Osem.
Osem je celkový počet bozkov, ktoré som si za posledný týždeň vymenila s mužom mojich snov.
Tri, počas toho večera, ak teda rátam aj tie dva na čelo. Jeden, niekoľkominútový sme si v stredu ukradli v kuchyni, kým Lisa s Lucasom odbehli do obchodu po zmrzlinu na dezert. A štyri rýchlejšie ale o to viac vzrušujúce pri rozlúčkach, keď od nás Adam odchádzal z večere. Správne by ich malo byť viac, ale dvakrát sme boli skoro prichytení.
Prichytení.
Toto slovo znie tak špinavo. Akoby sme robili niečo zlé. Nerobíme však? Ja viem, že je to len niečo vyše mesiaca, od kedy je opäť slobodný muž, ale predsa. Je voľný, ja som voľná a to je hlavné.
Si len cena útechy. Špinavé tajomstvo. Prehovorí drzý hlas v mojej hlave.
Je pravda, že ma požiadal, aby som mu dala čas kým si veci ujasní a až potom môžeme riešiť veci vážnejšie. K tomu patrí aj dávka mlčanlivosti. Viem ho pochopiť, no mám aj troška špinavé svedomie, lebo ma o to požiadal až v nedeľu, čo je takmer dvadsaťštyri hodín po udalostiach nášho rande a to je príliš neskoro. Lise som všetko o našom rande, rozhovoroch a bozkoch vykecala hneď po príchode domov.
Hups.
Jej reakcia bola ale nečakaná.
Čakala som všetko, poúčanie o tom, aký je to zlý nápad, vyhrážky, že ak ublížim jej rodine, som chodiaca mŕtvola, alebo aj plač, že Adam je jej bratranec a keďže som porušila sesterský kód je s naším priateľstvom koniec.
Ale to že Lisa začne pišťať, áno pišťať, kvíliť, skákať a objímať ma, to som teda nečakala. Chcela dokonca otvoriť aj šampanské, ale to som hneď zarazila. Naozaj som šťastná z jej reakcie. Aj keď vlastne ani netuším, čo vlastne medzi mnou a Adamom je.
Len sa bavíme?
Sme kamaráti s výhodami?
Sme vo vzťahu? Ako frajer a frajerka? Nie, nie. To nie. To by som vedela.
Alebo som len nástroj na to aby zabudol na Molly? Porozchodová zábava?
Celá sobotňajšia noc bola ako sen. Ale ako sa snažím, tak sa snažím, nedokážem potlačiť myšlienky o tom, že nie som pre neho dosť dobrá. Že ho predsa len nemôžem priťahovať? Či môžem? Zdalo sa mi, že konečne začínam žiť svoj život, moja úzkosť a strach z každej veci boli preč, tie drzé hlasy čo sa náramne podobali na hlas mojej mamy, stíchli a teraz je všetko späť, v plnej sile, ak nie ešte horšie.
Každý jeden náš bozk je však iný, ale rovnako návykový. Dostáva ma do stavu, kedy mám pocit, že sa stávam závislá a netuším ako by som prežila ďalšie dni bez neho. Čo spravím, keď sa to odrazu skončí?
Ale potom ma pobozká znova, alebo sa pritlačí ku mne a ja môžem evidentne cítiť, že naše bozky a ja ho naozaj priťahujem, vzrušujem. A ostražitosť vyletí z okna.
Alebo majú muži také reakcie, aj keď sú so ženou, ktorá je pre nich škaredá? Sú to predsa len bytosti a ich základné pudy musia byť silnejšie. Ale čo ja o tom viem. Nič o mužskej vášni a žiadostivosti alebo jeho anatómii, netuším. Som tak nezdravo naivná, neinformovaná a neskúsená, že to ani nemôže byť v poriadku. Kto v mojom veku ešte rieši také veci? No kto?
Každý deň sa odznova obávam a som opatrná. Čo ak ľutuje, že ma držal? Že sa ma dotkol? Že pritlačil svoje ústa na moje? Silné pochybnosti mi strieľajú rovno do hlavy. A môj dôkaz je každý večer, keď sa ma opäť dotkne, položí svoje ruky na moje oblé telo, pritlačí ústa na moje väčšie a pošle mnou silnú vlnu elektriny a vzrušenia. Okamžite viem, že do jeho náručia patrím. A aj tak na druhý deň sa obávam znova. Kam smerujeme? Neistota, presne stanovené hranice ľudí ako ja, plných tesností a bôľov, to nepravé, nezdravé.
