Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Len sa rada predvádza a má zmysel pre rytmus. Ale taký naozajstný talent nemá."
„Upokoj sa, je to v pohode. Nemusíme robiť nič, čo si neželáš. Stratil som hlavu, je mi to ľúto. Prepáč, Terka," hovorí zdržanlivo a zastane si o hodný kus ďalej, aby mi aj názorne ukázal, že sa ma už nepokúsi dotknúť. Sedím v klbku na jeho posteli, hlavu si ukryjem do rúk položených na svojich kolenách, a hanbím sa mu pozrieť do očí. Vrieskala som ako šialená. Popritom nič také strašné neurobil. Je môj priateľ. Mal by mať dovolené dotýkať sa ma. Ja som si však uvedomila jednu hrôzostrašnú vec.
Doteraz som pred tým zatvárala oči a tvárila som sa, že k tomu nedôjde, ale jedného dňa to prísť muselo. Nebudú mu donekonečna stačiť len nevinné bozky a objatia. V partnerskom vzťahu dochádza aj ku milovaniu. Lenže to by ma musel vidieť bez oblečenia. A na to nemôžem ani len pomyslieť. Hnusím sa sama sebe. V kúpeľni sa zbytočne nezdržiavam a natiahnem sa do pyžama čo najskôr, len aby som samu seba nemusela vidieť nahú.
„Hneváš sa na mňa? Idem na to prirýchlo, odpusť mi, že som to pokazil," znovu sa mi prihovára, keď zo mňa nevyjde ani slovo, a iba potichu premýšľam vo svojej provizórnej skrýši chrániacej ma pred jeho pohľadom. Zvykla som to robiť, keď som bola malá. Dala som sa do klbka a predstavovala som si, že som neviditeľná a nikto ma nemôže vidieť ani počuť.
„Nehnevám. Odpusť mi, že som narobila takú scénu," ospravedlním sa mu a ľahko zdvihnem hlavu, iba na milisekundu, aby som sa ubezpečila, že v jeho tvári zazriem sklamanie. No on nevyzerá sklamane. Skôr vystrašene a istotne už dávno oľutoval, že sa zaplietol s takou hysterkou, ktorá mu nedovolí na ňu siahnuť.
„Nie, nie je to tvoja vina. Neovládol som sa a vôbec som sa nespýtal, čo chceš ty. Pôjdeme na to pomaly, nechcem náš vzťah urýchliť a ty si vezmi toľko času, koľko potrebuješ. Vyznel som ako typický chlapec, ktorému ide len o jedno. Nechcem byť pri tebe taký. Želám si napraviť chyby z minulosti a byť vedľa teba svojou lepšou verziou," prezradí nečakane a naozaj mi môj výbuch nevyhadzuje na oči. Odľahne mi. Vážne som už tentoraz myslela, že som ho stratila. Musím sa naučiť kontrolovať svoje emócie.
„Takže na to zabudneme?"
„Ak zabudneš ty, zabudnem aj ja. Bolo to odo mňa naozaj hlúpe," pokračuje aj ďalej vo svojom ospravedlňujúcom chode a ja sa odvážim postaviť. Podídem k nemu, stiahnem si tričko až dole k svojim bokom a pevno ho objímem. Neviem, či a kedy budem pripravená na niečo viac, ale viem určite, že sa ho nemôžem vzdať. Záleží mi na ňom. Aj na tom, aby bol šťastný. Musím na sebe zapracovať.
„Chceš si zapnúť telku a túliť sa pod dekou?" navrhne mi s ústami pri mojom čele a letmo ma naň pobozká. Z jednoduchého bozku mi začne dunieť v hlave a moje rozcítené ja sa zmôže iba na nedbalé kývnutie hlavou.
Chytí ma za ruku a vedie ku svojej obrovskej posteli, na ktorej by sme sa rozhodne vyspali obaja. Potľapká voľné miesto na jeho strane a dáva mi dostatok priestoru. Je medzi nami dosť veľká medzera, predpokladám, že si drží odstup kvôli môjmu výstupu. Rozprestrie bielu deku a starostlivo ju cezo mňa prehodí. Je to hlúpe, ale nepáči sa mi ležať tak ďaleko od neho. Len pred chvíľou som mu vyrobila scénu, pretože na mňa siahol a teraz sa chcem k nemu túliť. Nemám ďaleko od šialenca.
