Dcéra Alfy ✔

49.časť

Potichu sme vyšli z dverí, ktoré našťastie sympatizovali s nami a nevydali žiadny zvuk. Prekvapivo toto poschodie vyzeralo odlišne ako tie pred nami. Namiesto kamenných vlhkých a studených stien, tieto boli vymaľované našedo a boli tu normálne lustre. Ja fakt nechápem čo má ten chlap za vkus. Polovička hradu vyzerá jak z osemnásteho storočia a druhá zas z modernej doby. Neviem prečo, ale tieto dve veci mi nejdú akosi do seba.

,,Vieš, v ktorej izbe je tvoja sestra?" Spýtala som sa.

,,Vidíš tie kovové dvere?" Ukázala rukou na dvere, ktoré sa nachádzali na konci presne naproti celej chodbe. Prikývnem.

,,No, tak presne tie isté dvere sú na druhej strane, akurát sú drevené. Tie kovové patria Revirovi." Zašepká.

,,Tak poďme. Ale potichu!" Prísne na ňu pozriem a pohnem sa opačnou stranou od kovových dverí. Prejdeme kúsok a ja náhle zastanem.

,,Krista nepovedala si mi, že tam budú stráže!" Zasyčala som na ňu šepom. Ona sa mňa vystrašene pozrela a nakukla spoza mňa.

,,Prisahám, že som o tom nevedela! Stráže pri nej nebývajú. Nie je to potrebné, keďže rovno oproti nej je Revirova izba." Obhajovala sa horlivo.

Frustrovane som si vzdychla a porozhliadla sa okolo seba. Prezerala som každý kút, keď som to zrazu našla. Malá kvetinka na okne. Vyzerá to neškodne, ale pre mňa to je účinná zbraň. Zahľadela som sa na ňu a sledovala, ako pod vplyvom mojej sily naťahuje svoje stonky k dovom nič netušiacim mužom. Stonky razom zhrubli a stvrdli. Keď už boli dostatočne blízko, v sekunde sa im obmotali okolo krkov. Bezvýsledne sa snažili povoliť zovretie, ktoré ich oberalo o kyslík. Pomaly ale isto som ich sťahovala viac a viac, až im nakoniec došiel dych a zostali iba vysieť za hrdlá. Prikázala som stonkám opatrne ich položiť na zem, aby nebolo nič počuť.

,,Vysvetli mi, čo toto malo znamenať!" Vyhŕkla na mňa šokovane Zoe.

,,Teraz na to nemáme čas. Keď sa odtiaľto dostaneme, vysvetlím ti to." Odbila som ju a vykročila k dverám. Prekročila som strážnikov a pristúpila ku kľučke. Nahmatala som kostičku vo vrecku a vytiahla ju. Čupla som si a strčila kostičku do dierky. Chvíľu to trvalo, ale zámok povolil. Ozvalo sa tiché šťuknutie. Postavila som sa, schmatla kľučku a vtrhla dnu.

,,Dostali ste sa sem rýchlejšie, ako som očakával." Ozval sa hrubý hlas z tmy.

Trhla som sa vrhla pohľad na tmavú postavu v strede miestnosti. Postava sa pohla a vystúpila na svetlo, ktoré vrhal mesiac cez okno do izby. Zamrzla som na mieste. Revir sa výsmešne zaškeril a pri sebe držal malé blonďavé dievčatko, ktoré malo v očkách slzy.

,,Sára!" Zvolala prestrašene Zoe.

,,Pusti ju." Zavrčala som. S ním to však ani nehlo. Práve naopak, úškľabok na jeho tvári sa len zväčšil.

,,Prečo by som to mal robiť kvetinka?" Spýtal sa protivne.

Tak toto teda nie! Mňa tu nikto kvetinka volať nebude! Bublala vo mňa zlosť. Už ho mám plné zuby! V okamihu som pocítila na dlani horko.

,,Dávaj si pozor na to, ako sa do mnou rozprávaš ty skurvysyn!" Zvreskla som a hodila po ňom ohnivú guľu, ktorá sa mi pod vplyvom hnevu sformulovala v ruke. Tlakom vzduchu som mu malú Sáru vytrhla z rúk, aby ju tá guľa nezasiahla.

Uhol sa jej a namiesto jeho prašivej hlavy zapálila posteľ za ním.

,,Pôsobivé. No myslela si si, že ma týmto zastavíš? Nebuď smiešna. Vieš ty vôbec kto som? Som jeden z najsilnejších mágov na svete! Nemáš proti mne šancu!" Vysmieval sa mi.