Život je nádherná vec.
Hlavne, keď ho vidíte strácať sa v niekoho očiach.
Ten pocit je nepopísateľný.
Prináša mi to radosť, ako malému dieťaťu na Vianoce. Musím sa zastaviť, aby som neskákala na mieste od šťastia a radosti.
"Mhmm, hmhmm." Mrmlala som si popod nos jednu z mojich obľúbených piesní, kým som maľovala.
S dýkou.
A moje plátno bolo ženské telo. Mŕtve už pár minút. Alebo možno hodín. Neviem, strácam v poslednej dobe pojem o čase.
Potiahla som ostrú stranu pozdĺž jej hrudníka, pýtajúc si viac krvi, ktorej bolo už na stole viac než dosť.
"Ugh." Položila som dýku na kovový stôl, čoho zvuk sa ozval po celej miestnosti. Postavila som sa a prešla o pár metrov ďalej, k stoličke, na ktorej bol mobil, ktorý neprestával zvoniť.
Bolo trochu ťažšie zdvihnúť hovor, kvôli krvi na mojich prstoch.
"Čo?" Konečne sa mi to podarilo a otrávene som sa spýtala osoby na druhej strane.
"Kde si bola?" Ženský hlas sa ozval.
"Hrala som sa." Oprela som sa o studenú stenu a pozrela sa na telo na stole. Každou sekundou stráca svoju nádhernú farbu.
"Samozrejme." Odfrkla si. "Kde si?"
"Stále New York." Pokúšala som sa odhrnúť si vlasy z tváre, ale omylom si na ňu rozotrela krv. Do riti.
Pretrela som si tvár druhou rukou, ale asi to iba zhoršila.
Úžasné.
"Našla si aspoň niečo?" Už znela netrpezlivo.
"Pár vecí, ale nič, čo by ťa zaujímalo." Nadvihla som ramenami. "Narazila som na pár problémov, ale nebude trvať dlho, než sa o ne postarám."
"Aké problémy?" Spýtala sa, až príliš rýchlo.
Dnešný deň začala naozaj pozitívne. Bol to jeden z tých lepších. Spôsobila som nehodu, uniesla ženu a takmer ju aj zabila. Bola som tak blízko, ale vtedy sa tam zjavil ten muž.
Bol vysoký. Mal dobré telo a nádhernú tváričku.
Krv na tej tvári by vyzerala ukážkovo.
Jeho oči boli tmavé, opakom mojich žiarivých. Keď ma ale videl, niečo sa v nich zmenilo. Ako keby zmäkol.
A potom padlo to meno. Lyssa.
Tá žena ma tak nazvala taktiež. Nič som si z toho nerobila. Za tým ale nasledovalo poriadne veľa nadávok.
Zabila som takmer aj tmavo očko, ale cez tie dvere chodilo čoraz viac ľudí. Ďalšia žena, tentokrát blondínka. Zdala sa mi známa, ale vypadla som odtiaľ skôr, ako sme mohli mať dievčenský rozhovor.
"Nič, čo by som nezvládla." Odpichla som sa od steny a kráčala ku stolu. "Ale mám jednu otázku. Kto je Lyssa?"
Ticho. Vyzerá to tak, že prehltla svoj jazyk.
"Haló?" Po chvíli som prehovorila. "Stále tam?"
"Prečo sa pýtaš?"
"Teraz čo? Kto je Lyssa alebo či si tam?" Pokúšala som sa zavtipkovať, ale neocenila to dostatočne.
"Zmena plánu, vypadni z New Yorku, teraz. Taktiež je čas na mesačnú prehliadku."
"Čože?" Zamračila som sa. "Prečo?"
"To je rozkaz." Rozkázala, než zložila.
"Štetka." Odfrkla som si a položila mobil predo mňa.
Takže som nedostala svoju odpoveď, ale dostala ďalší rozkaz ako pes.
