Sedím na kameni a pozerám sa do tmy. Normálny človek by v tejto hustej tme nič nevidel ale ja so vlkodlačími schopnosťami vidím celkom zreteľne.
Z premýšľania ma vytrhne svetlo.
Obzriem na a uvidím jasne žieriaci mesiac v splne. Bol oslňujúci.
Mala som strašnú chuť zaviť. Spravila som tak. Premenila som sa na vlka a z hrdla zavila. Túto pieseň som zavila pre Lucasa a dala do toho všetky pocity. Vedela som že ma počuje.Vila som dlho ale vedela som že túto prekrásnu chvýľku musím ukončiť.
Premenila som sa naspäť a vytiahla z vrecka amulet.
Hlboko som si vzdychla. Amulet som si nasadila na krk a vyriekla slová.
,,Aricretia roflex de birwetig." Šepla som.
Chvýľu sa nič nedialo a ja som si začala myslieť že som pomýlila slová ale o chvýľu sa amulet rozžiaril a okolo mňa sa začali zhromašďovať fialové svetielka. Začali okolo mňa výriť až som sa v nich stratila celá.
Cez tie svetieľka som nič nevidela.
V tom sa rozprskli na všetky strany a pomaličky dopadali na zem, kde sa aj strácali.
Bola som úplne na inom mieste. Vôbec som to tu nepoznala a to je už čo povedať keďže ja som potajme zdrhávala ako malá z domu a prešmátravala všetky lesy.
Odrazu sa predomnou objavilo zelené svetielko. Začalo sa vzďaľovať a ja som ho nasledovala. Nenapadlo ma totižto nič iné.
Tak ma zaujalo že som si nevšímala svoje nohy a o niečo som sa potkla.
Bolo to tvrdé. Žeby kameň?
Zdvihla som sa ale hneď som aj skončila na zami.
Nadomnou sa skláňala obrovská mačkovitá šelma. Pruhy to malo ako tiger zato uži ako myš. Kly ako slon a chvost ako veverička. Zuby to malo ostré ako žralok a oči ako mačka.
Toto asi kameň nebude!
'Áno Mia! Ďakujem že si mi to pripomenula!'
To čudo na mňa zrevalo. Fuj! Strašne mu páchlo z papule! Čo žral?!
Vážne Ema?! Ide ti tu o život a ty sa pýtaš čo žral?!!
'Mia buď ticho!'
Z opasku som si nenápadne vytiahla dýku. Prebodla som mu hruď a potiahla. Ono to zase zrevalo ale už to dopadlo mŕtve na zem.
,,Ufff! Toto už stretnúť radšej nechcem." Zamrmlala som si. Vytiahla som z tej veci svoju dýku a krv utrela do jej tigrej srsti.
Keď som sa otočila až vtedy som si zhrozene uvedomila že svetielko je preč.
,,KU*VA!!!!" Hrešila som.
Ako mám zachrániť svet keď som neschopná nasledovať aj blbé svetielko?!
Flustrovane som si vzdychla.
Dýku som pevnejšie uchopila a kráčala som tadiaľ kde som naposledy videla svetielko.
Dýkou som presekávala všeliaké papradia, liány aby som mohla prejsť ďalej.
Ešte raz som sekla a pred sebou som uvidela skalu a pri nej lietalo to svetielko.
Našla som ho!
Ale nehýbe sa.
Žeby sme boli na mieste?
Pozorne som si začala tú skalu obzerať a dúfala som, že nájdem nejaký vchod.
Bezvýsledne.
Flustrovane som sa oprela o skalu. Ale stalo sa to čo som naozaj nečakala.
Tá skala sa podomnou zosypala a ja som začala padať do nejakej skalnej priepasti.
Prekvapene som zvískla lebo som to vôbec nečakala.
Padala som celkom dlho.
Ale onedlho som dopadla na tvrdú zem. Prehla som sa v páse a snažila sa polapiť dych. Totiž to som si ho vyrazila.
Keď sa mi to podarilo tak som sa pomaly vyštverala na nohy a porášila sa.
Zdvihla som zrak pred seba a vyjavene som ostala stáť.
Predomnou bola dlhá chodba a na konci nej boli schody a na poslednom bol akýsi špicatý výbežok. A vrchu toho špicu žiarilo zelené svetlo.
Všetko tu bolo obrastené zeleňou.
Tak že Zem.
Pomaly som sa začala približovať ale keď som stúpila na prvý schod tak sa okolo mňa začala zhromažďovať hustá hmla.
Niečo sa predomnou zhmotnilo a silou ma odhodilo hádam aj päť metrov dozadu.
Zdvihla som sa a naskytol sa mi pohľad na..chlapa??
,,Tu nemáš čo hľadať! Vypadni odtiaľ, odkiaľ si prišla!!" Zhučal na mňa.
,,Prišla som si po kameň elementu Zeme. Som.." nedopovedala som lebo sa mi to slovo zaseklo v krku. Nebola som ochotná sa tak nazvať. Ešte stále som s tým nebola stotožnená..
,,Mňa nezaujíma čo si. Vypadni lebo sa nedožiješ rána!!" Zhúkol po mne opäť.
,,Dračí vlk." Povedala som viac sebavedome ako som chcela.
,,Neverím ti! Dokáž to!" Pocedal posmešne.
Teraz som zostala v šoku. Zatiaľ sa mi podarilo vykúzliť len kvietok. Vysmeje ma.
Zavrela som oči a začala sa sústrediť. Dlane som nasmerovala k zemi. Začala som si predstavovať ako odtiaľ vystriknú liány a obtočia sa okolo bojovníkovho meča a odhodí ho.
Zem sa zatriasla a keď som si všimla čo sa deje tak som videla už len bojovníka bez meča s vytreštenými očami.
Následne kľakol na kolená a začal sa ospravedlňovať.
,,Prepáčte mi to Pani moja. Ja..nevedel som že-" nedopovedal lebo som ho prerušila.
,,Ja vás chápem..museli ste ho chrániť." Usmiala som sa a pristúpila som ku kameňu.
,,Ako sa voláte?" Spýtala som sa.
,,Oh..nevykajte mi. Som Aron." Usmial sa.
,,Tak potom ani ty mne. Som Ema." Kývla som mu hlavou.
,,Som rada že som ťa spoznala Aron. Dúfam že sa ešte stretneme." Usmejem sa.
,,O tom nepochybuj." Úsmev mi opätoval a ako prišiel tak aj odyšiel. Rozplynul sa v hmle.
Otočila som sa na kameň a vyprostila som ho odtiaľ.
V momente, keď sa ocitol v mojej dlani som sa opäť premiestnila.
ESTÀS LLEGINT
Dcéra Alfy ✔
Homes llop(upozornenie-tento príbeh píšem už pár rokov a ten začiatok môže byť taký všelijaký, sú tam pravopisné chyby a možno aj prípadné nezrovnalosti; chyby postupne opravujem, takže ak nájdete gram. chyby, mrzí ma to a neodtrhnite mi za to hlavu😅) Ema La...
