White roses ✓

Prológ

Bola nová žiačka. Modré vlasy jej siahali po pás a v očiach sa jej javilo odhodlanie. Dominancia. Jej mimika tváre bola neutrálna.

Najviac ma však zaujali jej oči, ktoré žiarili zelenou farbou. Nebola to obyčajná zelená. Bolo to nezvyčajné, no aj tak hola krásna. Bola iná ako ostatné. Nepotreboval som ju poznať, aby som usúdil, že to bude zlé dievča s dobrým srdcom.

Keď ju učiteľka vyzvala, aby o sebe niečo povedala, mlčala. Vyzerala byť nahnevaná a priam zatínala zuby. Vtedy sa v jej očiach mihol náznak červenej. Alebo sa mi to len zdalo?

Pokrútil som hlavou a znova sa zameral na ňu. Posadila sa predomňa a ja som ucítil jej nádhernú vôňu. Nebolo to také, ako u ostatných dievčat. Mona ju mala niečim špecifickú. Povedal by som, že zmes dažďa a lesného ovocia, ktoré vám hneď pri vstupe do lesa udrie do nosa. Bola zvláštna, no aj napriek tomu očarujúca. Chcel som sa jej prihovoriť.

Lenže keď sa dala do reči s mojou kamarátkou, ktorá bola mimochodom iná, pochopil som, že to nebude mať význam. Carmen bola iná. Presne tak ako ja. Oboch nás spájalo niečo rovnaké. Špicaté tesáky. Zatiaľ čo sa ona kŕmila ľudskou stravou, ja som s mojimi kamarátmi lovil zajace. To je aj ten dôvod, prečo tak veľmi dobre poznám tú lesnú vôňu. A táto bola fakt intenzívna.

Každopádne, nemohol som sa jej prihovoriť aj keď som veľmi chcel. Už bola ohrozená mojou vlčou kamarátkou  a ja nemôžem dopustiť, aby som ju ohrozil aj ja.

Pretože ja, Alex Nelson, som upír.

Nebudem vám klamať, ale zamiloval som sa na prvý pohľad. A viete čo? Už tretí rok jej hádžem do skrinky jednu bielu ružu, ktorú si tam nájde každé ráno. Som rád, pretože vždy jej vyžiari úsmev na tvári.

A mne nič iné neostáva, ako ju pozorovať z diaľky.

***

Dnes nastáva ten keď, kedy sa s bratom a otcom sťahujeme. Mama vraj zomrela pri mojom pôrode. Nebola to, čo bol otec. Otec sa zamiloval len do obyčajného smrteľníka, ktorý porodil dve deti.
Nikdy som to neriešila.

Netešila som sa do novej školy. Nechcela som znova čeliť všetkým neznámym pohľadom. No keď som vstúpila do triedy a prezrela si ju, pohľadom som zastala na jednom chalanovi.

Neviem prečo, ale zaujal ma. Jeho čierna ofina mu siahala do tváre a vlasy mal porozhadzované do všetkých svetových strán. Keď sme zavadili o seba pohľadom, všimla som si jeho nebesky modré oči. Vyzeral inak ako ostatní. A stavím sa, že tí dvaja, ktorí sa vedľa neho vyškierali, boli jeho kamaráti.

Tiež vyzerali ako on. Tak tajomne. Ich pokožka bola bledá a vyzerala chlade. Presne ako porcelán, ktorý by som sa bála chytiť, pretože by som ho pod mojou silou rozbila.

Niečo ma k nemu ťahalo a ja som to nevedela pripísať k ničomu. Bolo to ako neviditeľné lano, ktoré nás spútalo dokopy.

Môj tok myšlienok prerušil ostrý pach jedného dievčaťa. Hneď som vedela, že je rovnaká ako ja, preto som sa vybrala ku nej.

Neznámeho chlapca som radšej pustila z hlavy, pretože nechcem, aby sa dozvedel, že ja, Blake Collumová, som vlkolak.

Už sú to tri roky, čo navštevujem túto školu a každé ráno si nájdem v skrinke jednu bielu ružu. Začalo to od druhého dňa, čo som nastúpila. Presne som vedela, odkiaľ tie ruže prichádzajú. Bol to on. Neznámy chlapec, ktorý mi vyžiaril úsmev na tvári. Spoznala som hneď, že je to on. Síce nemal pach, no jeho voňavka sa každé ráno rozprestierala okolo mojej skrinky.

Nikdy sme však spolu neprehovorili.

Taaaakže zas a znova. Dúfam, že teraz to už dokončím 😂❤️