Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Nazývaš sa voľnomyšlienkarskou, divokým stvorením, a bojíš sa toho, že ťa niekto uväzní do klietky. Nuž, zlato, ty v tej klietke dávno si. Sama si si ju postavila."
„Pani Andrášiková, boli ste niekedy neistá? Na mňa pôsobíte vždy tak odhodlane a presvedčivo, želám si byť viac ako vy," zdôverím sa svojej drahej priateľke počas prechádzky popri našej zveľadenej záhradke. Hneď vyzerá živšie a dodáva tomuto miestu odľahčenejšiu atmosféru. Som rada, že sme sa o to pričinili spoločnými silami.
„Ach, dievčatko moje, človek neprestane byť v určitých situáciách nikdy neistým. Nesúvisí to s odvahou, proste niekedy je nemožné byť za všetkých podmienok rozhodný. Človek je prirodzene pochybovačný tvor a z času na čas sa dostane do popredia aj nerozvážnosť. Ani tvoja stará priateľka nie je výnimkou," pousmeje sa a jej vľúdne oči mi dodávajú odvahu na to, aby som jej rozpovedala o svojom trápení.
„Viete, pani Andrášiková, ja mám skôr pocit, že som neistá celý svoj život. Moja mama začína od septembra v súkromnej ambulancii, vymení svoje komfortné miestečko, ktoré pozná už roky za niečo nové a neodskúšané. Myslela som si, že ju k tomu prinútili moje nepekné slová, ktorými som ju zaručene ranila. Nedávala som si servítku pred ústa a obvinila som ju z toho, že mne a Denisovi nie je dobrou matkou. Veľmi sa za to hanbím, ale keď mi vysvetlila svoje pravé dôvody, pochopila som, že zmenu potrebuje. Ja to v sebe nemám a obávam sa, že nikdy v sebe nenájdem odvahu zariskovať," s povzdychom prezradím svoje obavy a ona zastane pod javorom s tou najhustejšou korunou, akú som kedy videla. Pritom jeho kmeň je taký tenký, ani do hlavy vám nejde, ako je možné, že sa pod takou bohatou korunou nepodlomí.
Pani Andurášiková mi zdvihne hlavu a pozrie sa na mňa svojimi nezvyčajnými modrými očami: „V zápale hnevu a emócií povieme rôzne veci, na ktoré neskôr nie sme hrdí. Kvôli tomu sme takými nedokonalými ľuďmi, dievčatko. Niekedy je náročné mať kontrolu nad svojimi citmi a občas ich v sebe potláčame tak dlho, že sa nejakým spôsobom musia vyplaviť na povrch. Poznám to najlepšie, s mojou dcérou som si zažila kopu šarvátok a i keď ma jej slová zaboleli, bola som schopná odpustiť jej. Sama si mi povedala, že druhé šance by sa mali udeľovať, srdiečko," pripomenie mi a zloží si z hlavy svoj veľký ružový klobúk s previazanou bielou stuhou, ktorý následne položí na moju hlavu. Obdivovala som ho a prejavila nadšenie z jeho klasického vzhľadu, pripomínajúceho mi moju obľúbenú filmovú hrdinku. „A čo sa týka tej druhej veci, môj drahý Michal ma naučil nebrať veci za samozrejmosť. Jedného dňa tu sme a na ten druhý už byť nemusíme. Je náročné zbaviť sa svojich zlozvykov, dievčatko, neodídu lusknutím čarovného prútika. Pravdou je, že sa tiež občas bojím a z prvých krokov som zhrozená."
„Nie, to ťažko. Vy a zhrozená? Zbožňujem vás kvôli tomu, ako sa nikdy nebojíte povedať niekomu svoj názor. Stojíte si za svojou pravdou, ale zároveň aj dokážete uznať, kedy sa mýlite. Ja som v tomto príšerná. Mám pred sebou postavené bariéry a nedokážem si s nimi dať rady. Toto miesto s vami je tým jediným, kde sa cítim byť sama sebou. A nemám strach z toho, že budem čeliť predsudkom."
