Kratší diel. <3
Zobudila som sa dezorientovaná.
Všetko okolo vyzeralo, že sa točí, ale aj tak som vstala z postele.
Nasledovala som hlasy, ktoré vychádzali z Killianovej pracovne, a keď som sa zastavila pri dverách, môj pohľad padol na šiestich ľudí.
Dvaja z nich tu nemali čo robiť ešte pár dní.
"Kde sú?" Prehovoril a som, a tým na seba upútala ich pozornosť. "Kde je Killian a Lucy?" Povedala som s roztraseným hlasom a želala si, že to všetko bol iba sen.
"Nemala by si stáť." Podišla ku mne Luna a pokúsila sa ma chytiť, ale ruku som stiahla k sebe skôr, ako sa ma dotkla.
"Kde. Sú." Zopakovala som prísnejšie a čakala, že mi niekto tentokrát odpovie.
"Počula som od nejakých ľudí o pláne sa ťa zbaviť. Keď som sa tu dostala, bola si preč. Našla som ťa v uličke úplne mimo, ale nikto tam nebol." Prehovorila Nyx. "Zobrala som ťa ihneď tu."
"Povedzte mi, že viete kde sú." Zatvorila som oči, aby som sa ubránila slzám.
"Ešte nie." Zdvihla som pohľad k Charlesovi. "Ale nájdeme ich."
Premiestnila som pohľad na Kaia a Sebastiana. Obaja sa na mňa pozerali a ja som nebola schopná sa im pozrieť do očí.
Čo som to spôsobila?
Otočila som sa a utiekla z pracovne. Započula som Lunu, ako na mňa kričala, ale ja som iba utekala ďalej.
Chápem, že nie som dobrý človek, ale toto si nezaslúžim. Lucy si to nezaslúži. Killian si to nezaslúži. Nikto.
Nezaujímalo ma, že som bosá utekala cez zadný vchod do záhrady. Nezaujímali má slzy, ktoré mi zahmlievali zrak.
To jediné na čom som sa vedela sústrediť bola prázdnota v mojej hrudi.
Stratila som ich.
Konečne som niekoho mala a ja som ich stratila. Oboch.
Ako sa to mohlo stať?
A zas a znova som prežívala to isté. Utekajúc cez les v slzách po stráte všetkého, na čom mi záležalo.
V nejakom momente som zastala. V strede lesa. Klesla som na kolená a sklonila hlavu.
Ako som ich mohla stratiť?
"Čo odomňa chceš?" Pozrela som sa na oblohu, ktorú bolo vidno cez koruny stromov. "Čo odomňa kurva chceš! Prečo nemôžem byť šťastná aspoň raz v živote!" Môj hlas sa zlomil. "Ja som iba chcela žiť." Zašepkala som. "Prečo mi to nedovolíš?" Ďalšie slzy mi stiekli po lícach. "Prečo?" Roztrasene som vydýchla a sklonila hlavu k zemi.
"Už dávno prestal odpovedať ľuďom ako sme my." Započula som spoza mňa Nyx.
"Odíď." Dostala som zo seba.
"Vstávaj, troska." Prešla ku mne a sotila ma.
"Nechaj ma kurva na pokoji!" Skričala som na ňu.
"Alebo čo? Čo spravíš?" Ruky si položila na kolená a sklonila sa ku mne až dokým nebola blízko pri mojej tvári. "Utopíš ma v tvojich slzách?" Naklonila hlavu do boku s menším úsmevom. "Pozri sa na seba."
"Nechaj ma na pokoji." Zdvihla som sa zo zeme a chytila ju za tričko.
"To je ono. Udri ma." Nastavila jej líce. "Viem že chceš."
Zdvihla som zovretú päsť, ale nedokázala sa prinútiť ju udrieť.
"No tak!" Skričala. "Myslíš si, že im pomôžeš, keď nebudeš schopná poriadne udrieť?"
"Pomôcť im? Ja im nemôžem pomôcť. Nikto nemôže." Môj hlas preskočil. Pustila som jej tričko a sklonila päsť. "Prehrali sme." Nadvihla som ramenami. "Prehrali sme a je to moja vina."
"Takže to je ono?" Odfrkla si. "Vzdávaš sa."
"Už vyhrali. Prečo to skúšať ďalej?"
"Takže som obetovala všetko pre nič? Ty možno neudrieš, ale ja áno." Spravila ku mne dva kroky a jej päsť narazila na moje líce.
Zatackala som da boku, ale nezaujímalo ma, že ma udrela. "Vždy si ma chcela zabiť, takže to sprav. Zabi ma." Narovnala som sa. "Skonči to."
"Vždy si bola veľa vecí, ale nikdy zbabelec. Zobrať tú ľahkú cestu von z tohto šialenstva? To je patetické aj na teba."
