Spoločne vletíme do Adamove izby, pričom ani jeden z nás sa neunúva zapnúť svetlo.
Po pravde sa čudujem, že sme sa dostali až na druhé poschodie. Už cesta až sem nám trvala dvojnásobok času, keďže sme sa zastavovali každé dva metre a prejavovali si intímnosti priamo na ulici ako dvaja tínedžeri.
Zvrchu hlavy mu v rýchlosti stiahnem čiapku a odhodím ju za seba. Moje ruky vkĺznu do jeho tmavých, strapatých prameňov vlasov. Pracujem rýchlo, ruky sa mi hýbu samovoľne, pudovo. Odopínam mu bundu a zhadzujem tento hrubý materiál z tela na zem, zatiaľ čo Adam ma bozkáva so zápalom.
Celé je to sexi, vzrušujúce a divoké. Ako celé posledné týždne, od kedy sme sa uzmierili. Akoby sa mi každý deň snažil znova a znova ospravedlniť. Dobehnúť stratený čas.
Závesy sú odhrnuté a pouličné lampy z ulice sú náš jediný zdroj svetla.
Adam cúva smerom k posteli a pritom ma ťahá s ním. Všetko sa spomalí. Otočí sa a posadí si ma na posteľ, zatiaľ čo on si mi kľakne k nohám, jeho prsty kĺžu pozdĺž mojich nôh, smerom k zipsu na čižmách.
Na to, že máme len dve hodiny, kým musíme byť u jeho rodičov, si dáva načas. Odzipsuje mi ich a vyzuje. Pri tom celom nestráca so mnou očný kontakt a tým sa z toho stáva veľmi intímne gesto. Priblíži sa po kolenách bližšie a jeho pery nájdu moje. Pobozká ma znova a opäť a ešte raz.
Rukami mi prejde po stehnách a zachytí lem mojich legín a spodného prádla. Nadvihnem sa, zatiaľ čo mi ich vyzlečie. Jeho pohyby sú pomalé, zámerné, s cieľom vzrušiť. Koniec legín sa mi zachytí na členku, no on ho bez náznaku nervozity opatrne prevlečie a rukami mi pri tom pomasíruje lýtko, koleno a nakoniec aj stehno.
Môj žalúdok sa chvie, tvár mám horúcu a pritom moje telo sa trasie.
Postaví sa, odstúpi a pretiahne si čierne termo tričko cez hlavu. Naskytne sa mi vďaka tomu pohľad na jeho neuveriteľné krásne torzo. Opálené, pevné, vypracované. Keď odkopne topánky a dá si dole ponožky, vráti sa ku mne.
Ponúkne mi ruku a pomôže mi postaviť sa. Jedným pohybom je môj sveter podo mnou. Natiahnem sa za seba a odopnem si podprsenku.
Moje nedostatky nie sú mnou zabudnuté, ale on mi neustále dokazuje, že nevadia. Že sú naopak krásne, že ich miluje. Neprekážajú mu moje jazvy, strie ani jemnosť môjho brucha. Hlasy v mojej hlave, ktoré mi vravia, že sa mám skryť, tam stále sú, ale sú tichšie. Alebo som sa ich len naučila až tak nepočúvať. Adamov hlas, ktorý mi vraví, že pre neho som tá najkrajšia žena na svete, je silnejší, hlasnejší.
Uzavriem posledné voľné miesto medzi nami a pobozkám ho. Chutí ako on. Mentol, nežnosť, láska.
Jeho ruky sa obtočia okolo môjho pásu a opatrne ma navedie spiatočky na posteľ. Keď sa mi lýtka dotknú postele, padám dozadu až kým nedopadnem na chladné posteľné prádlo, ktoré som prezliekala včera poobede.
Nevidím ho, keďže som zabudla otvoriť oči, ale cítim ako mi rukami chytí kolená a roztvorí ma na široko. Usadí sa tam a pobozká mi najprv jednu vnútornú stranu stehna, a potom druhú. Pod bruško, až kým necítim jeho dych v mojom horúcom centre. Na mieste, kde bol iba on a nikto iný.
Chvejem sa, trasiem, môžem cítiť ako celé moje telo tancuje len pre neho. Jeho strapaté vlasy ma šteklia a moje svaly sa stiahnu s očakávaním.
Za zatvorenými viečkami vidím hviezdy. Panva sa mi podvedome vydvihne z matracu, ale Adam ma pridrží rukou, zatiaľ čo si vychutnáva momenty môjho orgazmu.
Môžem cítiť ako mi pobozká brucho, miesto kde by boli rebrá. Prsia, kľúčnu kosť, krk a ušný lalôčik.
