa jej podobám, ale nie som ona."
"Máš tetovanie hada na ruke. Materské znamienko a zadnej strane stehna. Jazvu po bodnej rane na bruchu. Stačí ti to dostatočne? Pretože ti viem povedať kde máš každé znamienok, ak ti to nestačí."
"Nemám tetovanie." Konečne prehovorila a vyhrnula si rukávy na oboch rukách, ktoré mi ukázala. "Vidíš?"
Na mieste, kde bol kedysi znak bielych hadov, už nebolo tetovanie. Namiesto toho tam ale bola popálenina.
"Čo sa ti stalo?"
"Keď poznáš moje telo tak veľmi dobre, nemal by si to vedieť ty?" Odfrkla si.
"Vieš, že hovorím pravdu. Prečo mi neveríš?"
"Veriť ti?" Odfrkla si. "Pozri sa kde som. Naozaj by som ti mala veriť?" Ukázala okolo seba.
"Nebola by si tu, ak by si sa aspoň pokúsila spomenúť!"
"Nie je tu nič, na čo by som si mala spomenúť!" Skričala a podišla ku mne o pár krokov. "Ja nie som vaša Lyssa, spamätajte sa do riti!"
"Pozri sa mi do očí, a povedz mi, že ti ani trochu nezáleží na nikom odtiaľto."
Podišla ku mne ešte o krok. Cítil som jej dych na mojej tvári.
"Nezáleží mi na nikom odtiaľto. Nie na tebe, tej blondínke, nikomu v, ale aj mimo, tohto domu. Nie je jediná osoba, na ktorej mi záleží na celom svete!"
"Dobre." Ťažko som prehltol. "Tak potom nebudeš mať problém ma zabiť." Spoza opasku som vybrala zbraň a podal jej ju. "No tak. Sprav to. Zabi ma." Ustúpil som o krok dozadu. "Nezaujímaš sa o nikoho, tak to sprav."
"Myslíš si, že to nespravím?" Odfrkla si a namierila na mňa. "Naozaj si sprostý. Už raz som stlačila spúšť, spravím to znova."
"Tak prečo ešte stojím?" Zamračil som sa. "Ja si myslím, že si vedela, že tá zbraň bola prázdna. Preto si nemala problém vystreliť. Táto je ale plná. No tak, streľ, ak na to máš."
"Vieš, dokonca si sa mi aj páčil. Bude ťa škoda, ale dal mi si nabitú zbraň. Čo si čakal?" Uvoľnila som poistku. "Posledné slová?"
Neviem prečo mu vôbec dávam tú šancu. Mala by som ho zabiť ihneď. Čo je so mnou zle?
"Možno nie si Lyssa, ale máš jej tvár. Neodpustil by som si, ak by som to nepovedal. Milujem ťa, Lyssa." Usmial sa.
"Mohli byť lepšie." Nadvihla som ramenami.
Prst mi klesol na spúšť, kým som sa mu pozerala do očí. Vždy som oči považovala oknom do duše. Milovala som, keď z nich prchal život. Niečo na tom proste bolo.
V mojej hlave som stlačila púšť. Ale iba v mojej hlave. Ako keby sa ten rozkaz z môjho mozgu nedostal do mojej ruky.
Kútikom oka som si všimla, že sa mi ruka mierne začala triasť.
Čo sa deje?
Chytila som zbraň aj druhou rukou.
Čo to robíš, Eris? Streľ už do pekla.
Ja sa naozaj snažím.
"Lyssa..." Spravil ku mne krok.
"Nie." Prerušila som ho a ustúpila. "Eris. Volám sa Eris." Povedala som pomedzi zuby. "Vždy som bola a vždy budem." Moje dýchanie sa zrazu zrýchlilo.
"Prosím..."
"Prestaň. Proste prestaň." Cítim sa, ako keby som mala za pár sekúnd vyvracať všetky moje vnútornosti. To je asi zle, že?
"Iba sa pokús spomenúť, prosím."
"Nie." Pustila som zbraň a tá dopadla na zem. "Nie. Nie. Nie." Chytila som sa za hlavu.
No tak, Eris. Vzchop sa. Toto nie si ty.
"Vzchop sa." Zašepkala som si pre seba.
"Je to v poriadku." Podišiel ku mne bližšie a pokúsil sa ma chytiť za rameno. Než sa ale jeho ruka vôbec stihla dotknúť môjho ramena, ustúpila sa.
"Nie! Nechaj ma."
Zabi ho.
Ja nemôžem.
Zabi. Ho.
"Tie hlasy." Udrela som sa dlaňou do hlavy. "Zastav ich. Nie. Nie. Nie." Ustupovala som, dokým som nenarazila chrbtom na stenu.
Zabi ho. Nemáš na výber. Zabi ho alebo oni zabijú teba. Prídu si po teba.
"Prosím prestaňte."
"Lyssa, prosím povedz mi čo mám spraviť." Počula som jeho hlas, ale tie v hlave boli silnejšie. Začali kričať. Tak hlasno.
Až tak veľmi, že mi išla vybuchnúť hlava. "Prosím." Stláčala som si hlavu. "Prestaňte."
V jednu sekundu kričali a v druhú bolo ticho. Kľud.
Pocítila som slabú bolesť, ktorá mi prechádzala od rúk, až cez celé telo.
Tá bolesť zastavila hlasy, ale po nej som necítila nič.
Asi som omdlela.
*****
Dúfam, že sa vám diel páčil. <3