Tak som sa zľakla, až mi celým telom myklo. Potom som ustrnula a pristihla som sa pri tom, ako hľadím na svoje biele hánky.
Zhlboka som sa nadýchla, pomaly otočila a musím povedať, že to, čo som videla, ma veľmi prekvapilo. Alebo teda skôr to, koho som videla.
Nebol to nikto známy, ale... teda, ako mi vôbec napadlo, že by som mohla stretnúť niekoho známeho?
Bol to chlapec. Alebo skôr mladík, ak by som sa mala vyjadriť presnejšie. Moje odhady veku mi väčšinou vychádzali, preto by som si trúfla dodať, že mohol mať tak dvadsať rokov. Alebo možno dvadsaťjeden.
Nehľadajte v tom nič významné – prosto ma zaujali jeho oči. Vždy som túžila namiesto fádnej sivej mať oči farby tmavej hnedej, ktorá sa v istých miestach javí až ako čierna a tento chalan mal presne také oči. Tak trocha som mu to závidela. Ale iba trocha.
Odvrátila som zrak, nebola som si totiž istá, či sa v tejto dobe nepovažovalo za vysoko nevhodné zízať na ľudí.
„Dobrý deň, pane," prevravela som a tentoraz som to skúsila s miernejším úklonom.
Mladý muž sa na mňa jemne usmial, pravou rukou si podvihol klobúk a taktiež sa mi mierne uklonil.
„Ospravedlňte, prosím, moju drzosť, drahá slečna, no budíte dojem, akoby ste snáď zablúdili," prehovoril. Klobúk si znova nasadil na hlavu.
„Pán..." zasekla som sa a bezradne som na neho pozrela.
„James. James Wilson," predstavil sa.
„Pán Wilson," začala som znova, „myslím, že som sa naozaj málinko stratila." Ruky sa mi triasli, vlastne, triaslo sa mi celé vnútro a ja by som najradšej utiekla kade ľahšie, hlavne, aby to bolo čo najďalej, najďalej a najďalej, ďalej, ako je vôbec možné ísť. Mala som čo robiť, aby sa mi nezačal klepať aj hlas.
Nenávidela som rozhovory s cudzími ľuďmi.
Nenávidela som ľudí.
Ľudia ma desili.
Jediné, čo ma donútilo ostať na mieste, tá jedna jediná vec, ktorá mi priklincovala nohy k zemi bola dobrá výchova, ktorú do mňa hlboko zakorenila moja mamka. Iba som dúfala, že si ten človek nevšimol, ako som bola oblečená. Niekto normálny by už určite burcoval všetky mestské stráže, ak tu vôbec čosi také je. Niekto ďalší by sa už určite snažil obviniť ma z čarodejníctva.
Aj keď tu už hon na čarodejnice pravdepodobne nemajú... no človek nikdy nevie.
Keby náhodou, budem utekať ako o život.
„V tom prípade mi dovoľte vám pomôcť, milá slečna."
V očiach som mu zazrela šibalské iskričky, akoby snáď... neviem čo. Skúmavo som si ho prezrela. Vyzeral, že to myslí vážne.
To bude isto nejaký čudák, napadlo mi. Ak by som nebola v tejto konkrétne situácii, možno by som sa bola aj pousmiala, odmietla a odkráčala si po svojom, za sprievodu hlasného tlkotu môjho srdca. Namiesto toho som však sklopila pohľad a napadlo mi, že vystrúham ďalšiu poklonu, no rýchlo som si to premyslela. Poklôn bolo na jeden deň viac než dosť.
Potrebovala som pomoc. Uvedomovala som si to viac než veľmi dobre, no... väčšinou sa nevyplácalo veriť cudzím ľuďom.
„Ďakujem, pán Wilson," strnulo som sa usmiala. Krava.
„Bude lepšie, ak pôjdeme tadiaľto, nemyslíte?" rukou mávol smerom na druhú stranu uličky, preč od hlučného davu.
Si veľmi, veľmi tupá, nadávala som si v duchu.
„Áno, pravdaže," prikývla som a v hlave sa mi už začali premietať všetky najrôznejšie možné scenáre, ktoré končili mojím telom napichnutým na kôl, rozštvrteným či dobodaným nožom, jednoducho mnou mŕtvou. Rýchlo som tie predstavy zahnala a vopchala som si ruky do vreciek. Mala som zväzok kľúčov. A na ňom drvenú chilli papričku v malej kovovej tube. A ešte ku tomu som to mala zavesené na hrubšej valcovitej šnúrke. Síce to všetko malo účel o dosť iný, no v prípade potreby...
Myslím, že by som mala prestať sledovať tie detektívky, pomyslela som si. Ledva som sa ubránila úsmevu. Možno mi už začínalo vyhrávať v tej mojej sprostej hlave, keď mi aj predstava toho, ako niekoho vraždím prišla celkom komická.