"A čo chceš, aby som spravila?" Zvýšila som hlas. "Všetko je preč! Frederik má Lucy a Killiana. Boh vie či sú ešte nažive." Zahryzla som sa do jazyka pri mojich slovách.
"Niekto zoberie niečo, čo je tvoje, a ty mu to proste necháš?" Zamračila sa. "Tak to v žiadnom prípade."
Odstúpila a jeden krok a zdvihla nohu, ktorá narazila na moje brucho. Od nárazu som spadla na zem a chytila sa za brucho.
"No tak!" Pristúpila ku mne a kopla ma špičkou nohy znova do brucha. "Vstávaj nula! Necháš ma ti ublížiť? Je to naozaj také ľahké?" Znova narazila na moje brucho, a tentokrát to bolelo o čosi viac. "Nečudujem sa, že sú preč. Nie si schopná sa postarať o seba, nie to ešte o nich." Odfrkla si a sklonila sa ku mne. Rukou mi prešla po tvári a odhrnula mi z nej pramienok vlasov. "Ale nie je to tak, že si sa o nich zaujímala. Možno si to tak chcela. Mať niekoho do postele a zničiť decku život.
Nečudujem sa, že si jeden z tých najlepších bielych hadov. Musím povedať, nemyslela som si veľa, keď som videla Lucy prvýkrát, ale teraz? Ohhh, bude z nej jedna z najlepších. Iba si predstav tie všetky nové metódy, ktorými ju budú trápiť v budúcnosti. Nové technológie. Myslíš si, že to vydrží?"
Zaťala som sánku pri jej slovách a smútok sa menil na hnev. Krv sa mi varila v žilách.
"Alebo sa možno zlomí ako suchý konár. Ľahko a..." Nenechala som ju dopovedať. Schytila som ju pod krk a postavila sa na nohy.
Celou silou som narazila s jej chrbtom na strom za ňou. Jej hlava narazila na tuhé drevo, čo ju prinútilo syknúť od bolesti.
"Zober si jej meno z tvojich úst." Povedala som pomedzi zuby a stlačila jej krk.
"To je tá Eris, ktorú poznám." Usmiala sa. "Zober ten hnev a použi ho. No taaaak."
"Zhor v pekle."
"Ja? Prečo nie vedenie?"
"Nechápeš to, nedostaneme sa k nim. Už nie." Uvoľnila som môj stisk na jej hrdle, ale nezložila ruku.
"Naozaj si to myslíš? Myslela som si, že si lepšia. Zabudni na Lyssu, mysli ako Eris. Niekto zobral to, čo je tvoje. Čo s tým spravíš? Necháš to tak alebo si to zoberieš naspäť?"
"Nemáme nič. Žiadny plán alebo informácie."
"Samozrejme, že máme informácie." Zasmiala sa. "Žili sme s nimi až príliš dlho na to, aby sme nevedeli čo spravia. Nezabijú ich. Použijú ich ako návnadu, aby ťa dostali. A keď sa dostaneš tam kde ťa chcú, podrežeš im hrdlá."
"Myslíš si, že to bude také ľahké?" Odfrkla som si.
"Premýšľaj ako Eris. Sprav niečo šialené a nebezpečné. Niečo, čo nebudú očakávať. Všetci majú slabosť, iba ju musíš nájsť. Niečo, na čom im záleží. Nájdi otvorenú ranu a zabor do nej prsty, dokým neucítiš kosť."
A to je presne to, čo spravím.
Držal som Lucy blízko pri sebe. Nedovolím, aby sa jej niečo stalo.
Plakala do lemu môjho trička, aj keď som sa ju pokúšal ukľudniť.
Najprv som jej povedal, že to je iba hra. Ale keď cez dvere prešli ženy so zbraňami namierenými na nás, neuhral som to.
Je vystrašená, a ja s tým nemôžem nič spraviť.
Kovové dvere v celej bielej miestnosti sa znova otvorili, a tentokrát v nich stál chlap.
Postavil som sa pred Lucy a schoval ju za mnou. "Sprav ešte jeden krok, a bude tvoj posledný."
"Povedal mŕtvy muž." Zasmial sa a z vrecka vytiahol mobil. "Teda takmer mŕtvy." Povedal, kým niečo klikal do mobilu. "Môžeš prežiť. A taktiež ona." Kývol hlavou na Lucy. "Iba spolupracujete a nikomu sa nič nestane. Teda to nie je pravda. Eris zomrie." Nadvihol ramenami.
Držal som jazyk za zubami, aj keď som mu chcel rozbiť hubu. Nemôžem riskovať, že sa niečo zvrtne a Lucy tu ostane sama.
"Zavolám jej a vy budete taký ochotní, že ju pozdravíte, čo vy na to?" Spýtal sa, ale neočakával odpoveď. "Prečo si nedáš ruky na ušká, maličká. Toto nebude chcieť určite počuť."