Naše prenikavé dýchanie, však preruší zvonček. Priznávam, okamžite sa mi stiahnu všetky vnútornosti a očakávam to najhoršie. Posledné takéto prerušenie znamenalo veľa nepríjemných vecí.
Obe naše tváre sa zmenia na zmätené a ešte viac naštvané.
„Nevšímaj si to," prosím trocha sebecky, trocha so strachom.
Ďalšie zvonenie. Ešte dlhšie.
S povzdychom zo mňa zíde. Postaví sa, rýchlo si natiahne spodné prádlo a prehodí cez hlavu tričko.
Zvonček neutícha. Ten kto je na druhej strane dverí je maximálne nedočkavý. Obaja tušíme, kto to tak asi je, no ani jeden nemáme odvahu odmietnuť jej nečakanú audienciu, v prípade, že by mohlo ísť o niečo vážne.
„Nech je to dôležité inak nech pri nej stoja všetci svätí," zahundre.
No on ide otvoriť dvere, ja si radšej počkám iba v jeho blízkosti.
Dvere sa otvoria, najprv nevidím kto tam je, ale keď ho počujem zavrčať ako psa a odvrknúť „Čo sa deje?" je mi jasné, že je to tá, čo sme si mysleli. Pery stiahnem do úzkej linky. Takto to bude neustále? Tá si asi dala za úlohu, zničiť nám každý možný deň, ktorý sa jej podarí.
„Tak sa rozpráva s matkou tvojho dieťaťa?" odpovie a prejde okolo nás ako keby stále vlastnila tento dom.
Nemôže ju len tak vyhodiť. Musíme najprv zistiť, či je všetko v poriadku a dôvod jej návštevy.
Usmejem sa čo najúprimnejšie ako to ide. Neistota okolo Molly ma ničí, ale aj ja chcem vedieť či je bábätko v poriadku. Nie nechcem, potrebujem to vedieť. Ten istý strach čo pociťuje Adam, začínam pociťovať aj ja. Viem, že to nie je to isté, ale tiež verím, že až malé uvidím, ihneď sa plne zamilujem.
Chytím Adamovu ruku a jemne mu ju na povzbudenie stlačím. Spolu ruka v ruke nasledujeme votrelca do kuchyne. Tá, si už z chladničky vybrala krabicu džúsu a práve si ju leje do pohára.
„Nie si tu už doma. Nezabúdaj na to. Si síce tehotná, ale musíš sa najprv ohlásiť ak to nie je niečo vážne a nemôžeš si sem len tak napochodovať a robiť si, čo sa ti zachce," kartón s pomarančovým mokom jej vytrhne z ruky a odloží naspäť do chladničky. Chlad v jeho hlase ho však musel zamraziť.
Ona, si z jeho slov nič nerobí. Keď dopije, pohár pomaličky položí do umývadla a ešte pomalšie sa otočí k nám. Na sto percent viem, že to robí naschvál. Naschvál drží Adama v neistote, naschvál ho znervózňuje, straší.
Mrcha.
Ako môže takto robiť zle človeku, s ktorým prežila skoro desať rokov v ľúbostnom vzťahu, je mi záhadou. Nerada súdim ľudí, hlavne keď neviem ako by som sa zachovala ja, ale u nej spravím výnimku. Naozaj sa chová veľmi malicherne.
Zelené oči sa zamerajú na naše spojené ruky a potom, ako odfrkne sa pozrie na nervózneho muža vedľa mňa. „To ťa stále neprešla táto fáza?" ukazovákom ukáže na mňa, ale oči o mňa neobtrie.
Keď sa konečne pozrie aj na mňa opýta sa. „Nemáš niekam byť? Napríklad telocvičňa, alebo kaderníctvo? My dospelí, sa tu potrebujeme porozprávať," kruto odvrkne.
Adam sa nadýchne usmerniť ju, ale našťastie ho predbehnem. Končím s tým, že sa nechám ponižovať osobou, ktorá zhadzuje druhých ľudí, akoby to bol národný šport, len preto, aby sa ona cítila so sebou a svojimi rozhodnutiami lepšie.
„Nie nemám lepšie miesto, kde by som mala byť. Aj mňa sa táto debata totižto týka," som nesmierne vďačná, že môj hlas znie rovnako sebavedomo, ako moje slová, i keď to len hrám.
Podľa spokojného výrazu na Adamovej tvári, verím, že som bola presvedčivá. Usmejem sa na neho a stlačím mu ruku.
„A ako sa moje tehotenstvo týka teba?" nakloní hlavu do strany.
