Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Doplácaš na to, že miluješ to, čo je divé."
Riči s Veve sa už naspäť dnu nevrátili a ja som sa išla pred Nikom od hanby prepadnúť, keďže môj najlepší kamarát vyrobil scénu pre nič za nič. Zo slušnosti sme si objednali, aby to nevyzeralo tak, že sme si sem len prišli posedieť, a hoci tu varia naozaj senzačne a za iných okolností by som zo svojho taniera zjedla všetko, len som sa v tom babrala. Niko stíchol a vyzeral tak, že sa ho Ričiho výstup dotkol. Netají sa tým, že ho nemá v láske a ten večer pri stole to dal dosť zreteľne najavo.
Urazila som sa a hnevám sa na neho, že sa nedokázal správať normálne, a neodpisujem na jeho správy. A keďže je tento náš vesmír nesmierne prefíkaný, Niko zas neodpisuje na tie moje. Odviezol ma po večeri domov, tentoraz som sa nemusela báť nedodržania stanovej večierky, a odvtedy som ho nevidela. A to sú to už celé štyri dni.
Keď mu napíšem, odbije ma krátkou vetou, že má toho na hlave veľa a že ho to mrzí, ale nebude sa mi stíhať venovať. Každý deň revem, pretože je viac ako jasné, že sa so mnou viac vídať nechce a týmto nepriamym vyhýbaním sa so mnou rozchádza. Vedela som, že to bolo až príliš pekné na to, aby to mohla byť pravda. Ja som smoliarka. Vždy som ňou bola a vždy aj budem. Nemám takéto šťastie. Osud sa zrejme pomýlil.
Tak strašne mi chýba. Rada by som si myslela, že so mnou prerušil kontakt kvôli Ričiho manierom z oného večera, ale nemyslím si, že je to jediný dôvod. Všetky naše schôdzky sa skončili pohromou a navyše on môže maž hociktoré iné dievča v našom meste. Mňa vonkoncom nepotrebuje. To ja som potrebovala jeho.
Prevaľujem sa na gauči, je víkend a nemám čo robiť, keďže s Ričim máme stále tichú domácnosť a iných kamarátov nemám. Keby sa mi teraz zjavil na očiach, asi by som ho zbombardovala buchnátmi do chrbtu. On veľmi dobre vie, že najsprávnejšie je počkať, kým úplne vychladnem. Pokašľal to na celej čiare. Čiastočne mi odplašil jediného priateľa, ktorého som kedy mala.
Mama má dnes rande. Ona si to nechce priznať a tvrdí, že doktor Fabian jej takýmto spôsobom len chce poďakovať za to, že ho správne navigovala na jeho oddelenie, pretože je v tomto meste nový a v nemocnici, v ktorej pracuje aj moja mama, začal tento týždeň. Pravdaže ho spočiatku odmietla a povedala, že nemá čas, pretože sa musí starať o svoje dve deti, ale ja som ju prehovorila, aby za ním išla a zmenila svoje rozhodnutie. Mama si zaslúži trochu šťastia a vonku s niekým bola naposledy... Nuž, vôbec si na to nespomínam. Teda to bolo už pekne dávno.
„Si si istá, že to tu zvládneš sama? Môžem doktora Fabiana odvolať a my si urobíme dámsky večer," navrhne mi mama a z tej večere sa snaží vyvliecť.
„Žiadny dámsky večer, ideš na tú večeru a hotovo! Vážne by si tomu chudáčiskovi dala už druhýkrát košom? Uvidíš, že sa zabavíš. Tá tréma postupom času z teba opadne a ty si budeš užívať, že si mimo toho blázinca v nemocnici a nášho domu s tými istými štyrmi stenami," presviedčam ju a ona sa zatvári nesmelo. Pristane jej to.