Predsa len, bola som taká, aká som bola.
Nepripúšťala som možnosť, že by som niekomu dokázala ublížiť z tej fyzickej stránky inak ako omylom.
„Prosím, nasledujte ma," ozval sa James a otočil sa mi chrbtom.
Vykročila som za ním, najskôr váhavo, potom čoraz odhodlanejšie, až som ho nakoniec dobehla a kráčala som mu priamo za pätami.
Ruky sa mi stále trochu triasli a v hlave som mala asi milión otázok, miliardu otázok, ktoré by som mu chcela položiť... akosi som však nedokázala nabrať odvahu a otvoriť ústa. Preklínala som svoju prvotnú hanblivosť pri nových ľuďoch, no čo som s tým mohla robiť? Nič. Jedine počkať, kým mi položí otázku alebo začne konverzáciu.
Na druhej strane, možno to bolo aj dobre – nemala som ani len poňatia, aká etiketa platila v týchto časoch a končinách. Ktovie, či vôbec žena mohla osloviť muža?
Bol to pomerne strategický ťah.
Mlčaním sa človek aj tak častokrát dozvie oveľa viac, než rozprávaním.
Preto sme zvyšok cesty strávili v tichu. Nebolo to trápne ticho, no nebolo to ani príjemné a pohodlné ticho, aké zažívam v spoločnosti mojich priateľov. Bolo to úplne najbežnejší typ ticha. Také, keď všetci jeho účastníci veľmi dobre vedia, že si aj tak nemajú čo povedať a je im to tak trochu jedno.
To je ono. Apatické ticho.
Kráčali sme obklopení apatickým tichom, ktoré sa ako had plazilo popri našich nohách.
Po niekoľkých odbočeniach som stratila prehľad o tom, kde sme a ulička s maľbou líšky sa mi zlievala so širšími ulicami a s tvárami ľudí, okolo ktorých sme prešli.
Nakoniec sme sa dostali k akémusi domu.
Zastali sme.
Zvedavo som nazrela Jamesovi ponad plece a obdivovala budovu. Mala iba dve poschodia a nevyzerala byť ničím výnimočná. Teda, aspoň to som si myslela – nevyznám sa do architektúry.
No na druhej strane, keď som sa lepšie zadívala na vchodové dvere, všimla som si maličké rezby a ozdôbky a keď som pohľadom prebehla cez správne miesto, zbadala som aj dve, pravdepodobne kovové klopadlá v tvare...
V tej chvíli sa pred môj zrak dostal Jamesov chrbát a zatienil mi výhľad na vchodové dvere.
Ani som si nevšimla, kedy sa premiestnil tých pár krokov z ulice až ku dverám. Pokrútila som hlavou a dobehla ho.
Robíš veľkú hlúposť, povedala som si v duchu. Nemala by si o tom ani len uvažovať.
On zatiaľ zručným pohybom ruky otvoril dvere a odchýlil ich takmer dokorán. Pohybom hlavy mi pokynul, aby som vošla, no ja som náhle zaváhala. Bola to bláznivá myšlienka, no napadlo mi, čo ak je to nejaký test? Čo ak etiketa v tomto období niečo také nepovoľuje? Čo ak hneď ako vojdem cez prah domu zavolá nejakých policajtov, či gardu, či ako sa to tu volá a priviažu ma rovno na stĺp?
Primrzla som uprostred kroku.
Čo ak je vrah? Na ulici by som možno ešte ušla a ak by som kričala dosť nahlas, niekto by sa snáď uráčil strčiť nos do cudzích záležitostí.
Lenže...
Akonáhle vojdem dovnútra, bude to, akoby som si sama spečatila svoj osud. Ak ma tento James ja už ani neviem, ako sa volá na priezvisko, zabije, alebo ak mi nejakým spôsobom ublíži, bude to len a len moja vina. Bol o niečo vyšší odo mňa a tenký ako palička, no ja som vždy dobre vedela, že častokrát veci nie sú také, aké sa zdajú byť.
Mohol byť oveľa silnejší, než vyzeral.
Neisto som pozrela jeho smerom a prestúpila som z nohy na nohu.
James sa však uvoľnene zasmial. „Nebojte sa, milá slečna, nič sa vám nestane."
„Áno, to vravia všetci," mrmlala som si popod nos, keď som prekračovala prah. „A potom vezmú nôž a šmyk! A človek zrazu nemá vlasy. Alebo prst. Alebo ruku. Alebo rovno celú hlavu!"
Len som dúfala, že moje tiché ponosy nepočuje.
Potom sa zas ozvala pesimistická časť môjho ja: Dorána si mŕtva.