Ja: Nudím sa. Rozosmej ma.
Adam: Som tu k tvojmu osobnému pobaveniu.
Adam píše...
Adam: Kto je najmúdrejší v sieti?
Ja: Kto?
Adam: Modem. Nie je najmúdrejší, ale má obrovské konexie!
Začnem sa smiať. Lisa sa na mňa pozrie akoby ma videla prvýkrát. „Čo je také smiešne?" opýta sa udivene.
Ignorujem ju.
Ja: To vážne? :D Nič lepšie ťa nenapadlo?
Adam: Vážne :) Toto bol prvý „vtip", ktorý mi našiel Google. Vieš dobre, že nemám v sebe jednu jedinú vtipnú kosť.
Adam: Písal som rýchlo Henrymu o radu, ale on samozrejme neodpisuje.
Adam: A hlavne zasmiala si sa všakže? :)
Ja: Trávime spolu príliš veľa času.
Len čo správu odošlem, moja spolubývajúca mi telefón ukradne z rúk a začne čítať.
„Hej! To je trestné!"
„Prosím ťa. Ja som tvoja spolubývajúca a naj kamoška, také niečo ako súkromie medzi nami neexistuje," zašomre si popod nos, no zrak neodlepí od obrazovky a pokračuje v čítaní.
Nemôžem sa ubrániť pocitu, že ma prichytila pri niečom zlom. Jej výraz sa postupne mení z pobaveného, na vážny a ja presne viem, čo ma čaká. Tuším, ako to všetko vyzerá. A aj viem, že Lisa sa ku mne stavia ako staršia sestra, ktorá ma musí ochrániť.
„Vedela som, že ste v kontakte. Ale toto? Veď tu sú stovky správ. Každý deň," pohľad, ktorý mi venuje je ublížený. „Andy čo to robíš? Adam je muž vo vážnom vzťahu. Dúfam, že voči nemu nemáš žiadne romantické city," opatrne navrhne a ani na sekundu zo mňa nespúšťa oči.
Vec je taká, že za posledné dva týždne sme sa s Adamom neskutočne zblížili. Ak si nepíšeme, tak so mnou a Kevinom venčí psov. A ak nemôže, tak mi večer aspoň zavolá a spolu si prejdeme naše dni.
Ako sa máme? Čo je nové? Alebo aj naše teórie o svete, o tom aký seriál stojí za pozretie alebo aj jeho nové projekty v práci. Začína sa ma pýtať na rady ohľadom dekorácií domov a na to aký mám názor na taký alebo hentaký materiál. Jednoducho sa rozprávame o všetkom a zároveň o ničom.
Pýtala som sa, či to neprekáža Molly a Adam ma uistil, že ona o tom vie a vôbec jej to nevadí. Čo je upokojujúce, keďže jeho priateľka je veľmi kontrolujúca osoba a ja nemám chuť byť tá, na ktorej si vyleje svoju zlosť.
Nie žeby sme s Adamom robili niečo zlé. Naozaj sme len kamaráti. Nemažeme žiadne pomyselné čiary priateľstva, ani ich neobchádzame, ba dokonca ani nepreskakujeme. Držíme sa striktne toho, čo je spoločensky prijateľné.
A desať ročný chlapec, nám k tomu robí garde,
Minulú stredu sme dokonca zakotvili u Adama na záhrade aj s Bonny a Clydom. Zatiaľ čo psík si užíval vyhriate miestečko na deke, fenke som hádzala tenisovú loptičku a chlapi medzitým postavili policu pre Kevinov domček. Pani domu – Molly - nás videla prichádzať a síce nám len zamávala, naša prítomnosť jej nevadila.
„Jasné, že nie. Možno som miestami naivná, ale nie som úplne hlúpa."
Lisa mi prikývne na súhlas. „Presne toho sa bojím. Si jeden z najmilších ľudí, akých som kedy poznala a viem, že všetko čo robíš, robíš s celým srdcom."
