Dcéra Alfy ✔

48.časť

Už hodnú dobu tu sedím na riti a čakám na výmenu stráží. Podľa toho budem vedieť, či je noc. Stráže sa tu, ako som už stihla postrehnúť, menia hlavne na obed a večer. Prešlo ešte takých ďalších dvadsať minút, keď sa môj strážnik konečne pohol z miesta.

Nenápadne som sa postavila a čakala, kým sa tí dvaja vymenia. Keď sa mi ten druhý stratil z dohľadu tmavej chodby, opatrne som sa zohla pre kameň. Ten som už mala pripravený pri tej kôpke sena, ktorá mi doteraz slúžila ako provizórna posteľ. Potichu som sa premiestnila za strážnika a nehlučne sa napriahla rukou. Zhlboka som sa nadýchla. Rýchlo som rukou obmotala jeho krk tak, že som ho ohybom lakťa, kde mal uveznenú hlavu drsne pritiahla k mrežiam. Snažil sa oslobodiť svoj krk zo zovretia mojej ruky, tak som musela rýchlo konať. Šikovne som mu z hlavy zhodila helmu a udrela ho kameňom do temena hlavy. Nestihol ani vykríknuť a už sa v bezvedomí zosunul na zem.

Dobre, to šlo celkom ľahko. Odľahčene som si vydýchla. Fajn, teraz už len počkať na Zoe a modliť sa, aby došla čo najrýchlejšie. Neviem dokedy ten strážnik vydrží byť v bezvedomí.

Odrazu som spozornela, lebo som začula blížiace sa rýchle kroky. Zľakla som sa, že niekto predsa len začul strážnikove telo dopadnúť na zem, ale keď sa z tmy vynorila malá štíhla postava, uľavilo sa mi. Zoe prešla až k mojej cele a pohľadom zavadila o strážnikovo telo. Pochvalne pokrývala  hlavou, na čo som sa ja zaškerila. Podišla ešte bližšie a rukou siahla do hnedej kapsy, ktorá jej vysiela na pravom pleci. Na moje prekvapenie odtiaľ vytiahla veľký železný kľúč. Strčila ho do kľúčovej dierky, potočila ním a otvorila dvere, ktoré pri tom vydali nesúhlasný škrípavý zvuk. Vyšla som z tej plesnivej väznice, postavila sa pred Zoe, ktorá mi podala skrčený papier, ktorý sa ukázal ako mapa.

,,Dobrá práca." Šepom som jej kývla hlavou, na čo sa ona usmiala.

Znovu však strčila ruku do kapsy a vytiahla odtiaľ jednu ostrú dýku a čierny plášť s kapucňou. Všimla som si, že aj ona mala jeden prehodený cez ramená. Asi preto, aby nás v tme bolo menej vidno. Obliekla som si teda na seba ten hábit a dýku si zastrčila za nohavice. Zobrala som do rúk ten pokrčený papier a roztvorila ho.

Okom som prebehla mapu a zistila, že sa nachádzame skoro na prízemí. Pod nami sa nachádzalo ešte jedno poschodie. Avšak celé to poschodie bolo vyznačené len čiernou farbou. Neboli tam znázornené žiadne chodby ani miestnosti. Skočila som obočie. Čo by sa už len také mohlo nachádzať pod väznicou? Musí to byť niečo naozaj tajné, keďže na mape je len znázornené, že sa pod väznicou nachádza nejaké poschodie. Ale prečo by dávali nejaké tajomné poschodie priamo pod väznicu? Ak tam bolo niečo vzácne, nenapadlo im, že keby sa niekomu podarilo újsť, a mal mapu, mohol by sa dostať do tej miestnosti?

,,Čo sa nachádza v tom poschodí pod nami?" Otočila som sa s otázkou na Zoe. Ona však len pokročila plecami.

,,Neviem. Vždy, keď som sa na to Revira opýtala, pozrel sa na mňa pohľadom, ako keby ma išiel zabiť a povedal, nech sa tam ani nepokúšam dostať." Odvetila nervózne.

,,A najhoršie na tom je, že tajná chodba, ktorá smeruje von z hradu ako úniková cesta, ide presne cez toto tajné poschodie." Dodala. Prikývla som. Áno toto by mohol byť problém, keďže nevieme čo sa tam nachádza.

,,Teraz to tu nejdeme riešiť. Najprv musíme vyriešiť záležitosť s tvojou sestrou a potom sa budeme starať o to ostatné. Ale najskôr sa musíme dostať z väzenského poschodia. Mám taký pocit, že stráže sa menia rýchlejšie ako by mali." Predniesla som.