Sklonil som zrak na Lucy a prikývol som. Rukou som jej prešiel po vlasoch v snahe ju upokojiť.
"Dobre dievča." Žmurkol na ňu a to bola takmer moja posledná kvapka. "Teraz, Eris." Usmial sa a zavolal jej. Dal ju nahlas a držal mobil pred sebou.
Trvalo pár sekúnd, než to zdvihla.
"Ako sa dneska cítime, Eris?" Prehovoril.
"Kde sú, Frederik?" Povedala Lyssa z druhej strany a pri jej hlase som si vydýchol. Tak rád som ju znova počul.
"Priamo tu. Predo mnou. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Vieš čo chcem a ja viem, čo chceš ty. Jednoduchá výmena. Ty za nich dvoch."
"Chcem dôkaz, že obaja žijú." Múdra žena.
"Samozrejme, žiadny problém. No tak, hovor." Kývol na mňa hlavou.
"Sme v poriadku." Prehovoril som.
"Killian." Povedala potichu. "Kde je Lucy?"
"Je v poriadku a..."
"To by stačilo." Prerušil reproduktor a mobil si priložil k uchu. "Toto sa teraz stane. Stavím sa, že si mala plán na prepadnutie nás o pár dní, kde sa stretávajú investori. Určite bol dobrý a naozaj dobre premyslený, ale je zbytočný. Tak dlho nemám v pláne čakať. Máš deň na to, aby si sa dostavila do Nemecka. Hlavná budova, vieš kde je. Príď sama a neozbrojená. Nič neskúšaj, pretože to schytá to zlaté dievčatko s uplakanými očami. Prehrala si. Prijmi porážku."
Nachvíľu zmĺkol. Lyssa musela začať rozprávať a ja som si iba predstavoval, čo mu hovorila.
Je dostatočne šialená, aby pristúpila na jeho podmienky. To nemôže spraviť. Zabijú ju v momente, ako sa tu ukáže.
"A ak by si náhodou hľadala ostatných z môjho tímu, sklamem ťa. Postaral som sa, aby boli všetci v inom štáte. Jeden deň alebo skončia mŕtvy. Tvoje rozhodnutie." Bez ďalšieho slova zložil a mobil si odložil naspäť do vrecka.
"Uvedomuješ, že ona nepôjde dole ľahko, že?"
"Samozrejme že to viem." Usmial sa. "Bude to poriadna šou."
Prosím Lyssa, nerob to.
Nesprav žiadnu hlúposť.
Prosím.
"Takže to je tvoj plán?" Neveriacky sa na mňa všetci pozerali, ale ako prvá prehovorila Luna.
"Najlepší, na ktorý sme za takýto krátky čas mohli prísť."
"Si si istá?"
"Áno." Prikývla som. "Kai a Sebastian ostanú tu, nemôžem sa strachovať o vás. Theo a Luna pôjdu so mnou, Nyx a Charlesom."
"A čo ak tvoj plán zlyhá? Premýšľala si nad tým?" Spýtal sa Charles.
"Nyx zoženie zbrane a všetko vybavenie." Odignorovala som Charlesa. "Theo sa postará o to, aby nás nebolo vidno na žiadnych kamerách a Charles nám zistí všetko čo potrebujeme vedieť a o všetko ostatné sa postarám ja. Môžete ísť." Kývla som hlavou na dvere. "Stretneme sa za pol hodinu pri vchode."
Otočila som sa ku stolu a čakala, kým všetci odídu.
"A ja? Nepovedala si čo mám spraviť ja." Prehovorila Luna, keď už všetci boli preč. "Nemôžeš ma z tohto vynechať."
"Nevynechávam." Zobrala som zložený papier zo stola a otočila sa na ňu. "Tu." Podala som jej ho a Luna ho opatrne otvorila.
Jej pohľad skákal po slovách na papieri. "Lyssa..." Zdvihla ku mne pohľad. "Toto je..."
"Ja viem." Prerušila som ju. "Myslíš si, že to dokážeš spraviť?" Nadvihla som obočím.
"Na diaľku? Pravdepodobne." Nadvihla ramenami. "Ale toto je šialené." Ukázala na papier.
"Začínam si myslieť, že to je moje stredné meno."
"Si si týmto istá?" S obavami sa na mňa pozerala.
"Nestratím ich, Luna. Nedovolím, aby mi vedenie zobralo aj ich."
"Bude to ťažké."
"Kedy bolo čokoľvek ľahké?" Zasmiala som sa.
"Takže to naozaj robíme?" Prikývla som. "Tak v tom prípade, srať to, poďme zničiť bielych hadov nadobro."
*****
Momentálne píšem ďalší diel a môžem s istotou povedať, že ma nebudete mať radi :/
Dúfam, že sa vám diel páčil. <3