„No a preto sa snažím byť tvojmu bratrancovi kamarátkou a človekom, ktorému sa môže vyspovedať, požalovať. Niekým, koho práve potrebuje. Nič viac, nič menej," vysvetlím a sama počujem ako sa môj hlas dvíha každou vetou vyššie a vyššie.
Lisa si vzdychne. „Adam je skvelý muž, aj keď je to môj bratranec viem, že je pre mnohé ženy príťažlivý." zatvári sa na stotinku sekundy znechutene. „Nieže mu niekedy povieš, že som niečo také vyslovila z úst!" ten jej vražedný pohľad a prst s tým najostrejším umelým nechtom, aký som kedy videla, ma presvedčí, že jej tajomstvo je u nej v bezpečí.
Zamknem si pred ňou ústa s imaginárnym kľúčom a potom ho aj zahodím za seba.
Lisa vyzerá spokojne s mojou reakciou a preto pokračuje. „Ale k veci. Ja viem, že je príťažlivý, inteligentný a hlavne jeden najlepších mužov v mojom živote. Ale momentálne mu to neklape vo veľmi, veľmi dlhom vzťahu. Ono to vlastne neklape už dávno, ale Adam tú mrchu nikdy neopustí." Lisa sa vráti k maľovaniu mojej tváre. „Už tu boli také, čo to skúšali rozdeliť ich," rozhadzuje rukami a ja len dúfam, že mi snáď tým štetcom, nevypichne oko. „Žiadnej sa to nepodarilo. Adam je verný až na kosť, ale momentálne to vyzerá, že si užíva tvoju pozornosť. Jeho ego sa živí tvojou neistotou. Nechcem, aby ťa celú vycucal a potom odkopol. A s istotou viem, že Adam to nespraví naschvál, ale ty budeš rovnako silno ranená."
Ticho, ktoré nasleduje ma ubíja. Má pravdu. Absolútnu pravdu. Ja viem, že áno. Ale nie je naše priateľstvo obojstranné? Aj ja ho svojim spôsobom využívam, cítim sa vďaka nemu lepšie, svet je farebnejší, mám sa každý deň na čo tešiť.
„Keď sa na to pozriem s ružovými okuliarmi, vy dvaja by ste pre seba boli ako stvorení," povie Lisa smutne. „Ale ja ti neviem. Ja už neverím, že sa tí dvaja niekedy umúdria a pôjdu od seba. Ona je pijavica, ktorá ho nenechá len tak odísť. Nepustí ho a bude sa ho držať zubami aj nechtami. A on, ako naivný dobrák a hrdina, ju neopustí, pretože sa cíti vinný, že jej zobral najlepšie roky jej života. Vieš, ona sa o neho jedným časom skutočne starala, keď to bolo potrebné, keď mal Adam starosti a problémy, ale to ešte neznamená, že všetko ostatné je možné kvôli tomu zabudnúť," pozrie sa mi priamo do očí a ja bojujem s tým, aby som jej pohľadu neuhla. „Prosím daj si pozor."
„Dám si, sľubujem," uistím ju. „O nič nejde." V hlave mi však pobehujú myšlienky o tom, či už aj tak nie je neskoro. Neviem čo robím, ale viem, že to robím bezhlavo.
Problém je v tom, že i keď by som nikdy, naozaj nikdy, nešla po zadanom mužovi, šťastnom či nie, romantickým citom sa ubrániť neviem. Ja viem, že do toho padnem, že sa od neho stanem závislá a že to bude bolieť, keď to skončí. To však nikomu, ani Lisi nepoviem. Najradšej by som bola, keby som si to ani samej sebe nepriznala.
Nemyslím si, že môžeme cit, ktorý cítim k Adamovi, nazvať láskou, ale Adam je prvé na čom myslím ráno, keď vstanem a posledné o kom uvažujem, kým večer zaspávam. A najnovšie aj všetko, o čom snívam v noci. A že to nie sú najnevinnejšie sny. Presne tak sa aj cítim. Vinná. Neverná. Špinavá.
