Odhalenie pravdy

905 37 0
                                    

Sedeli sme už v lietadle smerom späť domov. Všetci sa správali čudne. A to nevravím o Danielovi. Ten sa ku mne správal opäť ako ku zamestnankyni. A ty si si čo myslela Klára? Že sa predtým správal k tebe inak? Na dovolenke ťa len využil, pretože sa chcel odreagovať a trošku si užiť. Preber sa! Keby som mohla za svoje sprosté pripomienky si vrazim. Laura videla, že so mnou niečo nie je v poriadku no nechcela sa ma to pýtať, keďže vyčítala z mojej tváre, že by ma to naštvalo ešte viac než som teraz. Neskôr sme si objednali len kávu a už som sa nevedela dočkať, kedy budem zase doma.

Ťahala som za sebou kufor smerom do môjho bytu. Konečne doma! Zvalila som sa na gauč a vychutnávala si pohodlie. Bol piatok poobede a ja som nemala čo robiť. Zdvihla som telefón a vytočila mamine číslo.

"Prosím Kláry?" Ozvala sa milo a tipovala som, že sa usmieva.

"Ahoj mami, mohla by som prísť na víkend?" Opýtala som sa jej.

"Ale samozrejme! Matúš bude určite rád!" Hovorila to s takým nadšením, že sa nedalo neusmievať. Aspoň budem mať chvíľu pokoj od tohto prostredia. Ešte v ten deň som si zbalila veci, keďže sme leteli hneď ráno a na obed som bola už viac menej doma. Večer o šiestej mi išiel vlak a o pár hodín som už stála pred mne známym domom.

"Ahoj krpec!" Objala som Matúša, ktorý bol práve v obývačke a sedel na kresle.

"Ahoj mami." Objala som ju a dala jej pusu na líce.

"Ahoj Zlatko." Prehrábla si vlasy a sadla si k nemu.

"Tak ako sa máte?" Opýtala som sa jej. Mama si len povzdychla a podala mi papiere.

"Treba mu zaplatiť ďalšiu liečbu." Vložila si hlavu do dlaní a pokrútila hlavou.

"Takto to už ďalej nejde Klára. Nemôžeš za nás všetko platiť. Už teraz si vo veľkých dlhoch." Pozrela na mňa smutne a ja som si povzdychla.

"Mama. Spravím pre Matúša aj to posledné, čo bude v mojich silách." Pozrela som jej úprimne do očí s kamennou tvárou. Spravím to aj za cenu, že by som zo seba mala spraviť šľapku a tak si privyrobiť. No možno som to celkom až tak nemyslela no spravila by som preňho čokoľvek.

"Nejako to zvládneme neboj sa." Vzala ma do objatia a ja som ju tuho objala. Zrazu som si však na niečo spomenula, čo ma ťažilo ešte v mladosti.

"Mami?" Začala som opatrne, pretože som nevedela ako na to bude reagovať. Pozrela na mňa a tým mi dala signál aby som pokračovala.

"Prečo mám oči zeleno modré a nie hnedé?" Opýtala som sa jej. Videla som ako stuhla a na chvíľu zadržala dych. Povzdychla si a pozrela na mňa smutne.

"Vedela som, že raz príde ten čas. Neplánovala som ti to povedať, pretože som si myslela, že to tak bude lepšie. No máš právo sa dozvedieť, kto je v skutočnosti tvoj otec." Keď to povedala tak som sa presvedčila o tom, čo som si už v mladosti myslela. Že môj otec Dávid vlastne mojim otcom nebol.

"Poď." Chytila moju ruku a spolu sme vyšli von z domu. Prešli sme pár ulicami až sme sa ocitli pred cintorínom. Moje pery sa jemne pootvorili a zachveli. Prešli sme krátkou cestičkou až sme napokon zastali pri jednom hrobe s nápisom

Lucas Morfing

Dátum narodenia: 18.10.1973

Dátum úmrtia: 23.7.1997

Sťažka som prehĺtla a cítila som, že sa mi oči zaplavujú slzami.

"Tu je tvoj otec Klára." Povedala potichu a tiež sa snažila nerozplakať.

After The FallWhere stories live. Discover now