Sprav to, Eris. Choď tam, Eris. Chceš pamlsku, Eris?
Dobre, možno to posledné nie, ale chápeme sa.
Vyšteknú rozkazy a ja ich mám nasledovať ako pes s chvostom medzi nohami.
Nemám to rada. Práve naopak, nenávidím to.
Ale spôsobom, akým sa správala, bol zvláštny.
Zvyčajne mi odpovie na všetko, čo sa spýtam. Nie ale dneska.
Kto je Lyssa a prečo ma tak nazvali už dvaja ľudia?
Nemám rada nezodpovedané otázky.
A keď ich mám, nájdem odpoveď. Aj keď pôjdem proti rozkazom.
Kto predsa nemá rád trošku rebélie?
"Odpoveď je áno. Odpúšťam ti." Povedal som bez toho, aby som zdvihol hlavu od papierov, ktoré som podpisoval.
"Odpúšťaš mi?" Odfrkla si Luna a podišla ku mne bližšie.
"Za nezmysly, ktoré si včera povedala. Odpúšťam ti a už sa k tomu ďalej nebudeme vracať. Dávam to za činu tej fľaši, ktorú si mala v ruke." Zdvihol som k nej pohľad a usmial sa.
"Dobre, možno som včera povedala pár vecí, ktoré som nemala, ale obaja vieme, že som mala pravdu."
Môj úsmev klesol. "Luna, navrhneš, aby sme sa jej zbavili ešte raz, a nebude ma zaujímať kto si, keď ti uštedrím guľku do hlavy." Povedal som seriózne.
"To mi doplo."
"Takže prijímam tvoje ospravedlnenie a môžeme sa posunúť ďalej. Čo tak začať s tým, ako nájdeme Lyssu?" Položil som pero, ktoré som držal na stôl, a oprel sa poriadne do stoličky.
"Bude to o niečo ľahšie, keď teraz vieme, že je to ona, ktorá zabíja. Poznám ju. Teda poznala."
"Takže čo teraz?"
"Nájdeme ju, spýtame otázky a odtiaľ sa uvidí. Ale asi by bolo najlepšie, keby Lucy odišla. Ak ju uvidí..."
"Všetko to skomplikuje." Dokončil som za ňu. "Porozprávam sa s ňou neskôr, dostanem ju odtiaľto, dokým nebudeme vedieť čo sa s Lyssou stalo."
"Stále mám byt v meste. Iba pre istotu. Môže tam ostať a..."
"To nebude nutné." Prerušil som ju. "Mám miesto, kde môže ostať. A s lepšou ochranou. Pošlem s ňou Kaia a Mattiasa, plus pár jeho chlapov."
"Je to ďaleko odtiaľto?"
"Dostatočne. Bude tam v bezpečí."
Ďaleko, ale pritom dostatočne blízko, keby ma potrebovala.
Bol to môj projekt, ktorý som neplánoval dokončiť, ale som rád, že som zmenil názor.
Je to bezpečné miesto, kde môže ostať, a to je hlavné.
"To je dobré." Prikývla. "Keď jej to povieš, povedz to ak mne, aby som sa mohla rozlúčiť. Medzitým pôjdem nájsť niečo na...vieš koho." Otočila sa na mieste a začala kráčať preč z mojej pracovne.
Nezabudol som sa pozastaviť na tom, že nepovedala jej meno. Vieš koho? Je to Lyssa. Jej meno je Lyssa.
*****
"Lucy?" Nakukol som do obývačky.
"Oci! Pozri čo som nakreslila!" Rozbehla sa ku mne s papierom v ruke.
Podala mi ho a ja som sa usmial na jej kresbe Odina. "Je to nádherné, princezná." Sklonil som sa k nej a venoval jej bozk na vlasy. "Daj nám sekundu, Mattias." Kývol som naňho.
"Samozrejme." Prešiel okolo nás bez ďalšieho slova a nechal nás samých.
