White roses ✓

2. kapitola

,, Brayden? Mám na teba prosbu. " oznámila som mu, keď som ho konečne našla.

,, Nie."

,, Čo nie? Veď som ti ešte ani nevysvetlila o čo ide. " zamračila som sa na neho.

,, Ách, no tak čo chceš?" povzdychol si.

,, Skús sa priblížiť ku Alexovi a niečo o ňom zistiť. Prosím! Vraj niečo tají a Carmen mi nechce povedať čo."

,, Na to zabudni. I keď musím uznať, že je pekný, ale teplý asi nie. Iba by som sa namotal. " krútil hlavou a ja som si smutné povzdychla.

,, Prosím, je to pre mňa dôležité. " spravila som na neho psie oci6, ktoré mi išli veľmi dobre. Veď som predsa vlk.

,, Nie Blake!" skríkol. Čo mu zas je? Veď vždy sa túžil dať do rozhovoru s pekným chlapom.

Mykla som plecami a pridala do kroku. Nemám náladu sa s ním baviť. Pokazil mi všetky moje plány a teraz vážne neviem, ako o Alexovi niečo zistím.

Carmen sa pýtať nemôžem, pretože tá si ho chráni ako oko v hlave. Jedine, že by som sa mu prihovorila, ale to by som riskoval, že sa dozvie, kto som.

Stačí len trochu, aby ma niekto nahneval a moje vlcie6ja sa začne prejavovať. Nikdy som nebola ten typ vlka, ktorý by sa vedel ovládať.

Vždy som s tým mala problém. A práve preto sa bojím, že keď sa mu prihovorím, niečo ma naštve a ja sa prestanem ovládať.

,, Čo si taká zamyslená? " prerušila môj tok myšlienok Carmen.

,, Rozmýšľam nad ním." kývla som hlavou smerom ku Alexovi.

,, Idem sa s ním porozprávať. "

,, Čo? Nie! To nemôžeš. Čo keď sa premeníš? Vieš, že to nevieš ovládať! A.. Čo keď.." vypla som. Prestala som počúvať Carmen a sústredila sa na na Alexa a jeho kamarátov.

O chvíľu sa otočil a díval sa priamo na mňa. Vybrala som sa smerom k nemu. Bola som rozhodnutá porozprávať sa s ním.

Alex

Tak ako každé ráno, tak aj dnes som jej hodil do skrinky bielu ružu. Zaujímalo by ma, ako prišla na to, že jej do skrinky hádžem ruže ja. Nemal jej to kto povedať, jedine že by sa Carmen preriekla.

,, Kámo, prečo sa jej neprihovoríš? Si zamilovaný až po uši. " zasmial sa Steve a ja som len pokrútil hlavou. Nerozumie tomu.

,, Má pravdu. Tri roky je dosť dlhá doba a ty si si nenašiel za ten čas žiadnu čaju. Veď čo je na tom, keď sa prihovoríš obyčajnému smrteľníkovi?"

,, Ja neviem Ethan. Bojím sa, že sa zamilujem ešte viac. Bojím sa, že keby sa dozvie, že som iný, bála by sa ma."

,, Pozerá sa na teba. " ozval sa po chvíli.

,, Č-č-čo?" zakoktal som sa a otočil sa. Prepaľovala ma svojimi modrými oč.. Počkať, počkať! Veď mala zelené oči. Nosí šošovky? Iná možnosť mi nenapadala.

Pohla sa smerom ku mne a ja som si myslel, že mi vyletí srdce z hrude.

,, Vysvetli mi pár vecí Alex." ona na mňa prehovorila. Ona ma oslovila menom! Preboha.

,, Tuto Alex je z teba mierne vykoľajený." rozrehotal sa Steve spolu s Ethanom. Fakt úžasní kamaráti.

Z hlboka som sa nadýchol v snahe, že sa upokojím, ale namiesto toho som ucítil jej vôňu, ktorá ma znervóznila ešte viac.

,, A-a-ké veci?" nikdy som sa nebál rozhovorov s dievčatami, no teraz som bol totálne vyklepaný. Konečne je po troch rokoch v mojej prítomnosti a ja sa zakoktám. Fakt super Alex!

,, Prečo mi hádžeš do skrinky biele ruže a čo skrývaš?" vybafla na mňa a ja som sa zarazil. Vie o niečom? Ja tú Carmen zabijem!

,, Nie Carmen mi nič nepovedala. Len naznačila." odvrkla a jej oči nabrali čiernu farbu. Bolo to také fascinujúce pozerať sa na to, ako sa z jej modrej dúhovky stáva čierna.

,, Prečo sa ti menia oči? Vždy boli zelené a teraz sú také čierne." spýtal som sa s neskrývanou zvedavosťou.

,, Pýtala som sa prvá." prišla ku mne bližšie. Narozdiel odomňa, jej srdce bolo pokojné. Vyzerala byť celá pokojná, no naštvaná. Trošku mi moja logika nedávala zmysel, pretože ako môže byť niekto pokojný, keď je naštvaný? Ale chápete. Bolo to akoby sa snažila byť pokojná, no niečo mi vravelo, že je nahnevaná.

,, Ja.. Nemôžem ti to povedať Blake. Prepáč. Práve preto sa ti celé roky vyhýbam. " za tváril som sa smutné, pretože som sa snažil skryť nervozitu. Jej mimika tváre sa nezmenila.

,, Prečo.." neodpovedala, pretože ju prerušil školský zvonček oznamujúci hodinu.

,, Argh! Ešte som s tebou neskončila. " zavrčala a pobrala sa preč. V skutku ma to prekvapilo, pretože to vyznelo ako keby na mňa vrčí pes.

,, To si tomu dal! Ty si sa zakoktal! " rozrehotali sa chalani  a ja som len pokrútil hlavou.

Mal som taký divný pocit, že dnešok sa dobre neskončí. Teda aspoň pre mňa. Vedel som, že ju dnes ešte určite stretnem. A práve toho ďalšieho stretnutia sa obávam.

Čo keď sa prezradím?

❤️❤️❤️