Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
„Každý deň zašla o kúsok ďalej, kilometer, a nazad domov. Dva kilometre, a nazad domov. Jedného dňa už nazad neprišla."
Posadím sa k nemu do auta a cítim sa zahanbene. Možno aj trochu dotknuto. Neočakávala som, že tento večer a táto akcia sa skončí takto. V kútiku duše som si od toho sľubovala pravdepodobne viac. Vždy je to takéto. Nahovoríte si, že nemáte žiadne očakávania, ale nakoniec ostanú aj tak zmarené. Nedá sa tomu zabrániť. Rodia sa automaticky a neskôr dochádza ku sklamaniu. Som ja sklamaná? Ani sa mi nesnívalo, že by som od Nika mohla niekedy dostať pozvanie na trávenie času s ním a jeho kamarátmi. A aj keď som bola pozvaná osobne ním, aj napriek tomu teraz skľúčene sedím v Ričiho aute a pozerám sa na tmavú noc z okna.
„Ter, no tak hovor, čo sa stalo," preruší ticho, ktoré prehlušoval len nepatrný zvuk spojazdeného motoru.
„Niko ma nemohol odviezť a ty si jediný, kto ma napadol. Prepáč mi, že som ťa vyrušovala. Spal si už?" zaujímam sa, pretože moje vyvolávanie mohlo vyznieť vzhľadom na nočnú hodinu ako obťažovanie. I keď dobre viem, že jemu to problém nerobilo. Znovu odvádzam pozornosť, aby som mu nemusela povedať celú pravdu o tom, ako to bolo.
„Ter, poznám ťa trinásť rokov, nevykrúcaj sa a láskavo mi povedz, prečo ťa ten tvoj dokonalý Nikolasko nemohol odviezť domov? Ak si správne spomínam, ponúkol sa sám. Tak ťa prehováral a len to hlúpe slovo nedokáže dodržať! Ter, vidíš dobre, že sa na neho nemôžeš spoľahnúť," rozčúlene mi dohovára ako nejaký dospelý. Nika nemal príliš v láske ani predtým, preto som mu radšej nechcela nič povedať. Ale nezadržiavam pred ním žiadnu pravdu. Záleží mi na tom, aby sme k sebe boli úprimní a ja nerada klamem.
„Má nejaké osobné problémy, trochu to prehnal s alkoholom. To sa občas stáva, nerobme z toho veľkú vedu. Prepáč mi, že som ťa takto otravovala," reflexívne ho začínam obhajovať.
„Ter, si môj človek, môžeš zavolať aj o polnoci. Dobre vieš, že som tu pre teba. Štve ma, že ťa nechal v štichu a doma to kvôli nemu budeš musieť žehliť. Musíš ma chápať, iba na teba dávam pozor a robím si starosti. Pozval ťa a zaručil sa ti tým, že ťa domov odvezie pred tvojou večierkou. To sú tvoje vlastné slová. Nakoniec sa ožral... Všetci máme problémy, Ter. Ten tvoj čarokrásny idol nie je výnimkou," odfrkne zo znechutenia a aj keď je rozčúlený, jeho hnev nie je mierený proti mne. Niko mu dal týmto svojím dnešným správaním len ďalší dôvod na to, aby si na neho nenašiel dobrého slova.
„Je mi to ľúto, Riči. Som si však istá, že na to mal Niko dôvod. Doma to má ťažké, mama je pohádaná s jeho starým otcom... Iba vypustil paru. Prišiel si pre mňa, veľmi pekne ti ďakujem. Nespal si ešte?"
„Keď si mi volala, akurát som odprevádzal Veronku domov. Celý týždeň máme poobednú službu, takže sa uvidíme maximálne o takomto čase. Ak teda nebudeš na ďalšej vypeckovanej párty, ktorú organizuje Klub vyvolených našej školy," pohŕdavo natrčí ústa so zreteľnou výčitkou a zaujme odmietavý postoj k Nikovej partii, ktorá u mňa pomerne obstála. Nie sú takí, ako sa zdajú zvonka.