Tak ako sobotný večer bol pre mňa v mojej hlave tichým a pokojným, jednoducho večerom kde som mohla byť sama sebou a všetko mi bolo jasné, tak teraz je moja hlava plná otázok. Všetko čo mi kedy povedal, sa mi prehráva v hlave ako slučka. Znova a znova.
Celé je to na zbláznenie.
Budem ranená. Proste to viem.
Som si tým ale úplne istá? Milujem ho? Naozaj som sa zamilovala a je možnosť, že by to mohol opätovať?
Lisa mi vtrhne do izby. „Lucas tu bude o hodinu. Už vieš čo si obliekaš?"
I keď som tejto žene povedala o mojom zážitku zo soboty, o zvyšku netuší. Niečo ma drží pred tým, aby som sa jej zverila o jeho nevydanej prosbe, ale o tom, ako veľmi o sebe pochybujem. Netuším čo mi v tom bráni, ale bojím sa posmechu a potupy asi ešte o niečo viac, ako zlomeného priateľstva.
A tak sa usmejem a napravím výraz svojej tváre tak, aby som vyzerala byť nadšená. „Vôbec nie. Ideme na rugby zápas do Liverpoolu. Čiže športová udalosť," ukážem jej prvý prst. „Ale môže pršať, môže byť horúco, zima, chcem byť pekná, ale zasa nie ako bábika Barbie," listujem ďalšie problémy, na ktoré som narazila. „Prosím pomôžeš mi?" zažmurkám na ňu.
Jej oči sa rozžiaria. Vyzerá ako malé dieťa, ktorému bola práve sľúbenú zmrzlina. „Takže potrebujem vrstvy," okamžite sa vrhá na moju skriňu a začína z nej vyhadzovať veci. „Keďže pôjdeme pred zápasom do mesta a do prístavu a zápas je podvečer, naša najlepšia voľba budú aspoň tri a veľká kabelka, kde ich môžeš postupne odkladať alebo si z nej vyberať," zahmká si na súhlas a prikývne sama sebe hlavou. Na chvíľu sa zastaví a zamračí sa na mňa. „Nemohla si ma o to požiadať skôr čo? Znova budem ja tá, čo mešká," ukáže na mňa ukazovákom. „Poviem, že za to môžeš ty," znie síce prísne, ale jej úsmev nikdy z tváre nemizne.
A aj tak všetci budú vedieť, že by meškala s mojou pomocou, či bez nej. Ale radšej si zahryznem do jazyka a nepoviem nič.
„Bojový plán je, ja ti pripravím outfit, ty si zatiaľ natoč vlasy, spravím ti rýchly make-up a potom kým sa prichystám ja," ukáže na mňa prstom. „ty mladá dáma, zbalíš jedlo a pitie na cestu. Môže byť?"
Prikývnem. S tým nemám problém. Všetko som totižto nachystala už pred hodinou, kým Lisa ešte spala. Dnes sa cítim troška šibalsky, takže ani k tomuto sa nepriznám. Nech si myslí, že mám toho veľa.
Asi tak o neuveriteľné dve minúty, kedy moje vlasy už naberajú jemné vlny, Lisa ma na posteli všetko pripravené. „Červené športové sako som našla vzadu v skrini, nevyzerá ani nosené a pritom je fakt pekné a keďže Liverpool má farby červenú a bielu, pridávam biele tričko. Moje obľúbené osminové potrhané rifle, ktoré ti robia hrozne dobrý zadok, biele tenisky budú pohodlné na dlhú chôdzu a pridaj si tam tú väčšiu čiernu kabelku, do ktorej si daj tento čierny svetrík pre istotu." Oči roztvorí, dvihne ukazovák do vzduchu a podá mi moje slnečné okuliare. „A nezabudni tieto. Budeš kočka so sakom aj bez neho. A plus nohavice môžeš vyhrnúť ak by bolo veľmi teplo."
„Vau. Ďakujem. Ako to, že neustále nestíhaš?" neveriaco a s údivom sa opýtam.
