After The Fall

Z jeho pohľadu

Sedel som za pracovným stolom a riešil potrebné papiere na ten dom pre sestru. Taktiež som premýšľal aj nad Klárou. Bol som ohromený z toho ako mi pred pár mesiacmi dala facku, ako na mňa pozerala s tým vzdorom v očiach. Vždy ako sa snaží byť profesionálna v mojej prítomnosti no pritom vôbec nevie, že si ju všímam, keď sa na mňa dlhšie zadíva. Najviac ma asi zarazila nehoda, ktorá sa stala pred dvoma týždňami. Teodor pátral po chlapoch, ktorí na ňu zaútočili a vysvitlo z toho, že boli od Frederika. Ten bastard je môj známy, ktorý ma príliš nemá v láske no aj tak mi to nejde do hlavy, keďže mu nič nedlhujem a sám dobre vie, že sa nevyvážam v takýchto autách, aké mala ona.

"Christian prosím ťa, zisti mi túto nábojnicu, ktorá bola z toho auta." Podal som mu malé vrecúško, v ktorom bol náboj. Zobral ju a prikývol.

"Kedy to potrebujete pane?" Opýtal sa.

"Čo najskôr." Odpovedal som chladne a podpísal nejaké papiere. Keď odišiel vo dverách sa zjavila Laura. Od začiatku som videl, že po mne ide.

"Potrebuješ niečo?" Opýtal som sa sucho a premeral si ju.

"Prepáčte že Vás vyrušujem, ale chcela by s vami hovoriť Klára." Keď povedala jej meno moje srdce sa tomu potešilo. Keď som si však uvedomil, že som príliš dlho ticho hneď som sa zo zamyslenia prebral a pozrel von oknom.

"Zavolám jej. Môžeš ísť." Vyhnal som ju preč a bez ďalších zbytočných rečí som vytiahol z vrecka mobil. Keď som jej chcel zavolať pípla mi sms-ka.

To bolo prvé varovanie. Obaja ste sa zaplietli so zlým človekom Morgas.

Chvíľu som na to pozeral no potom som pretočil očami. Skurvený Frederik ani len nevie, akých silných mužov ja mám. Vytočil som jej číslo a čakal pokiaľ to zdvihne.

"Prosím?" Ozvala sa a cítil som, že ma roztrasený hlas.

"Klára chcela si so mnou hovoriť?" Položil som otázku a vyložil si nohy na stôl.

"Áno, prepáčte ja uhmm, chcela som sa opýtať ako to teraz bude s mojou prácou. Mám ju totiž rada a nechc..." Nestihla dopovedať, pretože som jej skočil do reči. Si nevychovaný Daniel!

"O prácu sa nemusíš báť, tá ťa počká. Teraz sa hlavne musíš uzdraviť a taktiež mi musíš oznámiť tvoj stav, keď ťa prepustia aby som to vedel zapísať." Zložil som nohy dole zo stola a potom som sa s ňou rozlúčil. Zavolal som z firemného mobilu jednému známemu.

"Počuj, potrebujem aby si mi doniesol spis o Kláre Morfingovej. Potreboval by som si trochu preklepnúť jej minulosť." Poprosil som ho a čakal na odozvu.

"Samozrejme, žiadny problém. O mesiac za za tebou zastavím." Bol som rád, že to bude takto rýchlo, pretože pol roka by sa mi na to nechcelo čakať. Zložil som telefón a vydýchol. Dnu vstúpila moja nová sekretárka Zuzana, ktorá bola vysoká blondína.

"Vaša káva pane." Žmurkla na mňa a očami ma rovno vyzliekala na tomto stole. Pretočil som očami a mávnutím rukou ju poslal preč. Tá káva bola vážne odporná, takže celá skončila v umývadle. Pretrel som si tvár a postavil sa k oknu. Moja sestra už o pár mesiacov bude rodiť a ja do vtedy musím pre ňu postaviť a kúpiť ten dom. Bolo to aj na rozkaz mojej matky, ktorá chce aby som sa tak isto usadil aj ja. Stále som však nemohol dostať z hlavy ten deň, kedy mi Klára dala facku. Bol som z toho veľmi prekvapený, keďže bola prvá žena v mojom živote, ktorá mi strelila. Do teraz to nespravila žiadna iná a to dokonca ani moja matka. Všetky ženy sa mi totižto vždy hádzali k nohám no ona, na nej som videl niečo iné. A kurva práve niečo to iné ma na nej hrozne láka.

