Dcéra Alfy ✔

54.časť

Ahojte čitatelia (ak ešte nejaký zostali😅) ozývam sa vám po dosť dlhej dobe. Už sú to cca štyri mesiace odkedy som vydala novú časť. Chcem vám oznámiť, že som sa úspešne dostala na školu a som z toho moc rada❤️ Teraz, keď sú tie prázdniny som sa konečne dostala k písaniu novej časti. Tak teda dúfam, že sa vám bude páčiť, jednak sa už blížime ku koncu🥰
----------------------------------------------------------------

Po plánovaní ďalších stratégií, nových vylepšení zbraní a ešte nejakých detailov, sme sa vrátili naspäť na zrub ku bratom, Zoe a Sáre.

Luck práve niečo riešil dole s chalanmi. My sme so Zoe sedeli v jednej z izieb na posteli v tureckom sede a rozprávali sa.

,,No hovor." Povzbudila som ju pohľadom.

,,Uf. Tak, s Calebom som sa spoznala už trochu dávnejšie. Krátko po tom, ako ma Revir odvliekol do jeho pevnosti, som sa pokúsila o útek v nádeji, že nájdem  nejakú pomoc. Prešla som dlhú cestu a vtedy sa začala veľká fujavica. Myslela som si, že už zamrznem, keď som v diaľke uvidela postavu. Najhlasnejšie ako som vedela som zakričala o pomoc a na moje šťastie ma tá postava začula. Bol to Caleb. Odniesol ma k ich zrubu, zabalil ma do deky a posadil ma pred krb." Zoe zasnene hľadela pred seba, vyzerala, že znovu prežíva ten moment.

,,Vtedy  som sa prvýkrát dozvedela o vlkoch. Poviem ti, bol to celkom šok, prebudiť sa obmotaná vlčím kožuchom a s veľkou zvieracou hlavou na stehnách." Zachechtala sa.

,,No, ale skrátim to. Keď zistil, že som hore, premenil sa naspäť a všetko mi vysvetlil. Samozrejme som hysterčila a snažila sa logicky odôvodniť to, čo som videla. Asi si to vieš predstaviť. Potom, keď som sa ukľudnila, začali sme sa rozprávať. Dozvedela som sa o jeho bratoch a taktiež mi povedal, že mu zomrela spriaznená duša.. Nejako sme sa zblížili a potom to išlo samo. Keď som sa raz prechádzala po kraji lesa neďaleko zrubu, našli ma Revirovi démoni. Odvliekli ma späť na hrad a Revir ma zavrel na niekoľko dní do žalára. Uniesol Sáru, aby mal záruku, že sa nabudúce už o útek nepokúsim." Smutne vzdychla.

Súcitne som ju pohladila po pleci. Viem si predstaviť, ako sa cítila. Koniec koncov, Luck musel prežívať so mnou to isté. A to nie raz.

,,No, a potom si prišla ty a všetkých zachránila. Doviedla si ma ku Calebovi a som ti za to vďačná. Aj za Sáru. Bez teba by sme tam so sestrou pravdepodobne stvrdli naveky." Nahla sa ku mne, obmotala okolo mňa ruky a stisla ma v objatí.

,,To bola samozrejmosť." Objala som ju späť.

Po chvíli sa odtiala a s iskričkami v očiach na mňa pozrela.

A je to tu.

,,Teraz si na rade ty. Si vlkolak, ale aj tak máš krídla a rohy. Ovládaš živly a neviem ani čo ešte. Vysvetľuj." Vyzvala ma.

Ťažko som si povzdychla. Toto bude na dlho.

A tak som jej začala vysvetľovať v podstate všetko, čo sa udialo, odkedy ma Luck uniesol.

Hovorila som jej aj o knihe v knižnici, kde som sa dozvedela, že niečo ako dračí vlk existuje, o vidinách a aj o mojom dobrodružstve v Mirogrice. O tom, ako som sa naučila ovládať živly a o stretnutí so zvláštnym druhom jeleňa, ktorý mi nakoniec napomohol k mojej pravej podobe. Nakoniec som došla až k veľmi čerstvej udalosti, a to Revir a jeho únos, kde som v podstate prvýkrát použila svoje krídla.

Celý rozhovor Zoe ticho sedela a hltala každé jedno moje slovo. Vyzerala pri tom ako malé dieťa, ktorému mama rozpráva novú rozprávku.

,,Wow." Vyšlo z nej užasnuto. Nad jej reakciou som sa pousmiala.

