Nájsť v živote tú správnu rovnováhu je náročné. Obzvlášť, keď ste stredoškolskou tínedžerkou s rozvedenými rodičmi a určitou nadváhou. Problémy sa zdajú neprekonateľné a ich zvládanie nie je prechádzka ružovým sadom. Tereza Macková však vie, kedy má...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
„Iba sme na seba jedného dňa narazili pri rieke, nepatríme si: obidvaja sme nezávislí."
Nedeľu som presedela celú na gauči a nevedela som sa dočkať pondelku. Ešte nikdy som snáď nemala zaracha. S tými dvomi som komunikovala len zbežne, ráno pri stole som sa im pozdravila a potom som si opätovne musela vypočuť prednášku o tom, ako nesmierne sa o mňa obaja strachovali a že odo mňa bolo vrcholne nespoľahlivé neozvať sa im. Uznávam, že som im ten mobil zdvihnúť mohla, ale nič by to na veci nezmenilo. Prišla som pozde, to nezmením. Nasledujúcich päť dní mám zakázané všetky vychádzky a dovolené sú maximálne tie za ich sprievodu. Rovno ako keby som bola nejaký pes na vôdzke. Je možné, že to Simona môjmu otcovi navrhne.
Hneď na druhý deň som Nikovi napísala a spýtala som sa, ako sa má. Nedostala som od neho žiadnu správu naspäť. Celý deň som si kontrolovala telefón, tri alebo aj štyrikrát ho reštartovala, no žiadna správa s jeho menom mi neprišla. Usúdila som, že sa pravdepodobne dával dokopy po tej prehýrenej noci a nekontroloval si mobil. Veď sa dnes aj tak stretneme v domove. Nikdy som nebola radšej, že je po víkende. Som šťastím celá bez seba, že sa na tých necelých osem hodín vyparím z tohto bytu. Je tu dusná atmosféra. Nielen vďaka chemikáliám používaným na náter prerábanej tretej izby.
„A rozumela si, Terezka? Po brigáde hneď domov, žiadne potulovanie sa po meste alebo navlačovanie sa s chlapcami. To zaracha stále platí!" pripomenie mi otec pri mojom odchode a zastane si do chodby, kde si nazúvam čierne sandále. Drží pritom na rukách malú Martinku, ktorá si niečo bľaboce a roztomilo mi zamáva.
S tými drobnými kučierkami je tá podobnosť s otcom neprehliadnuteľná. Navzdory otcovmu rodičovskému dohovoru sa neubránim úsmevu. Je zlatá. A aj keď nie je dcérou mojej mamy, nič to nemení na fakte, že je našou nevlastnou sestrou. Bohvie, aký budeme mať my dve v budúcnosti vzťah. Zblížime sa? Alebo o sebe nebudeme vedieť vôbec nič a budeme sa považovať za totálnych cudzincov?
„Jasné, rozumela som. Prídem hneď domov."
„Martinka ti máva, rozlúč sa so svojou sestrou a daj jej pusu," vyzve ma a nahýna sa k nej hlavou. Naťahuje sa svojimi rúčkami smerom ku mne, čo ma pomerne zaskočilo. Zatiaľ sa ku mne nepýtala ani raz. Väčšinou sa nepohne zo Simoniných rúk. Obidve sú na seba naviazané.
„Ahoj, krasávička. Naozaj mi dáš pusu?" prívetivo sa jej opýtam a podídem bližšie, aby som sa s ňou mohla osobnejšie rozlúčiť. Vycerí na mňa dva predné zuby a následne našpúli svojimi perami. Postavím sa na špičky, aby som na ňu pri otcovej výške dotiahla a prijmem jej sesterský bozk. Poteší ju to a zatlieska s roztomilým detským džavotom. Musím priznať, že sa jej podarilo zdvihnúť mi náladu z nevydareného víkendu.
Zavriem za sebou dvere a výťahom, ktorý našťastie práve stojí na našom poschodí, sa púšťam dole na prízemie. Vytiahnem si z malej čiernej kabelky cez plece svoj mobil a znovu ho skontrolujem. Novú správu síce mám, ale neprišla z Nikovho čísla. Riči mi poslal meme obrázok s kolážou čivavy s vycerenými tesákmi pred skonzumovaním jedla a jej mierumilovnú verziu po jedle. Odpoviem mu vyškerenými smajlíkmi a zastrčím si mobil naspäť do kabelky.