Lisa sa nezastaví, drgne ma a bez varovania na mňa nastrieka fixačný sprej, ktorého čiastočky ma zaštípu v očiach. Podľa jeho výrazu nie je nadšená mojou poznámkou. Zameriam na ňu pohľad, pritom jedno oko nechávam ešte pre istotu zatvorené. „Však ja nič."
„To som si aj myslela," víťazoslávne prehlási a pokračuje v práci.
*****
„Už si bola v meste The Beatles?" opýta sa ma Adam po tom, ako začneme kráčať okolo prístavu.
Dnes je tu deň remeselníctva, pekári a cukrári majú pozdĺž móla porozmiestňované malé stánky, v ktorých nájdeme všetko od koláčikov, ručne šitých ozdôb a bábik, cez výrobky z dreva, až po jedlá zo všetkých kútov sveta, o akých sa mi doteraz ani nesnívalo. Hrozne mi to pripomína EĽRO – Festival Európskeho ľudového remesla – ktorý sa koná u nás doma a s mojou mamou to bola jedna z mála udalostí, ktoré sme spolu každý rok navštívili a mám na ňu dobré spomienky.
Nebo je dnes svetlé, čisto modré. Slnečné lúče mi bozkávajú pokožku na odhalenej časti nôh a rúk. Našťastie sa teplota oproti ostatným dňom znížila. Inak by bol prístav okrem vody, plný roztopenej polevy a čokolády.
„Uhm," súhlasne zahmkám. „Milujem toto mesto, po LLandudne je to moje najobľúbenejšie miesto na zemi, ktoré som za svoj život navštívila," poobhliadnem sa okolo seba. Liverpool je nádherné, historické miesto, kde sa moderné spája so starým v dokonalej harmónii. Všade to dýcha najznámejšou britskou skupinou, pouliční umelci dúfajú, že práve oni budú tí, ktorí záujmu ich miesto v zábavnom priemysle.
Prejdeme okolo múzea na počesť spevákov a skladateľov, muzikantov, ktorých dielom je napríklad pesnička Let It Be alebo Here Comes The Sun. Je celé z kovu a skla, no hrejivá hudba a slaná vôňa vody s kvílením čajok, ho robí vľúdnym. Okolo nás pobehujú deti, pištia, ich tváre špinavé od čokolády a sladkostí. Páry sa držia za ruky, zatiaľ čo sa prechádzajú medzi stánkami.
Budem sa i ja raz takto s niekým prechádzať? Ukazovať lásku a náklonnosť k inému človeku celému svetu? Adam si drží odstup, nie ako obvykle, ešte viac a to ma málinko znervózňuje. Sme tu spolu, ale tvárime sa ako keby sa medzi nami nič nedialo a to sme pred tým prvým bozkom spolu pri jeho priateľoch fungovali úplne normálne.
Nepáči sa mi to.
Lisa energeticky vysvetľuje Henrymu a Lucasovi, prečo si myslí, že dnes, ich obľúbený tím, prehrá. Adam sa po chvíľke rozhodne prispieť aj svojím názorom. Snažím sa nepokaziť svojou náladou nikomu deň. Ani sebe. Je pekné, že ma vzali medzi seba a prijali ma do svojej každoročnej tradície.
V Liverpoole sme už pár hodín a ešte tri hodiny nám ostávajú do začiatku zápasu. Na Henryho znechutenie, mi však Lucas vysvetlil, že musíme na štadión ísť o hodinu skôr a radšej si posedíme na tribúne, ako sa príšerne tlačiť pri vstupe na štadión. Nemôžem povedať, že by som nesúhlasila.
Doma som občas, keď som bola v Kežmarku alebo v Poprade, chodila sledovať hokej na zimný štadión. Jedna z mojich spolužiačok, Lenka, bola, vlastne ešte stále je, úspešná hokejistka. Ale to bolo malé mesto, malý štadión a malé obecenstvo. Keď sa človek poriadne pozrel, dokázal v dave kľudne nájsť známeho človeka. Preto si neviem veľmi predstaviť akí dav ľudí sa bude nachádzať tu. V tomto dave asi nenájdem na opačnej strane známu tvár len vďaka prižmúreniu očí.
„Ja som hladný," zamravčí z mojej pravice najväčší z mužov a pritom najväčší chlapec zároveň, Henry.
