Ani neviem čo som si myslela, keď som k nemu nastúpila do auta. Aká sprostá musím byť, aby som niečo také spravila?
"Killian, kde ma to do čerta berieš?" Spýtala som sa, keď som uvidela tabuľu s nápisom prístav.
"Takže vieš ako sa volám."
"Myslíš si, že toto je dobrý čas na tvoje vtipy?" Zamračila som sa naňho.
Už to je niekoľko minút, čo sa snažíme stratiť čierne auto, ktoré po nás strieľa. Nemôžem strieľať naspäť kvôli tomu, že si vážim života. V momente ako by som vystrčila hlavu, schytala by som guľku do hlavy.
Už dávno sme stratili zadné svetlá a bude len chvíľa, než sa zadné sklo roztriešti. Kolesá sú zatiaľ nedotknuté, čo sa mi zdá zvláštne, pretože ak chcete zastaviť auto strieľate najprv do kolies. Amatéri.
"Už tam skoro sme."
"Kde "tam" je presne? Kde ma berieš?" Zopakovala som svoju otázku, ale znova nedostala odpoveď.
Zabočil sme na ďalšiu cestu a autom prerazili plot, ktorý mal ľudí udržať, aby zaň nechodili.
Míňali sme obrovské kovové kontajnery a tankery. Toto sa mi nepáči.
"Killian." V mojom hlase bolo počuť varovanie.
Všimla som si, že mierime ku kraju, medzi dva kontajnery, za ktorými sa nenachádza žiadna cesta.
"Skôr ako natrafíme na vodu, budeme musieť vyskočiť. Otvoríš dvere hneď ako...."
"Čo myslíš tým, že skôr ako natrafíme na vodu? Máš v pláne z tohto auta spraviť ponorku?"
Toto je to najhoršie čo sa mi asi stalo. Zomriem v prítomnosti idiota.
"Otvoríš dvere a skočíš do vody. Potom plávaj pod hladinu, pokúsia sa nás streliť vo vode."
"Prečo to znie, akokeby si to už niekedy robil?"
Bože, nikdy som od teba nič nechcela. Iba teraz. Jediný krát. Nenechaj ma zomrieť takto. Prosím.
"Pripravená?" Cítila som ako auto ešte väčšmi začalo zrýchľovať a my sme sa blížili ku kraju.
"Nie!" Skričala som.
"Neskoro."
Než som mu mohla povedať čokoľvek iné, cesta spod auta zmizla. Natiahla som sa po kľučke a otvorila dvere. Vyskočila som z auta a dopadla do studenej vody.
Chlad sa rozľahol po mojom tele a ja som na chvíľu stratila všetku orientáciu. Nevedela som či plávam ku hladine alebo od nej.
Vzduch, ktorý som sa snažila udržať v tele sa mi míňal a ja som pociťovala palivú bolesť v očiach.
Aj s vodou v ušiach som ale započula výstrely, ktoré ma len tak tak míňali. Voda ich o čosi spomalila, ale aj keby ma trafili, bola by to nepekná rana.
Konečne som sa našla a všimla si auta, z ktorého som vyskočila. Pomaly sa potápalo a mňa zaujímalo, kde sa nachádza Killian, a či stihol vyskočiť.
Ak zomrel, nezomriem predsa aj ja.
Začala som plávať ku dreveným stĺpom, ktoré neboli tak ďaleko odomňa. Predpokladám, že to je molo. Môžem sa tam nadýchnuť bez toho, aby ma videli.
V momente ako som vyplávala na hladinu som si uvedomila ako veľmi milujem kyslík. Zhlboka som sa nadychovala.
Chlad, ktorý som pociťovala pred chvíľou sa už ale zdal nepodstatný. Pozerala som sa na hladinu vody a snažila sa nájsť nejakú stopu po Killianovi, ale zatiaľ nič.
Na rampe, z ktorej sme zleteli, stáli dvaja muži so zbraňami namierenými na hladine. Nestrieľali, iba sledovali hladinu vody a čakali, než sa niekto vynorí.