Ešte raz som nahliadla do mapy a dozvedela sa, že nad nami sa nachádzajú ďalšie dve poschodia. Skrčila som mapu a strčila ju do vačku plášťa.

,,Veď ma." Prikázala som. Zoe prikývla a vykročila tmavou chodbou a ja hneď za ňou.

Dlho sme išli rovno. Potom sme zabáčali raz doľava, raz doprava, potom sme išli zase rovno. Obdivujem ju. Že si to pamätá. Ja by som sa tu rozhodne stratila. Narazili sme na schody. Nečujne sme ich vybehli hore a ocitli sa na ďalšej chodbe. Podľa mapy som zistila, že je to presne to poschodie, kde som mala ,,izbu,,. So Zoe sme sa rozbehli po chodbe, ale opačnou stranou, ako bola moja ,,izba,,.  Bežali sme ešte nejakú dobu, keď Zoe prudko zabočila doľava. Dobehla k jednému svietniku a potiahla za jeho tretie rameno. V tom sa začali kamene na stene presúvať, až odhalili tajnú chodbu. Zoe schmatla do ruky jeden svietnik a vstúpila do tajnej chodby. Kamene sa už znova začali pohybovať, tak som sa rýchlo prešmykla dnu. Otvor sa úplne zavrel a nás obklopila tma. Cestu nám osvetľoval len svietnik, ktorý držala Zoe. Išli sme stále pozdĺž chodby. Je tu vlhko, prach, pavučiny a divný zápach. Bolo vidieť, že táto chodba sa už poriadne dlho nepoužívala. Keď som si už myslela, že tá chodba je nekonečná, opäť sme narazili na schody. Tentoraz však boli točité.  Vydali sme sa teda točitým schodiskom, pri ktorom som si myslela, že sa mi noha prepadne pod starým kameňom. Stúpali sme po schodoch, keď sa zrazu skončili. Vyzeralo to tak, že pokračujú do steny. Dostali sme sa do slepej uličky a ja som sa spýtavo otočila na Zoe. Tá mi do ruky strčila svietnik a začala ohmatávať kamene na stene. Vtu sa jeden kameň pod náporom jej ruky posunul dozadu a znova sa začali kamene premiestňovať.  Keď sa už konečne prestali pohybovať, vystúpili sme z tajnej chodby. Podala som Zoe svietnik a rozhliadla sa. Nachádzali sme sa v nejakej izbe. Vytiahla som mapu a podľa nej som usúdila, že sme na druhom, čiže poslednom poschodí a toto bola neobývaná izba. Mapu som si dala naspäť do kabáta a pozrela sa na Zoe.

,,Kde má Revir izbu?" Opýtala som sa.

,,No a tu nastáva ďalší problém. Izbu má hneď oproti sestrinej. A kľúč má tak isto len on." Frustrovane si prehrabla vlasy.

,,A kľúč od väznice si odkiaľ získala?" Naddvihla som obočie.

,,Šlohla som ho strážnikovi." Mykla plecom, načo som sa ja uchechtla.

,,A nemáš žiadnu sponku? Alebo kostičku, ako som ti hovorila?" Spýtala som sa nádejne.

,,Mám!" Zvolala ale hneď na to si prekryla ústa rukou. Ja som ju capla po hlave a naznačila jej, nech je tichšie.

,,Ticho! Chceš ho zobudiť?!" Sykla som na ňu šepom.

,,Prepáč" Zašepkala.

Siahla do hnedého vaku a odtiaľ vytiahla stredne veľkú ostrú kostičku. Schmatla som ju a strčila do vrecka.

,,Dobre. Tak poďme na to."

-----------------------------------------------------------
Po nejakej tej dobe som už konečne vydala novú časť a verím že tých, ktorých tento príbeh ešte baví, som potešila😂❤️ Nebolo to naschvál, že som tak dlho nenapísala časť. Písala som ju na počítači a keď som bola skoro vo finále....vymazalo sa to a ja som to musela celé písať odznova😩 Štve ma to, lebo sa mi zdá, že táto časť nieje taká dobrá, ako keď som ju písala prvýkrát. Ale tak dúfam, že sa vám aspoň trochu páčila🙂 (a ešte som vám chcela povedať, že časti teraz nebudú vychádzať pravidelne. Jednak na to nemám moc čas a som lenivá😂)