Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Niečo zlé sa stane, lenže ty nevieš, čo to bude."
Sedím v Nikovom aute, pretože sa ponúkol odviezť ma do najbližšieho záhradkárstva. Dohodli sme sa, že spolu s ďalšími nájomníkmi domova dôchodcov trochu upravíme zadnú záhradku a venujeme jej trochu života. Pani Sihelská ma poverila nákupom všetkých potrebných pomôcok a keď som Nikovi oznámila, kam sa chystám, trval na tom, že ma odvezie. Pozorne sa koncentruje na prázdnu vozovku pred nami a druhá ruka mu voľne odpočíva na opierke. Z nejakého dôvodu pôsobí dospelejšie. Cítim sa s ním bezpečne.
„Tak čo, ako to vyzerá s tvojou účasťou?" spomenie znenazdajky a uškrnie sa. Naozaj môj príchod očakáva? Sprvu som predpokladala, že bol len slušný a pozval ma kvôli tomu, aby sa nejako revanšoval.
„Otec s partnerkou si dávajú čas na rozmyslenie," odpoviem pravdivo a vykuknem zo stiahnutého okienka na svojej strane. Práve sme parkovali pred menšou kamennou budovou s roztomilými záhradnými sochami staršieho páru sediaceho na lavičke. Obaja majú na tvári zasadený taký ten zasnený úsmev a pri pohľade na párik, hoci neživý a vytesaný z kameňa, sa neubránim prirodzenému úsmevu i ja.
„Nevychádzate spolu dobre?" prejaví záujem a vypne motor. Rozmýšľam nad tým, čo by som mu mohla povedať, aby to nevyznelo ako vyplakávanie a sťažovanie. Nemusí počuť všetky moje problémy a útrapy v domácnosti s otcom a jeho novou partnerkou.
„Simona je svojská. Necítim k nej nenávisť alebo niečo podobné... ale je to ťažšie. Myslím tým vidieť otca s inou ženou. Pre deti je asi vždy výhodnejšie, keď ich rodičia žijú spolu. Ale je to ako to je a nezmením to..."
„Tomu rozumiem. Asi trvá dlhšie navyknúť si na nový režim, nie? Odpusť mi, ak presahujem naše krehké kamarátske väzby, proste by som sa len rád dozvedel o tebe niečo viac. Zatiaľ som bol ja tým, ktorý na teba vrhal ťarchu svojich rodinných drám." Sedí aj naďalej v aute, nohy má ľahko rozkročené, tak typicky mužsky, a ruku si opiera o hlavu. Keď klipká tými dlhými mihalnicami, mám problém čo i len jednoduchú vetu sformulovať. Zrejme by som sa na neho mala pozerať menej. Ale to nejde. Veď by som sa ukrátila o dokonalý estetický pôžitok.
„Je milé, že sa zaujímaš. Pred letom sme sa ešte ani nepoznali a teraz sedíme v tvojom aute," nahlas vyslovím a vypúlim oči, pretože som si to mala vážne nechať zase pre seba. Básnim tu o našom sedení v aute, ako keby sme nejakí romantickí hrdinovia v zamilovanom filme. Až mi je trápne z tých hovadín, ktoré pri ňom neustále vypúšťam zo svojich úst.
„Aj mňa teší, že som si našiel novú kamarátku. Je náročné nájsť ľudí, ktorí ťa počúvajú a neprerušujú," vzdychne si a v jeho hovorení sa mieša nejasný podtón odkazujúci na nejaký špecifický prípad. Je možné, že sa mu niekto z jeho kamarátov otočil chrbtom?
To som celá ja. Vždy hľadám za jeho vypovedanými replikami niečo, čo tam vlastne ani nie je. Jeho slová nemusia mať postranný úmysel a nevyhnutne mi nimi nemusí niečo naznačovať.