Z diaľky som započula šum vysielačky, ktorú jeden z nich zdvihol k sebe a niečo povedal, než sa obaja otočili a odišli.
"No tak Killian." Povedala som si pre seba. "Kde si?" Na hladine bolo vidno iba bubliny, ktoré predstavovali ostávajúci vzduch z auta.
Bol by hlúpy nápad ho ísť hľadať. Nič mu predsa nedlžím. Zhodil nás oboch do vody. S autom!
Nie. Nepôjdem ho zachrániť.
Nie. Nikam nejdem.
Nie. Nebudem mu pomáhať.
V žiadnom prípade.
Ugggghh.
Niekto ma streľte do hlavy, pretože ho tak nemôžem nechať.
Pripravená sa znova ponoriť a ísť ho hľadať, ma zastavila ruka na mojom zápästí.
Otočila som sa, len aby som našla Killiana tesne vedľa mňa.
Otvorila som ústa, aby som mu niečo povedala, ale na ústa mi priložil ruku a tým ma umlčal.
A on nemá rád kontakt, čo? Ja sa ho nemôžem dotknúť, ale on mňa áno?
Má tri sekundy kým sa mu do nej zahryznem.
Druhou rukou, ktorou ma pred chvíľou držal, si priložil prst na pery v znamení, aby som bola ticho. Následne ukázal na drevenú platformu nad nami.
Zdvihla som pohľad smerom kde mieril jeho prst a všimla si dva páry čiernych topánok takmer nad nami.
Killian zložil ruku z mojich úst. "Počkáme." Zašepkal až tak veľmi, že som ho ledva počula ja.
Iba som prikývla a znova sa pozrela na páry topánok. Ako dlho tam budú stáť? Začína mi byť znova zima. Pery mám určité už celé modré.
Killianove sú. Majú jemný nádych modrej. Vlasy mal prilepené po celej tvári, ja som nemohla vyzerať inak.
Pomaly si rukou vošiel do vlasov a odhrnul si ich z tváre. Všimla som si, ako sa naply jeho svaly pod košeľou.
Počkať. Kedy si dal dole sako?
Striasla som hlavou, keď som sa uvedomila, že sa až príliš dlho pozerám na jeho telo.
"Asi sa utopili." Ozvalo sa nad nami.
"Ak nie, určite sme ich trafili. Nedostanú sa ďaleko." Povedal druhý a začali kráčať smerom preč. Ich kroky boli čoraz ďalej a menej hlasné.
"Myslím, že už sme v pohode." Povedal konečne Killian.
"Dobrý postreh." Odfrkla som si.
"Zdalo sa mi to alebo si ma chcela ísť hľadať?" Zamračil sa. V jeho očiach bola zvedavosť.
"Si šialený? Chcela som sa odtiaľto dostať." Pretočila som očami. "Aby som nezabudla, dlžíš mi čokoládu." Ukázala som naňho prstom.
"Čokoládu?" Zasmial sa.
Myslím, že toto je prvýkrát čo sa naozaj zasmial. Naozaj uprimný smiech.
"Máš niečo proti čokoláde?" Nadvihla som obočím.
"Je nezdravá."
"Nečudujem sa, že si ako na ihlách 24/7, keď si nevieš užiť čokoládu." Falošne som sa usmiala a začala plávať preč od neho. Presnejšie, ku rebríku vedľa mola.
Keď som sa k nemu dostala, okamžite som po ňom začala šplhať. Zastavila som sa tesne pred koncom a nakukla, či je niekto v okolí.
Ani živej duše.
Vyšplhala som po poslednom "schodíku" a striasla sa od zimy.
Už dávno mi nebola takáto zima. Bola som na veľa misiách, ale toto je asi prvýkrát, čo som zažila niečo takéto. Nikdy ma ani nenapadlo šoférovať auto priamo do vody. Možno preto, lebo mám rozum, a taktiež som robila vodičák.
"Kde ideš?" Zakričal sa mnou Killian, keď som začala kráčať preč od mola.
