Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Môžete niekoho milovať a pritom o tom nevedieť. Považujete ho za cudzinca, cudzinca, ktorý je vaším priateľom."
S očakávajúcim pohľadom ku mne vzhliada a ja sa opäť nemám do reakcie. Priblblo si šúcham ľavý lakeť a striedavo hľadím raz doprava, raz doľava, ku menšej prasklinke na povrchu lososového náteru na vrátnici domova dôchodcov. Je len taká nepatrná, voľným okom len ťažko viditeľná, no i napriek tomu môjmu oku neušla. Obzvlášť kvôli tomu, že som potrebovala nájsť nejakú nedokonalosť, keďže toto stvorenie predo mnou ma núti vždy padať do kolien. Nerozumiem, načo so mnou stráca čas. Stojím ako taká socha a dramatická pauza na odpoveď už dávno prešvihla svoju lehotu.
„Je to len ležérne posedenie s kamarátmi. Organizujeme takéto opekačky aj päťkrát za jedno leto, naozaj sa nejedná o nič špeciálne. Ale potešilo by ma, keby si sa k nám pripojila v tomto roku aj ty," preruší trápne ticho a zachraňuje situáciu, pri ktorej som nadobúdala parametre mentálne zaostalého človeka.
Prečo mi pri ňom musí dôjsť reč vždy v tom najnevhodnejšom momente? Stále som si nezvykla na to, ako normálne to on berie. Neuvedomuje si, čo pre mňa znamená obyčajný fakt, že ma oslovil a kontaktuje ma aj naďalej.
„Budeš tam mať svojich kamarátov, navzájom sa poznáte. Ja by som tam bola iba do počtu," vyjde zo mňa napokon, zasuniem si vytŕčajúcu kučeru za ucho a pohnem sa do kroku, pretože sme pri tých dverách obaja postávali dlhšie, než by bolo potrebné.
„Pozval som ťa, pretože ťa považujem za svoju kamarátku," začne ma prehovárať a postaví sa mi do cesty. Šibalsky mu trhne kútikmi úst a ja sa neubránim pohľadu do tých dvoch krásnych čiernych uhlíkov s iskričkami, z ktorých ma náhle obleje horúčava a som vďačná, že Ivka si sem priniesla biely ventilátor. „Nechcem znieť ako nejaký divný chmuľo, ktorý ťa nebodaj prenasleduje a robí ti návrhy, no skutočne by ma potešilo, keby som ťa v sobotu uvidel medzi nami. Nebude nás ani veľa, viacerí z našej partie tento týždeň dovolenkujú s rodičmi, dokopy to rátam na maximálne desať osôb aj s tebou."
„Je od teba milé, že si ma pozval. Premyslím si to."
„V poriadku... ale ja ťa čakám. Ak by si náhodou nemala odvoz, stačí mi len brnknúť a ja už sa o to postarám," mrkne na mňa a nahodí taký ten frajerský výraz typu „mám to pod kontrolou."
„Zatiaľ ti neviem potvrdiť svoju účasť, musím sa spýtať mamy a aj otca. Keď mi to povolia, tak prídem rada," súhlasím dopredu a ústa sú opäť rýchlejšie ako mozog. S ním by som pravdaže opekala aj celých šesťdesiat letných dní prázdnin, ale pri myšlienke, že okrem neho sa tam budú nachádzať aj odsudzujúci tínedžeri z jeho partie, mi naskočí husia koža a všetky chĺpky sa mi na rukách zježia.
„Jasné, chápem. Ako vravím, v sobotu ťa čakám. Napíšem ti ešte približné detaily do správy, pravdepodobne sa však bude opekať na rovnakom mieste ako zvyčajne. Pri jazere, dievčatá si zvyknú brávať aj plavky a chodia si zaplávať. Voda je síce studenšia, ale dá sa to vydržať. A kto nie je až taký otužilec, tak si sadne k ohňu a kamaráti Maťo a Stano nám hrajú na svojej gitare. Bude tam aj alkohol, do jeho pitia nie je nútený nikto. Ak máš chuť, tak sa napiješ, keď nie, tak sa ponúkneš kolou. Voľba nápoja je voliteľná," prezrádza mi podrobnosti a mne sa pri spomenutí plaviek a kúpaní v jazere vytvorí v krku hrča, kvôli ktorej ledva prehltnem nahromadenú slinu. Do tej vody by som nevliezla ani za svet. Naopak však sedenie vedľa Nika a sŕkanie kofoly uprostred tichého lesa za pokojnej noci s trilkujúcim hmyzom a žiariacimi živými lampášikmi, alias svetluškami, znie pomerne lákavo.
