Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
„Odpoveď je, že dobré veci sa vám dejú len keď ste dobrí. Dobrí? Myslela som skôr úprimní."
Spoločenská miestnosť v domove dôchodcov nijak nevyniká. Vlastne rovnako ako ja spadá do šedého priemeru. Porozkladané kreslá a sedačky, nábytok nie práve podľa najnovších trendov, ale za to zachovalý a iný by sa mi k tomuto miestu ani nehodil. Lososový náter s bielym stropom, záclony na dvoch novo prerobených plastových oknách, ktoré sa vyplatili z dlho očakávaných dotácií od štátu. Zopár starčekov pošomrávalo kvôli rannému hluku, robotníci ich vymieňali hádam dva týždne, kým sa im podarilo dôjsť až ku poslednému, ale nakoniec sa všetci zhodli, že tieto okná budú prínosné. V lete kvôli vetračkám, no a naopak v zime kvôli lepšiemu tesneniu. Koľkokrát sa mi pani Andrášiková sťažovala, že jej cez škáru v zime prefukuje a ona musí spávať s dvomi froté ponožkami na nohách. A to som jej na Vianoce ešte k tomu venovala vyhrievanú deku!
Moje miesto je pri okne na pásikovanom hnedom kresle, ktoré už zrejme má svoje najlepšie roky dávno za sebou. Pani Andrášiková tu má pristavené svoje hojdacie kreslo a obe máme takto najlepší výhľad na celú našu komunitu. V tom to je. Bez tých ľudí by bola táto miestnosť totálne nudná a nezaujímavá. Ale keď si do nej príde sadnúť pán Fedor Valentíny so svojím klobúkom a vycibreným módnym vkusom, pani Kornélia Bednáriková zo šľachtičnej rodiny, ktorá mala proti mne spočiatku námietky, ale nakoniec sme predsa len našli spoločnú reč a pozerali sme nedávnu kráľovskú svadbu v priamom prenose, alebo taký Ernest Feldek - miestny kúzelník, toto miesto nadobúda dojem domovu.
„Terezka, dievčatko, dnes si akási zadumaná. Povedz, stalo sa niečo?" Nakloní sa ku mne pani Andrášiková s vľúdnym pohľadom a svojou hebkou rukou ma pohladí po pleci. Neunikla jej moja zlá nálada z Nikovej neprítomnosti a i keď by som jej to veľmi rada vysvetlila, je to iba banalita. Vyznie to smiešne. Nič mi negarantoval. Ja sama som si včera hneď povedala, že sa tu dnes neukáže. Je mi však ľúto, že som mala pravdu.
„Ach, nič to nie je, pani Andrášiková. Radšej mi povedzte o tej vašej historke s kúpaním v jazierku, na ktorom bolo zakázané plávanie a vy ste si tú značku nevšimli. Minule ste mi to nedopovedali," zahováram a ona sa podozrievavo zamračí. Neveriacky si ma premeriava svojimi zafírovo modrými očami, vďaka ktorým ju v minulosti dedinčania prezývali čarodejnicou a bosorkou. Má ich naozaj nezvyčajne modré. Aj ja som sa na prvýkrát zháčila a nevedela som z nej spustiť oči. Niektorí ju dokonca považovali za vešticu a ona im ich podozrenia nevyvrátila. Hrala ich hru a narozprávala im všelijaké bludy, ktorým skutočne aj verili. Podľa nej ľudia uveria všeličomu, keď raz od niekoho počujú fámy. Hlavne na dedine sa rozširujú ako chrípkový vírus.
„Terezka, myslela som si, že sme kamarátky. Si smutná a niečo ťa trápi. Týka sa to prázdnin u otca? Zvládneš to. Máš tu morálnu podporu v mojej osobe, aj mobil som si kvôli tebe zaobstarala, síce ho na noc vypínam, aby ma nikto neotravoval, kvôli tebe ho budem mať zapnutý nonstop," chlácholí ma a z vrecka svojej kvetovanej červenej sukni si vyberie dotykový telefón, ktorý jej prišiel od dcéry z Berlína. Chodí domov len dvakrát za rok, takmer sa spolu nevidia.