Možno je to len efekt toho, že ľudia väčšinou chcú najviac práve to, čo nemôžu mať. Predsa len som ešte nikdy nebola tak silno k nikomu priťahovaná. Sme na rovnakej vlnovej dĺžke, naše názory na svet, na život a na to, po čom túžime sú tak podobné, že je ťažké sa s ním emocionálne nespojiť.
Chcela by som ho brať len ako staršieho brata a nie ako objekt mojej túžby. Naozaj chcela. Ale akosi mi to nejde. Jediné, čo ma drží na uzde, aby som sa na neho nevrhla za každým, keď ho stretnem je to, že si neustále pripomínam v hlave meno jeho snúbenice.
MollyMollyMolly.
A aj práve preto som dnes v ničom neprotestovala. Dnes idem s Lisou oslavovať jej narodeniny, do najväčšieho a najhlučnejšieho klubu v meste. Budem piť, budem tancovať a možno budem aj odvážna. Možno sa hneď po hodine neotočím na päte a nepôjdem domov.
Však na svete je veľa zaujímavých chlapov. Voľných chlapov.
Horšia časť je, že toto dámska jazda ani zďaleka nie je a práve objekt mojej špinavej túžby, bude prítomný.
Od rána patrím Lise. V práci som mala voľno a ten čas sme využili na salón krásy, kde mi podstrihli vlasy a krásne vyčesali tak, že by som kľudne mohla byť komparz vo filme Veľký Gatsby.
Keď skončí s mojim líčením, nechá ma ísť sa obliecť. Moje oblečenie nie je nijako vyzývavé, ale pekne mi sadne. Postupne sa učím ako zakrývať všetko to, čo na sebe neznášam a naopak zdôrazňovať to, čo mám rada. Snažím sa pozerať sa na seba ako na niekoho, kto dokáže byť k sebe láskavý a cítim sa vo svojej koži lepšie.
„Hotová?" Lisa prestrčí hlavu dverami mojej izby. Jej blond kučery si dnes vyžehlila a vďaka tomu vyzerá, ako úplne nová žena.
„Ja áno. Ale ty vyzeráš úplne úžasne. Lucas nebude vedieť čo ho dnes trafilo." S pánom 'Nedostupným' to konečne vyzerá, že sú na správne ceste a ak ho dnes nepresvedčí ako Lisa vyzerá na jej narodeniny, tak už nič. „Daj mi ešte minútku."
„Ale len jednu, už sa neviem totižto dočkať!" zvýskne a zavlní bokmi.
Ja medzitým siahnem na spodok skrine, kde mám odložený Lisin darček. Dúfam, že jej reakcia bude taká, akú čakám.
„Už, už...Viem, že narodeniny máš až zajtra, ale zajtra sa neuvidíme, čiže ti chcem dať darček už dnes." Zajtrajší deň je vyhradený pre rodinu a samozrejme Lucasa, ktorý má pre ňu prekvapenie a to v podobe romantickej večeri.
Jej nadšená reakcia, pri pohľade na veľkú krabicu v mojich rukách ma pobaví. Rýchlo mi ju vytrhne z rúk a maximálne ako je možné zničí baliaci papier, s ktorým som strávila hodinu, aby vyzeral tak dokonale, ako vyzerá. Použila som pri tom, dokonca, i návod na YouTube.
Pomaly odkryje viečko od topánok, dvihne biely papier ktorým sú lodičky prikryté a skríkne. „Pane Bože! Andy!. Ja neverím," usmieva sa ako dieťa na Vianoce. „Louboutinky! To nemyslíš vážne! Ako?" Pokrčím ramenami a začervenám sa. Hľadala som ich dva mesiace, prešla som všetky internetové stránky, všetky sekáče a nakoniec som ich našla v outletovom obchode vo vedľajšom meste. Nové. Bež poškodení. Majiteľka nevedela, že sú pravé a to som ihneď využila. V obchode na poličke úplne vzadu si vraj sedeli celé týždne! Tomu sa hovorí šťastie, alebo možno osud. Rada si vravím, že čakali len na mňa. Na môj vkus boli i tak trochu drahé, za topánky by som normálne takúto sumu nedala, ale Lisa mi za to stojí.
