White roses ✓

11. kapitola

Zlé časy sú tu.

Musí to vedieť, kým nastane pohroma!

Ona na to príde sama.

On ju ochráni. Je predurčený ju chrániť. Pokojne aj zabije.

Čo keď to nezvládne?

Musí! Je jeho vyvolená.

TO STAČÍ! ONA TO ZVLÁDNE!

Sedela som na gauči, keď sa to znovu stalo. Znovu prepukli tie hlasy. Hlasy, ktoré som nenávidela. Nedokázala som sa na nič sústrediť. Ani som nedokázala opísať, ako som sa cítila. Z časti som mala pocit, akoby som počula čo najtenší zvuk, ktorý sa mi vrýval hlboko do mozgu. No na druhej strane som počula ozvenu. Doslova mi to rezalo uši.

Automaticky som sa z gauča zosunula na kolená. Ruky mi oťaželi a nedokázala som s nimi poriadne pohnúť. Na tvári som pocítila teplé pramienky, ktoré mi zachádzali pod tričko.

Oťaženou rukou som sa dotkla svojej studenej pokožky. Keď som sa pozrela na ruku, na prstoch sa mi črtala krv. Krv, ktorá mi vytekala z uší.

Niekde v pozadí som počula, ako sa mi snaží niekto prihovoriť. Ako sa niekto so mnou rozpráva. Ja som však nepočula nič. Bolo to akoby som počula z diaľky hučať vysávač. Tenký zvuk mi nedovolil počuť ostatných.

Sklonila som hlavu. Bolo to zvláštne, pretože som v ústach pociťovala niečo neznáme. Vlčie tesáky. Tentokrát však neboli ako moje pôvodné. Boli väčšie. Špicatejšie a ostrejšie.

Znak alfy.

Preblesklo mi okamžite hlavou a zrak som upriamila na svoje prsty. Nechty sa mi pomaly menili na čierne pazúry, ktoré boli tiež väčšie. Menila som sa.

Bola som však zmätená. Nechápala som, čo sa deje a prečo sa to vlastne deje. Nechápala som, prečo predomnou stojí neznámy chlapec. Nepoznala som ho. Nevedela som o ňom nič. Prečo išiel s nami?

Kvôli hlasom predsa. Nepamätáš si?

Začula som v hlave hlas, ktorý som tak veľmi dobre poznala. Bola to moja vlčica. Ani nedokážem opísať, ako mi tento hlas veľmi chýbal. Konečne po toľkých dňoch a týždňoch som ju mohla počuť!

V miestnosti sa nachádzajú štyria ľudia. Alex, Carmen a náš brat. Ďalšia osoba je mi neznáma. No cítim, že patríme k nej. Aj ja mám rada.

Prehovorila moja vlčica a ja som nebadane prikývla. To isté som vedela ja, no bola som šťastná, že je všetko v poriadku. Teda, nebolo to v poriadku, ale chápete.

Z môjho rozhovoru s vlčicou ma prerušilo lámanie kostí. Bola som prekvapená, že som necítila bolesť. Cítila som však, ako celá horím.

Ani som sa nestihla spamätať, z toľkých pocitov, ktoré ku mne prichádzali a už som stála na štyroch. Moja srsť bola ešte černejšia ako inokedy. Oči mi žiarili sýto červenou farbou a môj vzrast bol o niečo väčší. Všetko som cítila intenzívnejšie. Čuch, zrak a dokonca aj sluch boli ešte viac vyvinutejšie.

Nespokojne som zavrčala. Cítila som, že musím zavyť, aby moja premena na alfu bola kompletná.

A tak som aj spravila. Síce som bola v dome, no to mi neprekážalo. Môj hlas bol silný. Akonáhle som zavyla, v mysli sa mi vyjasnilo. Znovu som začala vnímať.

Nepríjemné zvuky utíchli a ja som na chvíľu mala pocit, akoby ani nikdy neexistovali. Behom sekundy som bola naspäť v ľudskej podobe.

Posledné, čo si pamätám je, že som sa zložila v niekoho náručí.

***

,, Nemala by sa už prebrať?"

,, Vysvetlíš jej to?"

,, Áno. Iná možnosť nie je. " ozývali sa hlasy, ktoré mi pripadali byť vzdialené.

Pomaly som začala rozliepať oči. Zažmurkala som, aby som zaostrila svoj zrak.  Carmen už stála nadomnou a prepaľovala ma pohľadom.

Niečo bolo ale iné. Okolo nej sa vytváral tieň v podobe vlka. Ak som si niekedy v živote predstavovala, čo je to aura, bolo to takto.

Nemôžem povedať, že som sa nezľakla. Práve naopak. Behom sekundy som stála na nohách. Ignorovala som bolesť, ktorá mi vystrelila do nôh, keď som sa postavila. Pomaly som sa začala blížiť ku Carmen.

,, Blake, naháňaš mi strach. Čo.. Čo to robíš?" zakoktala sa a ja som sa jej dotkla.

Jej vlk sa zväčšil. Chcel ju brániť, no potom sa stiahol, akoby vycítil, že ja nie som pre ňu nebezpečím.

,, Čo to je?" šepla som s nemým úžasom.

,, Čo je čo? "  Carmen sa na mňa nechápavo pozrela a ja som sa obrátila na Scotta. Niečo mi hovorilo, že on to bude vedieť. Keď som sa však na neho pozrela, zamračila som sa.

,, Prečo to vidím len u nej? "

,, Lebo ona je vlkolak. A my ostatní nie. Vidíš to preto aby si dokázala rozpoznať vlkov, ak by si na nejakého natrafila a on by skrýval svoj pach." s úžasom som prikývla.

,, Ale čo si potom ty? Prúdi v tebe vlči krv. Cítim to. " zamračila som sa a priblížila sa k nemu.

,, No ja som.. Ja.. "

,, Je hybrid." šepol Alex.

Blake niečo je zle. On nie je obyčajný. Cítim to z neho. Niečo tají. Navyše je to zvláštne, pretože sme prepojení.

Ako je to možné?

Spýtaj sa ho. Viac ti nedokážem povedať.

,,Prečo sme prepojení? " nechápavo som na neho pozrela a on ustrnul.

,, Necháte nás osamote? " dodal a ostatní ako poslušné psy odišli.

,, Poď. Posaď sa. "

,, Nie, vďaka. Postojím. Takže? " prekrížila som si ruky na hrudi a čakala, čo mi povie.

Dosť ma to zaujalo. Z ničoho nič sa zjaví, vyhráža sa mi a zrazu sedí v mojom dome? Nedávalo to logiku.

Čakala som však, že mi všetko objasní.

❤️❤️❤️