„Tak, že ja a Andy sme spolu a spolu sa chystáme vychovať moje dieťa. To moje dieťa, na ktoré si mi bez rečí prepísala všetky predbežné rodičovské práva. A to dieťa, na ktoré mi podpíšeš aj konečné rodičovské práva." Mrazivosť jeho slov je temná. Nikdy som si nemyslela, že dokáže znieť takto, i keď som vedela ako veľmi ochranársky je.
„V žiadnom prípade," vyhŕkne okamžite bez váhania budúca rodička, nie matka.
A začne sa krik.
Adam kričí na Molly, Molly kričí na mňa a na Adama a ja len počúvam. Počúvam ako títo dvaja hádajú o nenarodené dieťa, ktoré i tak nakoniec samo rozhodne, či chce, aby som bola pri ňom a tu pre neho a takisto aj to, či chce alebo nechce mať vzťah so svojou biologickou matkou.
„Ticho!" vykríknem skôr, ako sa dokážem nad tým poriadne zamyslieť.
Obaja, na moje počudovanie stíchnu, a dva páry očí sa upriamia na mňa.
„Molly ja viem, že sa nepoznáme, ale nemala by si sa takto rozčuľovať. Môžeme to vyriešiť ako dospelí ľudia?" skúsim najprv diplomaticky.
Položí si ruku na bok, jej postoj kričí, že mi neverí.
Oblížem si pery. Zrazu sa mi zdá, že mám v ústach Saharu. „Ty už máš budúcnosť zariadenú. A i napriek tomu, že toto," ukážem medzi nás troch. „Je viac, ako neštandardné, viem, že ak by si nechcela a nemala to dieťa aspoň kúsok rada, tak tu nie si. Ale aj my si snažíme zariadiť život. Myslíme to spolu vážne, veľmi vážne a takéto vyrušovanie nás a to ako sa chováš k nám a nášmu domovu, je nevhodné," nadýchnem sa a tak si dám čas na zváženie, čo poviem ďalej. „Je to tvoje telo, a mohla si sa rozhodnúť akokoľvek. Molly ja milujem Adama, ty nie. Ty chceš byť inde, s niekým iným, robiť kariéru. Ja chcem byť tu. A my traja spoločne, chceme byť rodina." Netuším ako je možné, že som ju prinútila ma počúvať. „Daj mi šancu a uzavrime bojovú sekeru. Pre dobro všetkých."
Adam obloží svoje veľké ruky cez môj pás a pritisne si môj chrbát k jeho predku. Tiché, 'ďakujem' mi vydýchne do vlasov.
Ale ja som ešte neskončila. „Sľubujem ti, že ak pocítim, že nie som pre to malé dosť dobrá, odídem. Ale taktiež sľubujem, že urobím všetko pre to, aby som pre tvoje dieťa bola dobrým vzorom, poskytla mu lásku a opateru, ktorú bude potrebovať. Myslíš, že by si mi mohla dovoliť to skúsiť, i keď viem, že ma dobre nepoznáš a nemáš ani vlastne rada?" poprosím. „Ale moje úmysly sú čisté."
Adam si ma pritlačí k sebe tak, že mám problém sa nadýchnuť, ale viem, že rovnako ako aj ja, potrebuje všetku podporu, ktorá sa dá nájsť. A tak spoločne čakáme na jej reakciu. Som pripravená s ňou aj bojovať, kričať, prosiť a dať jej najavo že mňa sa nezbaví. Dúfam však, že to nebude potrebné a nájde v sebe aspoň kúsok ženskosti, tej ktorá nás učí, že my ženy, musíme držať spolu.
Nech je Molly akákoľvek, zatrpknutosť a zlomyseľnosť bokom, možno sa aj bojí, možno niečo k tomu malému cíti a bojí sa, že ju nahradím.
Dlho je len ticho. Hlavu ma sklonenú, čo nám bráni vidieť jej tvár a emócie. Ruky má v pästiach a čeľusť stiahnutú.
Neviem, čo si mám myslieť. Neviem ako zareaguje.
Keď už si myslím, že asi ani neodpovie, prekvapí ma. „Fajn, porozmýšľam o tom. Ale ja som tu tá, čo rozhodne. A ako rozhodnem, tak bude," vystrčí arogantne bradu dohora.
Možno sme vyhrali jednu bitku, ale nie celú vojnu.
„Môžeš mi prosím... prosím už konečne povedať, prečo si tu? Deje sa niečo?" preruší nás Adam s napätím, ktoré by sa dalo krájať.