„Pre teba len to najlepšie." Pritiahnem si ju do objatia a ostaneme tak pár sekúnd. „Všetko najlepšie moja drahá. Ja ti z celého srdca prajem, aby ťa tieto topánky priviedli k vytúženému šťastiu. Ani nevieš, aká som šťastná, že ťa mám vo svojom živote," pohladím ju po vlasoch a pobozkám jej čelo. Oči oslávenkyne sa začnú nebezpečne ligotať. „Hej, hej, žiaden plač. Dobre? Príliš dlho si strávila nad touto vizážou na to, aby si ju teraz zničila." Z kabelky vytiahnem balíček vreckoviek a podám jej ho. „Utri slzy a poďme. Ide sa oslavovať."
„Ďakujem ti. Aj ja som šťastná, že sme sa našli." Lis si vreckovku poďobká pod očami a nahodí späť svoj obrovský úsmev. „Čaká nás najlepší večer našich životov!"
*****
Samozrejme, že som neočakávala, že sa zo mňa v priebehu minúty stane parketová dračica, alebo sebavedomá zvodkyňa na pohľadanie, ale ani to, že po pár hodinách budem už úplne otrávená a nebudem sa vedieť dočkať ísť domov. Moje sociálne batérie sú vybité a ja som sa aspoň usvedčila v tom, že neznášam veľké davy ľudí, príliš teplý a potom, alkoholom a cigaretami obsiahnutý priestor. Cítim sa klaustrofóbne. Odvšadiaľ na mňa niekto padá, drgá do mňa alebo sa ma dotýka. Najradšej by som sa zo svojej kože vyzliekla a dala ju do práčovne poriadne vyčistiť. A hlasná hudba, vďaka ktorej mám pocit, že mi v hlave bije niekto činelmi, mi nepomáha so zlepšovaním nálady.
Akoby to nestačilo, Adam, hoci prišiel sám, mi celý večer nepovedal nič, okrem prvého zdvorilostnému pozdravu. Snažím sa uveriť, že je to len tým, že hlasitá hudba a množstvo ľudí nám nedovoľujú viesť rozhovor. Nemyslím na to, že to môže byť spôsobené prítomnosťou Adamových priateľov. Muži sa často chovajú inak sami a inak vo svorke.
Oslávenkyňa sa svojej tanečnej nálady nevzdáva a tak som nútená, často a veľa, opustiť moje útočisko v rohu stola a ocitám sa medzi tancujúcimi ľuďmi, v objatí mojej kamarátky a požiarnika Henryho, ktorý je srdcom každej zábavy.
Na tohto charizmatického muža sa už nehnevám. Aj dnes dokazuje, že flirtuje s každým. Mala som si to domyslieť. Len vďaka nemu a jeho bezprostredného chovania som odtiaľto ešte neutiekla.
Tanečný parket žiari vďaka červeným a zeleným laserom, ktoré vychádzajú z rotujúcich sa svetiel na strope. Keďže je piatok, klub praská vo švíkoch. Ľudia tancujú a skáču na duniacu hudbu. Podlaha vibruje pod mojimi nohami a teplo, ktoré vyžaruje masa ľudí je neprehliadnuteľné. Mám pocit, že sa roztopím na mláku vody.
Keď sa po ďalšej 'obľúbenej' pesničke slečny Still konečne vrátime k stolu, zisťujem, že Henry si už vybral svoju najnovšiu spoločnosť vo forme plavovlásky a Adam s Markom pri stole nie sú. Lisa sa usadí do náruče Lucasa a bez väčšieho váhania sa pustia do vášnivého bozkávania.
Keďže im chcem dopriať štipku súkromia, rozhodnem sa pre čerstvý vzduch.