„Nebuď ako malý," odvrkne mu Lucas.
Ten mentálne mladší prekrúti očami na svojho kamaráta, vystrúha úškrn a zodvihne si tričko.
Oči mi padajú na vytvarované brucho. Mám silný pocit, že minimálne dve okoloidúce ženy sa práve zamilovali, niekoľko ich popadalo do vody a určite zopár chlapov zozelenelo žiarlivosťou. S tým, čo má Henry na sebe, by sa dal strúhať syr. Čo na tej požiarnej stanici akože celé dni robí?
„Toto," ukáže na svoje telo, „nie je výsledok nepravidelnej stravy," sebavedomo prehlási. „A ty," ukáže na Lucasa, „by si o tom mal niečo vedieť, no nie, Pán bodybuilder?"
Adam sa pripojí a hrubým hlasom, hrubším ako má on sám, napodobní Henryho. „No pardon Pán „ja necvičím, ja len poctivo pracujem", skoro by sme na chvíľu zabudli."
Adam dvihne tričko a ukáže tvrdé svaly brucha, no bez strúhadla na syr a prehlási. „Toto je z tvrdej manuálnej práce. To čo máš ty, alebo ty..." ukáže najprv na jedného kamaráta a potom na druhého. „...to je posilňovňa. No toto," rukou ukáže na svoje bruško, „to je prirodzená krása."
Zakopnem.
A aj mne, aj Lise a aj stovke šťastných okoloidúcich žien sa naskytol pohľad, ktorý naplní naše sny na pekných pár týždňov. Nemáme teda žiadne sťažnosti.
„Dobre tu je plán," Lucas sa konečne pridá do debaty, ale úplne ignoruje žoviálne doťahovanie dvojice jeho priateľov. „Prejdeme na koniec prístavu, odtiaľ späť k autu, kúpime Henrymu cestou zmrzlinu alebo lízanku, aby stíchol a najeme sa pri štadióne," vždy rozumný Lucas rozhodne a všetci poslušne prikývneme.
*****
Cesta k štadiónu nám trvala, tak ako predpokladal ten najzodpovednejší z nás, oveľa dlhšie ako by trvala zvyčajne. To teda znamená, že nám neostal čas ani na rýchlu večeru mimo štadióna. Hľadanie parkovacieho miesta pre chalanov našťastie nebol problém, pretože to si zariadili s predstihom. Rezervovali si miestečko v neďalekom dome, kde si pánko spravil z parkovania biznis.
Henry vyhodí ruky k nebesám. „Ja umriem hladom!" bez štipky humoru a s úplnou vážnosťou skríkne smerom k Adamovi.
Štadión, ktorý sa na môj dušu volá 'Totally Wicked Stadium' a aj jeho okolie je aj hodinu pred začiatkom zápasu posiaty fanúšikmi, ľuďmi, ktorých počet môžem odhadovať v tisícoch. Vyzerá to tu, akoby tu rozdávali niečo zadarmo. Bielo červená farba je všade.
Nie je žiadna šanca, aby sme sa niekde len tak najedli do hodiny. Neviem, či si túto skutočnosť Henry už uvedomuje alebo nie, ale ja nechcem byť tá, čo mu to oznámi v prípade, že nie.
Zatiaľ čo požiarnik ďalej skuvíňa, architekt točí očami, Lisa sa im posmieva a Adam vysvetľuje, že môžeme ísť na štadión a užiť si pukance, párky a pivá. Mňa však napadne, že v taške mám pohotovostné proteínové tyčinky, ktoré som zbalila pred odchodom. Vytiahnem všetkých päť kusov a čakám, kedy si ma všimnú. Henryho šiesty zmysel, ktorý mu pomáha vypátrať akékoľvek jedlo v jeho blízkosti, ho opäť nesklame.
Oči mu prekliknú medzi mojou rukou, v ktorej držím tyčinky a mojimi očami. „Čo musím spraviť, aby si sa podelila? Chceš dieťa? Dvojčatá? Moje auto? Vezmem si ťa. Povedz cenu a ja som ju ochotný zaplatiť."
Zasmejem sa a s potočením hlavy vystrčím ruku. „Síce je to lákavé, ale páči sa." Podám mu jednu a zvyšné tri rozdám. Jedna mi ostane v ruke. „A keďže ja som mala praclík a vôbec nie som hladná, vezmi si aj tú moju," dám mu aj tú.