Z kancelárie som rovno mieril do svojho auta a idem do nemocnice. Je to čudné, keď ide šéf pozrieť svoju zamestnankyňu? Pretočil som nad sebou očami a prestal sa tým zaoberať.

"Teodor?" Oslovil som ho, keď som ešte stál na parkovisku pri svojom aute.

"Áno pane?" Podišiel ku mne a čakal.

"Kam ste mali namierené, keď sa to stalo?" Opýtal som sa a čakal na odpoveď.

"Išla navštíviť svoju matku, ktorá býva odtiaľto asi 5 hodín. Viem, ktorá to je štvrť." Pozrel na mňa a potom mi otvoril dvere na aute.

"Dobre napíš mi to na papier a ja sa tam zájdem pozrieť." Povedal som a potom dupol na plyn. Prechádzal som nemocničnou chodbou no všimol som si, že z jej dverí práve vyšiel doktor.

"Ako na tom je?" Opýtal som sa zvedavo.

"A vy ste?" Pozrel na mňa a premeral si ma. Tak týmto ma zaskočil. Do pekla Dano! Nebuď srab a niečo vymysli. Snáď si nečakal, že ti hneď povie jej stav.

"Priateľ." Povedal som prvú blbosť, čo mi napadla.

"Oh áno, dobrý deň. Vaša priateľka je na tom dobre, no trošku sa jej dnes pohoršilo tak sme jej dali lieky na spanie a taktiež sme jej dali späť masku na dýchanie. Prosím Vás dohovorte svojej priateľke aby brala lieky proti úzkosti pravidelne a aby to sem tam zapíjala bilinkovým liečivým čajom a nie iba čistou vodou." Daroval mi plachý pohľad a potom išiel preč. Lieky proti úzkosti?! Pozrel som sa cez okno do jej izby a videl ako bezstarostne leží a nehýbe sa. Ja si o tebe zistím viac Klára, pretože viem, že mi niečo tajíš.

Zaparkoval som auto blízko veľkého skladu, pred ktorým už stáli moji muži a dávali pozor na okolie. Zamkol som auto a vybral sa dnu. Potlačil som do kovových dverí, ktoré sa so zaškrípaním otvorili.

"To je on?" Opýtal som sa Teodora, ktorý stál pri mužovi, čo bol zviazaný na stoličke.

"Áno, je to šofér tej dodávky." Odstúpil a nechal ma nech k nemu prejdem. Podišiel som bližšie a spojil svoje ruky za chrbtom.

"Povedz mi, kto ťa poslal?" Mal som tušenie, že to bude zrejme od Frederika no musel som sa uistiť na sto percent. Mlčal a vysmieval sa mi do ksichtu. Zahnal som sa a jednu mu vrazil. Potriasol som rukou a potom sa naňho opäť slabo usmial.

"Opýtam sa ešte raz, kto ťa poslal?" Zopakoval som svoju otázku a čakal na jeho odpoveď.

"Tá suka to ešte oľutuje. Pôjde po nej pokiaľ si s ňou nevybaví účty." Odpľul si a ja som prekvapene nadvihol obočie a taktiež sa zamračil.

"O čom to do riti hovoríš?" Nechápal som, čo s tým má Klára spoločné.

"To časom pochopíš a Klára tak isto." Teodor mu vrazil ďalšiu a viac som už nemal náladu sa ním zaoberať. Nasadol som do auta a išiel rovno do práce. Bol som však zarazený, keď spomenul jej meno. Vošiel som do kancelárie a urgentne vytočil číslo.

"Potrebujem ten spis a to čo najskôr." Posúril som kamaráta, ktorý mi mal o nej niečo zistiť.

"Ľutujem, ale skôr ako v deň dovolenky, kam si pozval svojich zamestnancov ti to dať nemôžem." Povedal a počul som šušťanie nejakých papierov.

"Dobre, dones mi to v ten deň." Zavrčal som a zložil. Toto bude ešte zaujímavé...