*****
Pred klubom je relatívny pokoj. Ešte je len polnoc a tak väčšina ľudí, je zatiaľ schopná zotrvať vo vnútri. Pár fajčiarov sa v okolí pohybuje s nie veľmi koordinovanými pohybmi, jeden telefonuje a dvaja hľadajú miesto, kde si ako novovzniknutý párik uštedria viac súkromia. Chlapík, čo sa rozpráva s pouličnou lampou stojí opodiaľ a dievča, ktoré sa háda s kamarátkou, zasa na druhej strane.
Ako pomaličky kráčam, občas rovno, občas veľmi nie, premýšľam o tom, ako nás mladé ženy varujú, o tom, aby sme nechodili po tme von samé a dupľom v blízkosti opitých ľudí. Odvážne oblečené v šatách – pretože, keď sme príliš vyzývavo oblečené je to naša vina, koledovali sme si – a s malou kabelkou, ktorá je príliš drobná na to, aby v sebe mala zbraň na obranu alebo bola zbraňou.
Naša vina. Naša vina. Naša preveľká vina.
Mala by som sa báť, ale vďaka alkoholu v žilách, tomu tak nie je. Nie som opitá, ale nie som ani úplne triezva. Lise sa nedá povedať nie. Vodka, tequila, rum, všetky tieto liehoviny nám v mozgu spôsobujú, že sa cítime lepšie, silnejšie, odvážnejšie, múdrejšie a slobodnejšie. Ranný pád, je teda o to hlbší.
Skákaním na jednej nohe sa pokúsim vyzuť si lodičky, bez toho, aby som spadla. S topánkami, ktoré mi teraz tancujú vo vzduchu, prejdem posledných pár krokov k lavičke, ktorá mi z neznámeho dôvodu padla do oka okamžite pri príchode. Možno som tušila, že budem potrebovať vyhľadať jej prítomnosť.
Zrazu priamo za mnou počujem slabý mužský smiech a srdce mi padne priamo do žalúdka. Privolala som si to, nad čím som uvažovala? Ako prvé ma napadne, že som sa práve stala 'tým dievčaťom', viete, tým čo skončí v krimi novinách a v hlavných správach.
Svetlo pouličnej lampy, pod ktorou práve stojím spôsobuje, že vidím len tieň vysokej mužskej postavy, ktorá sa opiera o bočnú stenu budovy klubu. Keď si tá osoba uvedomí, že som stále vystrašená, lebo ho dobre nevidím, pomaly sa predkloní viac do svetla a zamáva mi.
Moje oči sledujú jeho ruku a známe tetovania, ktoré vedú od zápästia, cez lakeť, cez pevný biceps a potom pokračujú až pod rukáv jeho košele s vyhrnutým rukávom.
Adam.
S úľavou a radosťou si vzdychnem. Neviem prečo tak urobím, ale otočím sa od neho a pokračujem k svojej zvolenej destinácii, k tej osamotenej lavičke. Môžem cítiť jeho pohľad na mne, ale snažím sa si to nevšímať a sústrediť sa na slabé dunenie hudby, ktoré stále počuť z vnútra budovy za nami.
„Chceš sa mi úmyselne vyhnúť alebo sa môžem pridať?" jeho hlas vo mne zavibruje. Hlas, ktorý som sa za posledné mesiace naučila zbožňovať. Hlas, ktorý mi rozochvieva kolená a bohužiaľ aj spôsobuje srdcovú arytmiu.
„Pokojne sa pridaj. Ja si musím sadnúť."
Lavička podo mnou je zimná a jemne vlhká z poobedňajšieho dažďa, ale to mi je v tejto chvíli jedno.
„Prečo si tu sama? Vieš, že to nie je bezpečné." Adam sa rozhodne ostať stáť, priamo predo mnou, s rukami vo vreckách.
„Áno viem tatko. Ale už som veľké dievča, nemusíš sa báť. Len som sa potrebovala schladiť," zažmurkám keď si uvedomím ako moja veta v angličtine mohla znieť. Dnešná generácia načisto pokazila význam slova 'Daddy'.