„Aleluja!" skríkne s plnými ústami pochúťky, zatiaľ čo už druhú rozbaľuje. „Sme tridsiatnici a stále sme sa nič nenaučili. A tú najmladšia, nám musí zachrániť životy."
S nie už až tak hladným krokom sa vydávame bližšie do rady, ktorá nás dovedie dnu na štadión.
Totally Wicked štadión vyzerá zvonku ako každý iný, okolo ktorého som kedy išla. Zvnútra je však oveľa modernejšie ako som si pôvodne myslela. Vedľa brány, ktorá smeruje z chodieb štadióna k sedadlám, stoja vždy dvaja ochrankári.
Ihrisko samotné, ktoré sa nachádza v strede tribún je obrovské. Dôkladne upravená zelená tráva s úhľadnými pásmi po kosení. Ale čo ma upútalo najviac boli zatiaľ poloprázdne tribúny so stovkami, ba tisíckami sedadiel.
Jednoznačne najväčší štadión aký som kedy videla.
Lucas a Henry spolu s Lisou sa rozhodli, že prvá zastávka pred usadením sa, bude bufet. Podeli sa ísť nakúpiť dostatok občerstvenia pre všetkých a preto ja s Adamom sme dostali za úlohu nájsť miesta.
Keď už sme pri našich miestach, tesne pred tým, ako sa pohodlne usadím, si ma Adam obráti k sebe a dnes po prvýkrát ma pobozká. Tvrdo, náruživo, s ničím nečaká a jazyk si prepletá s mojim. Jeho bozky sú ako pohár vody, keď už umieram smädom.
„Hm. Toto som chcel urobiť už od rána," slastne mi zašepká do ucha, zatiaľ čo si ma pritlačí silno na hruď. Adam ako vždy vonia absolútne božsky. Aj po celom dni je cítiť jeho mužný parfum, jemnú vôňu antiperspirantu a niečo čo môžem nazvať iba ako Adam samotný.
Poslednýkrát sa zhlboka nadýchnem a pozriem sa hore, do jeho prekrásnych medových očí, v ktorých je dnes vidieť aj moju obľúbenú zelenú. Bradu nechávam o neho opretú a neskrývam spokojný úsmev.
„A čo ti bránilo tak neurobiť skôr?" škádlivo sa opýtam. Nemyslím tým nič zlé, ale zároveň potrebujem vedieť odpoveď.
Zamračí sa a otvorí ústa aby mi odpovedal, ale v tom počujeme Lisu, ktorá už z diaľky kričí, že nás našla. Doslova ma od seba odtlačí a ja takmer preletím cez sedadlá predo mnou do spodnej rady. Našťastie, sa rýchlo spamätá, uvedomí si čo spravil zle a opäť ma zachytí. Potom to sa mi však odmietne pozrieť do očí. Týmto ma presvedčí, že toto, čo je medzi nami neberie tak vážne ako ja.
S povzdychom sa odtiahnem sa a rýchlo schovám svoje sklamanie. Verím, že celá moja tvár kričí o tom ako sa cítim a že hanbou celá horím.
Čo to robím? Som dospelá osoba, nemala by som si len domýšľať veci, mala by som sa s ním porozprávať.
Až teraz si všimnem, svojich kamarátov.
Henry má v rukách minimálne desať kusov párkov v rožku naskladaných na seba, Lucas nesie nápoje, ktoré ma precízne poukladané na tácke. A Lisa nesiem tak akurát samú seba a jeden malý balíček gumených medvedíkov.
„Ostalo niečo aj pre ostatným, či ste vykúpili všetko?" podpichnem, aby som od seba odpútala pozornosť.
Henry sa na mňa nechápavo pozrie. Podá každému jeden párok a nechá si zvyšok. „Prosím ťa, to mám len na dve štvrtiny, cez prestávku si pôjdem po niečo ďalšie."
Všetci sa začneme smiať.
Rugby má v Spojenom Kráľovstve slušnú popularitu, tak ako hokej alebo futbal má u nás na Slovensku. Ľudia tu tento šport berú veľmi seriózne.