"Naspäť?" Zmätene som sa naňho pozrela. "Čakáš, že tu budem stáť celú noc?" Pozrela som sa na oblohu, ktorá už menila farby, a na slnko, ktoré už takmer úplne zašlo.
"Po svojich?" Nadvihol obočím.
"Áno, máš pravdu, pôjdem predsa autom, ktorým som sa tu dostala." Sarkasticky som povedala. "Oh počkať, ja nemôžem." Ukázala som na vodu, v ktorej sa nachádza auto.
"Je tu budova neďaleko odtiaľto, kde budeme cez noc v bezpečí."
"Myslíš si, že pôjdem niekde s tebou po tom, čo sa práve stalo?" Ruky som si preložila na prsiach. Musí si zo mňa strieľať.
"Poslúž si. Kráčaj naspäť tých niekoľko kilometrov v studenej noci, kým si celá premoknutá. Veľa šťastia. Navštívim ťa v nemocnici alebo možno na cintoríne." Usmial sa na mňa a začal kráčať úplne opačným smerom, ako som chcela ísť ja.
Ruky som si obmotala okolo seba a začala kráčať za ním.
Nenávidím, že má pravdu. Nenávidím to.
"Takže predsa len máš rozum." Povedal, keď som ho dobehla.
"Sklapni."
*****
"Toto je to tvoje bezpečné miesto?" Prezrela som si úplne prázdnu budovu. Bolo to tu ako vyrabované. Okrem vchodových dverí tu neboli žiadne iné. Ak by tu neboli okná, myslela by som si, že tu spávajú bezdomovci.
"Vždy sa takto veľa sťažuješ?"
"Pozeráme sa na to isté miesto?" Neodpovedal, iba pretočil očami a prešiel do ďalšej izby so mnou v pätách.
Takže nakoniec to predsa len niečo je. Krb. A potom tu máme steny a podlahu. Je tu toho tak veľa, že neviem všetko vymenovať.
Kde som sa to dostala?
Killian prešiel ku krbu a zobral zápalky, ktoré boli na ňom. Zapálil noviny, ktoré boli vedľa krbu a hodil ich na drevo, ktoré začalo ihneď horieť.
"Čo to robíš?" Spýtala som sa, keď si začal dávať dole oblečenie.
"Nemám v pláne skončiť v nemocnici kvôli tomu, že som prechladol. A ty?" Ani sa na mňa nepozrel, iba sa ďalej vyzliekal.
Môžem s istotou povedať, že krajší chrbát som asi nevidela. Každý jeho sval vyzeral, ako keby bol vyrezávaný. Každý kúsok jeho tela bol perfektný.
Prestaň Eris. Čo to dopekla hovoríš?
Ew.
Striasla som hlavu a snažila si usporiadať myšlienky.
Už sebavedomá som k nemu zdvihla zrak, ale to bola veľká chyba. Keď sa otočil a stál predo mnou iba v boxerkách, stratila som schopnosť rozprávať.
Kvapky vody, ešte z jeho stále mokrých vlasov, mu dopadli na odhalenú hruď a začali stekať po celom jeho vypracovanom bruchu.
Nevšimla som si na jeho tele ani jedno tetovanie. To je zvláštne. Myslela som si, že všetci ľudia z mafie nejaké majú. Teda pokiaľ ho nemá tam, kde slnko nesvieti.
Odkašľala som si, než som začala rozprávať. "Je tu nejaká šanca, že sa tu niekde nachádzajú deky?" Snažila som sa nepozerať na jeho vybaveníčko alebo akýkoľvek iný kúsok jeho tela.
"Budem ťa musieť sklamať, nič iné okrem krbu tu nie je." Oblečenie prevesil cez krb a sadol si pred neho, zohrievajúc si ruky a celé telo. "Taktiež ťa budem musieť sklamať, ak si myslíš, že takto tam nezamrzneš."
Poviem to znova, nenávidím, keď má pravdu.