Nemaskuje svoj šok a spustí plnohodnotný smiech.
Pregúľam očami. „Rada som poslúžila na tvoje osobné pobavenie. Presne preto nikdy nepijem. Vždy hovorím aj viac, ako by som mala a chcela."
„Takže ak sa ťa teraz niečo opýtam, budeš odpovedať pravdivo?" zaškerí sa, i on má v sebe zjavne viac promile ako normálne.
„Alkohol na mňa nefunguje ako detektor lži," rýchlo z úst vypustím lož. „Len som viac zhovorčivejšia."
Nevyzerá, že by mi uveril, však ani nemá dôvod. Alkohol na mňa funguje ako detektor lži.
„Čo tu ale robíš ty pán 'žena-nikdy-nesmie-byť-sama'?" rýchlo zmením tému.
„Vau. Už som bol nazvaný všelijako, ale toto..." opäť spustí ten jeho krásny smiech, ktorý mi spôsobuje motýlikov v bruchu.„Ale odpoveď na tvoju otázku je, že som dotelefonoval s Molly. Nie veľmi príjemný telefonát, keďže ma chcela doma a ja sa nechystám odísť bez Vás. Problém na neskôr," pokrčí ramenami, evidentne na neho pôsobí teplo alkoholického nápoja tak isto uvoľňujúco a bezstarostne ako i na mňa.
„Hlúpa," zakryjem si rýchlo ústa, ale už je neskoro, už je to von.
Na moje prekvapenie sa začne smiať. Nie pobavene, jeho rehot ma tento krát osmutnieva.
„Prestaň!" vyhŕknem skôr, ako rozmýšľam.
Keď zaregistruje moju požiadavku, z jeho tváre zmizne aj posledná stopa emócie. „S čím?"
„S tým smiechom."
„Prečo? Presne toto som potreboval. Dostať to zo seba von." Čo na tom nechápe?
„Pretože mi to spôsobuje reakcie, ktoré by som voči zadanému mužovi mať nemala." To som práve nepovedala ja. Určite nie som taká hlúpa.
Ticho.
Jeho neveriaci, šokovaný pohľad ma bolí. Skloním hlavu k zemi a zadívam sa na bosé nohy, ktoré sú chladné ako momentálne jeho reakcia. Rozbolí ma z toho hlava. Moja migréna je späť a v plnej sile bez najmenšieho varovania. Bolestivé impulzy mi udierajú do oboch spánkov a oči ma bolia aj pri ich pohybe.
Je čas ísť domov. Rýchlo sa postavím, no okamžite zaskučím keď sa mi bosé chodidlo dostane do kontaktu s pichľavým kameňom.
Muž predo mnou padá na kolená priamo predo mnou a ja zalapám na dychu. Jeho obrovská ruka sa dostáva do kontaktu s mojim členkom a druhá mi očistí spodok nohy.
„Nemusíš to robiť."
Nezastavuje, nepoľavuje. Jedna ruka čistí, druha hladí od prsta až po koleno. Nasadí mi na ne topánky a postaví sa.
„Ďakujem," vydýchnem a postavím sa i ja. „Prepáč, nemala som nič také povedať..."
Prudko sa nadýchnem jeho vône, keď si ma dve veľké dlane pritiahnu k sebe. Jednu ovinie okolo pásu a nechá v strede môjho chrbta, druhou si moju hlavu položí na svoje rameno a začne ňou prechádzať po mojich vlasoch. Hlavu si oprie o tú moju, zatiaľ čo mi jeho teplý dych šteklí ucho a krk.
Nemôžem dýchať, ale ani nedýchať. Chcem ho mať v sebe, v každom póre svojho bytia, chcem aby sa moje telo prispôsobilo kontúram jeho a aby sa mi navždy zaryl do pamäte.
Toto je iné. Je to intímne je to viac. Jednoducho oveľa viac. Neviem čoho, ale je.