Ja som sa však o tomto športe, o ktorom som doteraz netušila nič, dozvedela zatiaľ len tri veci. Prvá je, že tím je plný masívnych mužov v úzkych šortkách a bez poriadneho výstroja alebo prilby. Vraj nie sú padavky ako Američania s ich nepravým 'futbalom' - Henryho slová, nie moje.
Druhá vec je, že rugby je naozaj tvrdý kontaktný šport. Je to kombinácia amerického futbalu a klasického futbalu a to, že sú hráči taký veľkí, rýchli a hlavne neuveriteľne ohybní, nie je náhoda.
No a po tretie - Adam, Henry a Mark hrajú príležitostne amatérsky dodnes, i keď prvý dvaja spomínaní hrali na vysokej aj profesionálne a Mark v tom čase bol záložník v prvoligovom futbalovom tíme. Dokonca vraj teraz majú svoj vlastný tím a minulú sezónu vyhrali okresnú amatérsku súťaž. A som pozvaná na ich ďalší zápas.
Keď sa poobhliadnem po štadióne, zistím, že už takmer každé jedno miesto je plné. Vyzeráme ako sardinky v plechovke.
Vo vzduchu je možné cítiť vzrušenie z hry a nadšenie, ktoré padá na štadión vo vlnách. Hluk a rozhovory ľudí sú hlasitejšie každou minútou, ktorú čakáme, kým hráči vybehnú na ihrisko.
„Vieš niektoré pravidlá rugby?" Adam musí na mňa kričať, keďže vreskot okolo nás je tak veľký, že je to až ohlušujúce.
„Hráči nemôžu prihrať dopredu?" odpoviem hlasno, ale sama zniem akoby som sa skôr pýtala a nie odpovedala. Niečo som si prečítala na internete, ale veľa toho nebolo.
Prikývne s úsmevom. „Áno, žiadne prihrávky dopredu, len do boku alebo dozadu. Ešte niečo?"
„Pätnásť hráčov na každej strane, údery nad ramená sú zakázané a Touchdown je v rugby Try a má hodnotu päť bodov," zarecitujem, i keď pojmom dobre nerozumiem, kým ich na vlastné oči aj neuvidím. „Aj keď po pravde netuším čo to znamená," zahanbene sa usmejem a jeho úsmev narastá.
„Si si istá, že nie si expert?" opýta sa s takým úsmevom, akoby sa pred nami pred chvíľou neudialo niečo vskutku divné.
Keďže sa rozhodnem ho trocha podpichnúť a vážne nemám chuť skaziť môj zážitok z tohto dňa, len s úsmevom pokrčím plecami.
Keď sa opäť pozriem na ihrisko, hráči konečne vstupujú na trávu a povzbudzovanie a krik publika sa zvýši, až je to takmer neúnosné. „Včera som si čítala pravidlá. Nie som rada, keď neviem, čo sa okolo mňa deje." Nechcela som, aby to vyznelo ako dvojzmysel, ale už sa tak stalo a nezmením to.
Z jeho strany nastalo ticho a ja viem, že som trafila správnu strunu. Čo však ešte netuším je, či je to dobrá vec.
Po momente, alebo dvoch sa na neho pozriem a ostanem šokovaná, keď vidím, že Adam pozerá zamrznuto na mňa. Na sebe ma skutočne nepríjemný výraz tváre, i keď tieto emócie neviem presne pomenovať a identifikovať. Čítanie v ľuďoch mi nikdy nešlo.
Bez ďalšieho slova sa odo mňa odvráti.
Všetci sa postavíme a spoločne všetci začnú spievať národnú hymnu. Nemôžem povedať, že by som sa mohla pridať, Anglickú hymnu neovládam.
Po dospievaní, sa naspäť usadíme a konečne začína zápas. Tridsať chlapov v tesných kraťasoch a dresoch začne behať po ihrisku a snažia sa trafiť loptu do veľkého H na konci ihriska.
Síce pozerám zápas, ale moja myseľ behá stále k Adamovi a čo mám ďalej robiť. Ako ochrániť svoje srdce. Viem, že pre neho naše bozky a priateľstvo asi nič viac ako to priateľstvo neznamenajú, ale pre mňa to tak určite nie je. Nechcem o neho prísť, ale nechcem ani ostať v tme.
Možno by som mala proste nechať veci vyvinúť sa samé ako chcú, nebyť taká upätá? Tá myšlienka je síce pekná, ale v mojej povahe taká vec nie je.