Stále namosúrená žena vytiahne z kabelky list papiera a položí ho na kuchynský pult. Adam sa po neho okamžite natiahne a roztvára zložený papier, a z neho vypadáva aj čiernobiela fotografia.
„Doniesla som výsledky posledných krvných testov. Tie na pravdepodobnosť Downovho syndrómu. Všetko je v poriadku. Ak chceš, môžeš prísť na ďalší ultrazvuk." Molly si zapne kabát a zhrabne kabelku. Bez ďalšieho čakania a slova odchádza vchodovými dverami.
Ale nám je to jedno. Obaja s údivom a otvorenými ústami a plnými nosmi pozeráme na prvú fotografiu nášho malého zázraku.
*****
Meškáme.
Keď sme sa konečne spamätali zo všetkých udalostí podvečera, uvedomili sme si, že už desať minút meškáme.
Nestačí, že som neuveriteľne nervózna, z prvého stretnutia s Adamovými rodičmi, ale ešte sa teraz k tomu pridalo aj toto.
Skvelý prvý dojem.
Keď konečne dorazíme, Adam bez zvonenie, so mnou v záveji vojde do veľkého bieleho domu, ktorý patrí jeho rodičom. Spolu trielime rovno do kuchyne.
Kuchyňa je namaľovaná slabo žltou farbou so skrinkami z tmavého dreva a osvetlená bielym svetlom pod skrinkami. Na jednej strane kuchyne sa nachádza obrovské okno a na druhej vchod do jedálne.
Žena v sivej sukni a čiernej blúzke s nádhernými lesklými čiernymi vlasmi sa nachádza pri sporáku a drevenou vareškou pomaly mieša obsah veľkého hrnca pred ňou.
Vedľa nej sa nachádza muž podobnej výšky ako Adam, so svetlými vlasmi, posiatymi kúskami sivej sem a tam. Jeho ruky šikovne masírujú danej ženy ramená. Spolu sa rozprávajú a smejú. Krásny obrázok Adamových rodičov. Carol a Petra.
„Prepáčte, že meškáme, ale Molly sa zastavila." Pri zvuku hlasu ich jediného syna, sa obaja otočia a na tvárach sa im rozjasní ten najväčší úsmev, aký som kedy videla.
Adamova mama podá varešku svojmu manželovi a vrhne sa na mladšiu verziu jej muža. On ju s úsmevom pobozká na oboch stranách tváre a otočí sa na mňa. Ako na povel sa aj oči oboch rodičov upriamia za neho.
„Otec, mami, rád by som Vám predstavil túto výnimočnú ženu v mojom živote. Moju priateľku Andreu, alebo Andy," ukáže na mňa a potom na nich. „Andy môj otec Peter a moja nikdy nestarnúca, krásna mama Carol." Natiahnem ruku na potrasenie a verná kópia Adama len so svetlejšími vlasmi v podaní jeho otca si ju vezme do svojej omnoho väčšej ruky.
„Veľmi ma teší Andrea. Je potešením priradiť tvár k človeku, o ktorom som už tak veľa počul," usmeje sa a mňa odrovná podobnosť úsmevu s tým Adamovým. Je to ten typ, kedy sa spolu s ním rozžiaria aj oči, vrásky pokryjú okolie očí a jamky sa objavia na lícach. Všetko sa javí bezpečnejšie a pohodlnejšie, keď ste obdarení takýmto výrazom tváre. Mám pocit, akoby som sa pozerala do svojej budúcnosti. Verím, že presne takto bude vyzerať Adam o tridsať rokov a môžem v pohode povedať, že ma to vôbec nemrzí. Bude veľký fešák!
Keď sa však otočím na Adamovu mamu, ostanem absolútne bez slov. Carol si ma pomocou mojej ruky pritiahne do pevného stisku a obe svoje maličké jemné ruky obtočí okolo mňa. Vonia ako paradajky, korenie a domov. Cítim sa akoby som práve spoznala niekoho, kto mi zmení život. Môžem to cítiť v kostiach.
„Och moja zlatá. Ja som taká šťastná, že ťa môžem konečne spoznať. Nevieš si ani predstaviť, ako dlho som musela prosiť svojho najmilovanejšieho syna, aby mi ťa konečne doniesol." Carol sa odtiahne a pošle menovanému pohľad, ktorý vraví „stále som ti to neodpustila."
„Som tvoj jediný syn," pripomenie.
Po nej, jej syn zdedil čokoládové oči a vlasy. Adam je prekrásny mix jeho prekrásnych rodičov.