"Poďme si sadnúť."
"Pozrieme si spolu rozprávku?" Vyliezla na gauč.
"Teraz nie, Lucy. Prepáč." Sadol som si vedľa nej. "Čo by si povedala na výlet?"
"Áno!" Vykríkla. "Kde pôjdeme?"
"Nie my, Lucy. Iba ty." Opatrne som povedal, keď som videl, ako jej klesá úsmev.
"Ale čo ty?" Zamračila sa.
"Mám nejakú prácu, ale neboj sa, ujo Kai pôjde s tebou. A taktiež Mattias."
"Na ako dlho?" Smutne sa na mňa pozerala, čo mi lámalo srdce.
Posledný rok som sa od nej takmer ani nepohol. Zvykol som si, že ju vidím každý deň, a že s ňou trávim čas.
"Ešte neviem, princezná." Prešiel som jej rukou po líci. "Ale sľubujem, že to bude úžasné, aj keď tam nebudem."
"Dobre." Ťažko vydýchla a postavila sa na gauči, aby si mohla obmotať okolo môjho krku jej ruky.
"Budeme si často volať." Pevne som ju objal. "Iba sa nebude vidieť tak často."
"Sľubuješ?" Odtiahla sa.
"Na malíček." Zdvihol som medzi nás ruku a zložil ruku do päste, okrem malíčku.
Lucy spravila to isté a preplietla si ho s tým mojím, než sa mi znova hodila okolo krku a objala ma.
Toto bude ťažšie, ako som čakal.
*****
Ešte v ten deň Lucy odišla.
Bolo ťažké ju poslať preč, ale musel som to spraviť. Poslal som s ňou čo najviac ochranky, aby som mohol v noci normálne spať. Nie som si ale istý, že budeme môcť.
"Neboj sa, vráti sa." Pohladkal som Odina, keď zakňučal pri dverách jej izby, kým som ich zamykal.
"A ja som si myslela, že som ja tá, ktorá má mierny otras mozgu. Popritom sa tu ty rozprávaš so psom." Započul som za sebou Nyx.
"Nemala by si oddychovať?" Otočil som sa na ňu.
"Bolí ma celé telo z toho ležania. Potrebujem niečo robiť. Povedz mi, že treba niečo spraviť."
"To je opak toho, čo by si mala robiť. Choď si ľahnúť." Začal som kráčať preč od nej.
"Som v poriadku." Nasledovala ma. "A potrebujete ma. Musíme ísť po Lysse."
"Čo nerozumieš na slovách 'choď si ľahnúť'?" Zamračil som sa popri chôdzi smerom do pracovne.
"Iba mi daj niečo, čo môžem robiť, inak sa zbláznim."
"Tak choď za Lunou a spýtaj sa, či nepotrebuje pomoc. Theo má prísť až zajtra, takže práve teraz hľadá spôsob, ako nájsť Lyssu."
"Prečo sa mi zdá, ako keby sa ma chcel iba zbaviť?" Pretože o to sa aj snažím? "Daj mi normálnu prácu."
"Pozri, Nyx." Zastavil som sa pred pracovňou. "Pokým nebudeš v plnej sile, nič nebudeš robiť. Takže sa vráť do izby a ľahni si. Koniec diskusie."
"Povedal ti niekto, že je s tebou neskutočná zábava?" Odfrkla si a začala kráčať preč.
Ťažko som vydýchol, než som sa otočil a vošiel do pracovne.
Na dnes je toho už naozaj veľa. Potrebujem chvíľu pokoja.
Zatvoril som za sebou dvere, a tým zabránil akémukoľvek svetlu dostávajúc sa do miestnosti.
Chvíľu som stál iba pri dverách, v úplnej tme.
To trvalo ale iba chvíľu, keďže sa za mnou rozsvietila moja stolná lampa.
Čo to dopekla?