Obloha sa postupne zmení na tmavú masu plnú hviezd, oslabených vďaka silnému neónovému svetlu reflektorov.
Nevšimla som, kedy sa začala prestávka v hre, ani kedy odišli hráči z ihriska. Túto zmenu som si uvedomila, až keď ma Henry potľapká po pleci, aby zistil, či chcem niečo z bufetu. Poprosím ho o vodu a spolu s Lucasom a Lisom opäť odchádzajú po nové občerstvenie.
Adam okamžite ako zmiznú z dohľadu sa na mňa vrhne a silno ma objíme. Po asi treťom malom bozku naberiem odvahu a opýtam sa ho, to čo ma trápi. Toto predsa nie som ja. Nezahrávam sa s chlapcami a potom, keď ich prestanem baviť tak mi je všetko jedno. Takto u mňa veci nefungujú.
„Čo to robíme?"
„Hm?" opýta sa nechápavo, aj keď dobre viem, že on vie o čom hovorím.
Hlboko si vzdychnem a ukážem rukou medzi nás. „Vieš, ty a ja. Čo sme? Čo je to čo robíme? Lebo momentálne sa cítim, ako keby robíme niečo zlé, že to musíme tajiť. Ja nie som dievča, ktoré sa vie len tak bez záväzkov bozkávať s mužom kedy si on zmyslí. Prečo sa takto skrývame?"
Odtiahne sa a keď sa mu pozriem do očí, vyzerá... vyzerá nahnevane? Ako vážne? On je ten nahnevaný? To ja som tu to špinavé tajomstvo.
„Čo chceš počuť?" útočne na mňa vyhŕkne.
Nemôžem sa ubrániť hnevu a tak sa pustím do protiútoku. „Čo chcem?" pokrútim nazlostene hlavou. „Chcem len vedieť, čo to naše bozkávanie, skrývanie sa, objímanie sa a stretávanie sa celé mesiace, znamená. Čo to všetko pre teba znamená? Lebo ja v tom mám jasno."
Adam vyzerá akoby som ho iritovala, ale aj trochu porazene. „Ja neviem. Proste neviem. Okej?" vyhodí ruky hore.
Jeho reakcie ma nedokážu viac udivovať. „Akoto, že nevieš?" Keď nedostanem odpoveď pokračujem. „Ja chápem, že si práve ukončil dlhý vzťah, ale so mnou niečo nezáväzné nenájdeš a verím, že si zaslúžim vedieť čo odo mňa chceš. Ja nechodím a nebozkávam koho stretnem. Vieš... vieš pre mňa to znamená viac. Chcem buď všetko, alebo nič." Tak a je to von.
Zamyslene sa pozrie pred seba, jeho sánka pracuje. „Prepáč," Nepozrie na mňa. „Máš pravdu. Ja si chcem užívať slobodu, ktorú som tak dlho nemal. Myslel som si, že sme na spoločnej vlnovej dĺžke, že sa priťahujeme, chceme preskúmať možnosti a to puto, čo je medzi nami od prvého dňa. Prepáč. Už som pochopil, že naše priateľstvo musí ostať len to. Priateľstvo."
„Och. Takže ja som bola pre teba len čo? Zábava? Rozptýlenie? Tak to mám chápať?" Vzbĺkne pre zmenu vo mne hnev.
„To vážne musíme veci riešiť tu a teraz?" vyhŕkne a konečne sa na mňa obráti. „Vážne musíš mne aj ostatným pokaziť večer?"
Táto rana pod pás ma umlčí.
Hneď si to všimne. „Ja som nechcel," začne Adam, ale balíček pukancov pred mojou tvárou ho umlčí.
Zbabelec. Pomyslím si.
„Páči sa, tvoja voda a kúpil som ti aj sladkú kukuricu, vraj tú blbosť máš rada." Henry skočí do Adamovej odpovede.
Kedy sa vrátil? A koľko toho počul?
Henry pozrie medzi nás. „O čo som prišiel?"
„Absolútne o nič," tíško pípnem, vezmem si od neho pochúťku, ale stiahnutý žalúdok ma prinúti ju akurát tak položiť na zem.
Zvyšok zápasu a aj celú cestu domov strávim v absolútnej tichosti.