,,Nemôžem uveriť, že sa toho stalo tak strašne veľa odvtedy, kedy sme sa naposledy videli." Pokrútila hlavou. Musela som len súhlasiť.

Po našom rozhovore sme obidve zišli dole do obývačky, kde sme našli našich chlapov. Počas ich rozhovoru sme sa k nim pohli. Ja som podišla k Luckovi a sadla si na neho obkročmo. Rukami som ho objala okolo krku a hlavu si položila do ohybu jeho krku a ramena. Luck na okamih strnul, no vzápätí ma spätne objal rukami a jeho dlane dopadli na moje kríže. Darovala som mu jeden cudný bozk na krk, pričom ma vďačne pohladil po chrbte. Opäť som si dala hlavu na svoje pôvodné miesto, akurát som hlavu otočila k Zoe.

Tá sedela bokom na Calebových stehnách a hlavu mala opretú o jeho hruď. On si ju jednou rukou pridržiaval za pás a druhú mal položenú na jej stehne. So Zoe sa nám stretol zrak a navzájom sme k sebe vyslali spokojné úsmevy.

Slastne som zavrela oči z pocitu Luckovej blízkosti a jeho opojnej vône. Prísahám, že keby som mačka, zaručene začnem priasť. Namiesto toho, zo mňa vyšlo spokojné zavrčanie. Luckove ruky sa okolo mňa tuhšie utiahli, pri zvuku, ktorý som vydala.

Absolútne som nevnímala ich rozhovor. Jediné, čo mi bežalo hlavou, bola Luckova náruč. Odrazu ma však dlaňami pevne chytil pod zadkom a postavil sa. Začal kráčať a mierne nadtriasanie mi napovedalo, že mieri hore na poschodie. Jednou rukou otvoril dvere a nohou ich zatvoril. Ľahol si so mnou na posteľ tak, že som na ňom ležala. Mierne som sa pomrvila a našla si pohodlnejšiu polohu. Keď som sa usadila, nastalo ticho. Ani jeden z nás neprehovoril, ani sa nehýbal. Jediný pohyb robili Luckove ruky, ktorými ma hladil po zadku.

Začala som rozmýšľať nad zajtrajškom. Revir je nevyspytateľný. Bojím sa toho, čo tam na nás vytiahne. Čo ak použije tie zbrane skôr, ako sa mi k nim stihneme dostať? Dosť nás to oslabí a potom by sme už nemuseli vyhrať. Alebo to, čo hovoril. Je jeden z najmocnejších mágov. Neviem, čo od neho môžem očakávať. Nikdy som nemala dočinenia s mágom. Aké mocné môžu byť jeho schopnosti? Síce som už čo to zažila na vlastnej koži, ale ak je jeho moc taká, ako hovoril, tak toto nebola ani štipka z toho.

,,Rossa. Cítim z teba tvoj nepokoj. Čo sa deje?" Preťal moje myšlienky Luckov ustarostený hlas.

Vypustila som z úst vzduch a tuhšie ho rukami stisla.

,,Bojím sa zajtrajška. Mám z neho zlý pocit." Dostala som to zo seba.

Luck ma upokojivo pohladil po vlasoch a pokojným hlasom povedal.

,,Myslím si, že nikto z neho nemá dobrý pocit." Zamumlal mi do vlasov.

,,Ty to nechápeš. Čo keď sa niečo zvrtne? Nikdy nič nefunguje tak, ako by to malo byť naplánované. Čo keď zomrie niekto môjmu srdcu blízky? Ty? Viktor? Pólo? Alebo Walteras, alebo-" Moje rozrušené rozprávanie prerušila Luckova ruka, ktorá ma chytila za bradu a natočila mi tvár k tej jeho. Upieral na mňa vážny pohľad.

,,Teraz ma počúvaj. A počúvaj dobre. Neželám si, aby si takto rozmýšľala. Akurát si tým len zbytočne sadíš chrobáka do hlavy. Nikto nezomrie. Nie, ak Revira zabijeme ešte predtým, ako sa stihne on dostať k nám. Ver, že ja sa tak ľahko zabiť nenechám. Mám tu predsa teba. Rozumieš tomu, čo ti tu hovorím?" Spýtal sa a palcom mi zotrel slzu z líza, ktorá si našla cestu von.

,,Rozumieš?" Zopakoval svoju otázku nástojčivejšie, keď som mu neodpovedala.

Namiesto odpovede som sa mu však prisala na pery a bozkavala ho. Bozkávala som ho ako o život a v hlave som si neustále opakovala to, ako ho milujem.

Spolu to zvládneme.