Dotyk, ktorý cez šaty cítim je fyzicky chladný ale pritom úplne spaľujúci, drsný alebo najjemnejší aký som kedy na sebe cítila.
Hlavu si preloží na moje rameno, jeho dych ma i naďalej šteklí na krku. Prisahala by som, že mi dva chladné vankúšiky pobozkajú odhalenú časť pokožky. Ale ten dotyk je tak minimálny, že si nikdy nemôžem byť skutočne istá. Jeho vôňa mi spôsobuje ťažkosti dýchať a aj chápať. Je intoxikujúca, očarujúca. Jeho zemitý parfum spoločne s mentolom a citrusom z jeho vlasov mi otupuje všetky ostatné zmysly.
Keď ma prejde prvotný šok a dokážem pohnúť rukami, uložím si ich na jeho hruď. Pod prstami môžem cítiť zbesilo biť jeho srdce.
Bum bum, bum bum, bum bum.
Nikdy som sa necítila takto dobre. Z Adamovho objatia cítim podporu, oporu, všetko čo by som chcela mať a nemôžem.
A vtedy mi to dôjde.
Och nie. To nie je možné, za tak krátky čas. A do Adama. Do veľmi úžasného, ale úžasne nie môjho Adama. Slzy mám na krajíčku a neviem čo spraviť, aby si ich nevšimol. Chcem sa odtiahnuť, ale ani nechcem. Je toho na mňa príliš.
„Adam čo to robíš?" rukami na jeho hrudi, sa ho opatrne snažím odtlačím od seba preč.
„Prosím ešte malú chvíľočku," znie zúfalo, tak ako sa ja cítim. „Prosím dovoľ mi, ešte chvíľu."
„Okej," súhlasím
Jeden nádych.
Druhý nádych.
Tretí nádych.
Pomaly spustím jednu ruku, potom druhú. Dvihnem hlavu. Ruky položím na Adamove predlaktia. Posledný nádych jeho vône a jemne ho odtlačím.
Odkašlem si.
Adam si odkašle.
„Poď so mnou prosím do vnútra. Nechcem a nenechám ťa tu samú." Jeho tón je mechanicky a automaticky. Možno pre neho tento moment neznamenal toľko čo pre mňa. A to je dobrá vec. Musím si uvedomiť, že sme len kamaráti. A nič viac.
„Dobre. Skutočne už chcem ísť domov."
„Čo? Prečo?" pozrie sa na hodinky na zápästí. „Veď je len jedna hodina," zastaví sa. „Vau, to ale zbehlo." Poslednú časť povie tak ticho, že ju ledva zachytím.
„Hlava. Znova tá moja hlúpa hlava," môj dvojzmysel mu unikne, ako i to, že nekomentujem jeho údiv.
„Rozumiem. Zavolám ti taxi," oznámi bez toho, aby prijímal akékoľvek námietky. Pomaly si začínam uvedomovať, že on je nie je len starostlivý a ochranársky, ale má aj veľmi rád, ak veci idú podľa neho. Dominancia, to je skrytá vlastnosť, ktorú u neho nachádzam. „Napíš mi, keď dorazíš domov. Ihneď," prízvukuje a potvrdzuje moje podozrenie.
„V poriadku," submisívne pritakám.
Cesta domov bola rýchla. Taxík ma čakal priamo pred vchodom, Adam ma k nemu doviedol a skontroloval jeho identifikačnú kartu, aby sa uistil, že vodič je ten, za ktorého sa vydáva. Otvoril mi dvere, nasmeroval ma na zadné sedadlo a s úsmevom ma nechal odísť.
Keď som doma, obom Adamovi aj Lise pošlem sľúbenú správu.
Ja: V bezpečí domova.
Adamova odpoveď je takmer okamžitá. Lisina príde až po pár minútach.
Adam: To som rád. Dobrú noc.
Lisa: Jasné kočka. Brú. :-*
Po rýchlej sprche, padám do perín, ktoré mi zrazu nie sú dosť voňavé, ani dostatočne teplé.