"Problémy v raji?" Započul som ženský hlas za mnou.
Ihneď som sa otočil a naskytol sa mi pohľad na Lyssu v mojom kresle. Nohy mala vyložené na stole, kým v ruke mala dýku, s ktorou sa hrala.
Videl som jej viac do tváre, keďže nemala žiadnu kapucňu. Jej vlasy boli o niečo kratšie, ale inak sa naozaj nezmenila.
Teda okrem očí, ktoré vyzerajú rovnako, ale nie sú.
"Lyssa." Jej meno mi vykĺzlo z úst.
"Eris, v skutočnosti. Ale netráp sa, veľa chlapov si pomýlil mená žien. Nie si v tom sám. Pôjdem rovno k veci, pretože mám na práci aj iné veci." Zložila si nohy zo stola a oprela sa lakťami o jeho kraj. "Zoberiem si tú papuľnatú a blondínku, a zmiznem. Budeš mať pokoj od nich, aj odomňa. Je to dobrá dohoda."
"Kde si bola?" Neveriacky som sa na ňu pozeral.
Jedenásť mesiacov. Jedenásť mesiacov som sníval o tom, že ju znova uvidím. A teraz je predo mnou.
"O čom to hovoríš?" Prižmúrila oči.
"Myslel som si, že si zomrela. Všetci sme si to mysleli."
"Zomrela? Očividne nie, keďže tu sedím, ale dobre. Myslela som si, že ja som tá šialená, ale mám pocit, že ty ma predbiehaš."
"Ako si sa odtiaľ dostala? Tá budova vybuchla."
"Nemám najmenšej potuchy o čom to kurva hovoríš, a táto konverzácia ma začína nudiť." Odsunula sa od stola a postavila sa. "Chcem tie dve ženy, a dostanem ich. Je na tebe či pri tom má niekto zomrieť. Nestoj mi v ceste. Prvé a posledné varovanie, ktoré dostaneš. Prídem si po nich zajtra. Máte čas sa rozlúčiť, nerobím do často. Vlastne nikdy. Využite tú šancu." Ustúpila o pár krokov dozadu, ku otvorenému oknu.
"Ako nemôžeš vedieť kto som alebo Luna? To si nič nepamätáš?"
"Mal by si sa nechať vyšetriť." Natiahla sa k rámu okna.
"Lukas!" Vykríkol som a Lyssa sa zastavila.
"Čo?" Otočila sa na mňa zo zmäteným výrazom.
"Lukas je tvoj brat. Pamätáš si toto?" Znel som zúfalo. "Bolo to jeho." Ukázal som na šatku na mojom zápästí.
Pozrela sa na moju ruku, ako keby ju poznala. Pomaly sa vzdialila od okna a začala kráčať ku mne.
"Nosila si ju ty." Povedal som, keď bola blízko pri mne, dostatočne na to, aby sa jej dotkla.
"Lukas." Zašepkala a dotkla sa látky.
"Áno, Lukas. Tvoj brat." Zdvihla ku mne pohľad.
"Môj brat." Zopakovala.
"Áno." Usmial som sa. Pamätá si. "Chýbala si mi, Lyssa." Ruku som jej priložil na líce. "Tak strašne moc si mi chýbala." Prezerala si každý kúsok mojej tváre.
"Idiot." Odstrčila ma, chytila za ruku a pretočila ma, aby som jej stál otočený chrbtom. Podlomila mi kolená a ja som spadol na zem. "Neviem kto si myslíš, že som, ale mýliš sa. Nie som Lyssa, nech je to ktokoľvek. Nepleť sa mi do cesty. Zajtra si po ne prídem." Skopla ma na zem, až som tvárou narazil na tvrdú podlahu. "Patetické." Odfrkla si, než sa rozbehla k oknu a vyskočila z neho.
Čo sa práve teraz stalo?
*****
Dúfam, že sa vám diel páčil. <3