Dcéra Alfy ✔

9.časť

Som na lúke. Všade je tma, len nebo osvetľujú hviezdy. Jemný vánok mi fúka do vlasov. Premením sa a rozbehnem sa do lesa. Bežím a bežím. Kľučkujem pomedzi stromy, preskakujem potôčiky, no po chvíli zastanem. Stromy tak zhustli, že okolo mňa bevolo nič, len hustá tma. Obzerám sa okolo seba, keď mi oči padnú na dve rudo červené svetielka. Váhavo sa pohnem vpred, ale svetielka sa zdajú byť stále v rovnakej vzdialenosti ako predtým. Pridám do kroku, až nakoniec bežím. Nič. Ako keby som sa ani nepohla z miesta. Nakoniec som to vzdala. Pohľadom som prepaľovala červené svetielka. Vtom mi začalo strašne zvoniť v hlave. Začalo to byť tak dotieravé, že ma to donútilo premeniť sa. Kľačala som na kolenách a s pevne stisnutými viečkami eom si tlačila rukami na uši v snahe zmierniť ten neznesiteľný piskľavý zvuk. Toto sa nedá vydržať! Zvonenie orešlo do hlbokého dunenia. Nevedela som rozoznať zvuky. Mierne pootvorím viečka a pred sebou zbadám jeden pár topánok. Pomaly vzhliadnem k tej osobe. Predomnou stál ten chlap zo sna. Niečo hovoril, ale počula som len akési mumlanie. Začalo sa mi zahmkievať pred očami a rozostril sa mi obraz. Vnímala dom, že sa chlap začal približovať, no potom som už nevidela vôbec nič.

Zobudila som sa, no bála som sa otvoriť oči. Cítila som na sebe chladný pot a aj to, aká som zadýchaná.

Po pár dlhých minútach som ich predsa len otvorila. To, čo som však uvidela mi vyrazilo dych.

Kde to som?!

Ležala som na veľkej posteli s krvavo červenými obliečkami. Táto miestnosť bola poriadne veľká.

Posadila sa a porozhliadla sa.

Napravo odomňa bolo veľké okno s čiernymi ťažkými závesmi až po zem. Vedľa okna bola veľká skriňa. Po mojej pravej ruke sa nachádzal nočný stolík s nočnou lampou. V strede izby sídlil veľký čierny kruhový koberec. Potom som uvidela dvojo dverí. Z toho som usúdila, že jedny sú od kúpeľne.

Čo dofrasa-

Až teraz som si uvedomila, že na mojej ruke cítim dotyk. Obzriem sa za zdrojom a uvidím ruku, ktorá stíska tú moju. So zatajeným dychom som cestovala pohľadom po tej ruke, až sam narazila na tvár tej osoby. To si zo mňa robíš..

Vedľa mňa ležal nejaký chlap. Jeho havranie vlasy mu zakrývali tvár, čím ju nebolo vidieť. Skĺzla som pohľadom o niečo nižšie a zastavila sa na jeho nahej hrudi, ktorá bola nepochybne vypracovaná. Musím povedať, že ten pohľad sa mi celkom páčil. Ale komu by nie všakže..

Potriasla som hlavou. Spamätaj sa sakra! Veď ťa uniesol preboha!

Ukľudni sa Ema. Som si istá, že nám neublíži. Cítiš tú neodolateľnú vôňu? Mňam! Najradšej by som ho zjedla. Nevidíš, aký je sexy?

'Tak a teraz mi povedz, že si robíš srandu.' Zahromžila som.

'On nás uniesol! A ty sa mi tu budeš rozplývať nad jeho sexy telom?! Uvedom sa! Musíme vypadnúť!' Keby bola človek, pravdepodobne by som z nej vytriasla dušu v snahe navrátiť jej stratený rozum.

Chceš utekať od svojej spriaznenej duše?

'Aká spriaznená duša? Povedz mi, ktorá spriaznená duša sa ti vtiera do snov a v tvojom nevedomí ťa unesie, pričom sa zobudíš v cudzej posteli? Nechápeš to?! Musíme vypadnúť!' Zopakovala som jej a už aj sa stavala  z postele.

Keď som opustila teplo periny, telo mi ovial chlad a na koži mi vyskákali zimomriavky. Striaslo ma a objala som sa rukami. Dlaňami som si šúchala holé ramená a pozastavila sa nad tým, prečo tomu tak je. V momente zamrznem v pohybe, keď upriem zrak na moje oblečenie. Teda oblečenie ako oblečenie. Čipkovaná košieľka, prosím pekne.