„Aj mňa veľmi teší." Porozhliadnem sa po kuchyni v nádeji, že nájdem prácu, s ktorou môžem pomôcť. Moja úzkosť momentálne dosahuje maximálnu hladinu. „Môžem s niečím pomôcť?"
„Och, nie zlatíčko, všetko už je hotové. Vy dvaja sa len pohodlne usaďte k stolu v jedálni, a ja s Petrom všetko donesieme. Robila som bolonské špagety podľa receptu mojej mamy, dúfam, že môže byť?" s očakávaním v očiach sa na mňa pozrie.
„Samozrejme. Milujem talianske jedlo," prikývnem.
V jedálni nájdeme jednoducho ale precízne prestretý stôl.
Adam pre mňa vytiahne stoličku a pomôže mi usadiť sa. Naleje mi pohár červeného vína, ktoré už stojí pripravené v strede stola, hneď vedľa vázičky so zväzkom sušenej levandule. Potom sa už sám usadí na stoličku vedľa mňa.
Jeho rodičia sa k nám takmer okamžite potom pridávajú. Peter so sebou nesie obrovskú bielu servírovaciu misu naplnenú po okraj horúcimi špagetami a Carol má v jednej ruke misku zeleného šalátu a v druhej tanier s cesnakovým chlebíkom.
Pri tej vôni sa mi v ústach nazbierajú slinky. Polknem a staršia žena sa na mňa usmeje.
„Takže Andrea, Adam spomínal, že si súčasťou programu Starší brat/sestra? Ako sa ti to zatiaľ pozdáva?" opýta sa Peter.
Zasmejem sa a pozriem sa na jeho syna, ktorý sa len nežne na mňa usmieva. „Áno som. zatiaľ sa stretávam s Kevinom len necelý rok, ale už teraz viem, že sme si vytvorili priateľstvo na celý život. Úžasná skúsenosť."
A týmto rozprávanie nekončí. Naše konverzácie popri jedle, ktoré je najlepšie talianske jedlo aké som kedy jedla, sú nekončiace.
Skáčeme z jednej ľahkej konverzácie do ďalšej. Preberieme všetko od toho, aký domáci miláčik je najlepší, až k testovaniu produktov na zvieratách. To nás dovedie k vzdelávaniu, rozdielom v školstve na Slovensku a v Kráľovstve a dostaneme sa až k veľmi vtipnej príhode o Adamovi ako sa snažil zjesť žabu, keď mal šesť.
Vďaka všetkému tomuto, sa v priebehu dvoch hodín, spriatelím s Petrom do takej miery, že si spravíme plány spoločne sa zúčastniť čitateľského klubu v mojej práci zameraného na biografie obyčajne neobyčajných ľudí, keďže sme zistili, že ich obaja zbožňujeme.
Taktiež zistím, že Carol je veľmi rodinne orientovaná a že v Taliansku má tridsaťdva bratrancov a sesterníc. Za to Peter pochádza z malinkej rodiny, z ktorej už ostal len on a jeho brat, Lisin otec Owen.
Všetko toto sa udeje v čase, kedy sme ponorení do úžasných talianskych delikates, zatiaľ čo každý z nás zje toľko, koľko sám váži. A ani raz ma nenapadlo, že sa hanbím pred nimi jesť.
Vrchol večera však nastáva až keď sú už všetky taniere umyté a stôl uprataný. Prácu sme si rozdelili tak, že Adam umýval, Peter ukladal zvyšky jedál do misiek a tak do chladničky, ja som mala za úlohu spraviť kávu a čaj a Carol dokončila a naservírovala svoju úžasnú tiramisu.
„Zbožňujem tiramisu." Pomôžem jej a podám každému tanier, so servítkou a príborom.
„Vidíš? Bol dobrý nápad!" Carol zakričí na svojho manžela a hravo ho udrie do ramena.
„Nikdy som nepovedal, že to nie je dobrý nápad. Len to, že ju máme pričasto." Peter si šúcha rameno so zamračeným výrazom, ktorý viem, že je falošný.
Aký otec, taký syn.
„Blbosť! Jedzte!" usadia sa aj oni.
Líca ma bolia z toľkého smiechu a úsmev mi ešte narastie, keď si dám prvú lyžičku lahodnej kávovej delikatesy.
Poobhliadnem sa okolo seba a usmejem sa na to, ako táto rodinka medzi sebou komunikuje. Smejú sa, škádlia, rozprávajú sa o dôležitých veciach v jednu minútu a v druhú si rozprávajú vtipy. V hlave si poznačím, že musím Adamovi poďakovať, že ma zoznámil so svojimi rodičmi. Toto je presne to, čo chcem.
A možno... možno to mám konečne na dosah ruky.