Pomaly som si začala vyzliekať mokré oblečenie a pocítila ešte väčší chlad, ktorý ma prinútil sa striasť. Po celom tele som mala zimomriavky. Čierne rifle som položila tesne ku Killianovým veciam a začala si vyzliekať tričko. Ostala som pred ním stáť iba v spodnom prádle. Cítila som jeho pohľad na mojom tele. Povedala by som mu niečo, ale pred pár sekundami som nebola o nič lepšia.
Ako som pokladala tričko na krb, všimla som si svojej nahej ruky.
Kde je moja šatka?
"Nie. Nie. Nie." Chytila som nohavice a prevrátila vrecká naruby. Možno som ju nejakým spôsobom do nich uložila. "Do riti."
"V poriadku?"
"Musím ísť naspäť."
"Čože? Prečo?"
"Stratila som šatku." Pomaly som si začala naspäť obliekať premoknuté tričko.
"Myslíš tento kúsok látky?"
Premiestnila som pohľad na Killiana a na moju šatku, ktorú držal v ruke.
"Daj mi to." Natiahla som sa pre ňu, ale Killian ju schmatol a odtiahol ju odomňa. "Je to moje." Povedala som pomedzi zuby.
Je tu hranica, za ktorú sa nesmie ísť. Killian túto hranicu práve teraz prekračuje.
"Je to iba kúsok látky. Prečo je tak dôležitý?" Postavil sa a prezrel si šatku v rukách. "Úplne obyčajná."
"Prečo ťa to zaujíma? Proste mi ju vráť." Pokúsila som sa mu ju zobrať z rúk, ale uhol sa. "Nerobím si srandu. Vráť. Mi. Ju." Povedala som podráždene.
"Pod jednou podmienkou."
"Zabijem ťa a zoberiem si ju z tvojej mŕtvej ruky? To mi vyhovuje."
"Nie." Zasmial sa. "Znova pre mňa budeš pracovať."
"Povedala som ti, že odchádzam. Počúval si ma vôbec?"
Zatiaľ som to nepovedala Lune, ale po tom čo sa dneska stalo, ako môžem spraviť niečo iné? Dostala sa do problémov iba kvôli mne. Chcela mi pomôcť a takmer na to doplatila životom. Nebudem sa hrať s jej životom ako s niečím, na čom nezáleží.
"Môžeš odísť potom."
"Nechápeš to. Skôr či neskôr, niekto zomrie ak neodídem. A to naozaj nemám v pláne riskovať."
"Prečo? Som si istý, že si hazardovala s životmi iných už pred tým. Konieckoncov, raz biely had, vždy biely had. "
"Čo si to práve povedal?"
Zastavme sa tu na moment. Čo to znova povedal? Ako dočerta vie, že som z bielych hadov.
Ako...
Ako on...
"Hádam, že viem viac ako si myslíš. Takže mi pomôžeš alebo nie?" Zamával so šatkou pred mojou tvárou.
Vedel, že vyhral.
Stačilo sa na mňa pozrieť a každý by videl aká som zúfalá. A to všetko kvôli malému kúsku látky, ktorý pôvodne nepatrí ani mne.
Je to ale to posledné, čo mi ostalo zo života pred bielymi hadmi. Taktiež jediná spomienka na Lukasa.
"Fajn. Pomôžem ti. Spokojný? Teraz mi ju vráť." Natiahla som sa pre šatku a tentokrát sa neuhol. Držala som ju v ruke a vytrhla ju z jeho zovretia.
Posledná osoba, s ktorou by som chcela stráviť noc v spodnom prádle?
A. Killian
B. Majiteľ Odina
C. Killy
*****
Neviem ako vy, ale pri ich konverzáciách sa nemôžem prestať usmievať. Aj keď to píšem ja sama.
Budete ma nenávidieť, že sa to stále pýtam, ale ako sa vám páči zatiaľ kniha? Je tu niečo čo sa vám nepáči?
Naozaj by som bola rada za váš názor.
Dúfam, že sa vám diel páčil. <3