Zvláštne zoznámenie (nevhodné pre homofóbov) ✔️

42. Zobudenie.

Christian

Oprel som sa o stenu a načúval do kuchyne. 

,,...teraz?" opýtal sa Max.

,,Spí. Dala som mu prášky na spanie." vysvetlila Simona.

,,Aha. Koľko si mu toho dala?"

,,Iba trochu, aby zaspal." Povzdychla si. ,,Ako je na tom Bellamy?"

,,Stratil veľa krvi. Netuším. Museli sme zavolať Thomasa, pretože ten si robí každú blbosť na internete a priznal sa nám, že si spravil aj školu... zdravotnícku a je vyučený za chirurga... aspoň podľa googlu... Každopádne, obávam sa, že Bellamy sa ďalšieho dňa nedožije." ukončil to. Utrel som si slzy a pozviechal sa na nohy.

╚ Vkročil som do tvojej izby, v ktorej nebol nikto okrem teba. Sadol som si vedľa teba a hladkal ťa vo vlasoch. Nemal som čo povedať. Alebo skôr nechcel. Vedel som, že keď otvorím ústa... budem kričať a plakať. 

Prial som si počuť tvoj hlas ako šepká: "Všetko bude v poriadku, hneď budem u teba.", ale pravdou je, že všetko čo som počul, boli myšlienky, ktoré hovorili, že toto je náš posledný moment spoločne. A všetko to vlastne skončilo hádkou. Nepovedali sme si svoje pocity, nikdy sme sa nenazvali pár,... 

Opätoval si mi vôbec lásku? Vedel si čo k tebe cítim? Alebo si ma vážne vnímal ako zábavu, ktorej sa jednoducho zbavíš? Rovnako ako moji rodičia? ╚

Ľahol som si k nemu a preplietol si s ním prsty. Bastie sa vytiahol hore na posteľ a uložil sa pri našich nohách. Vydal smutný zvuk a uška sklopil. Hlavu si dal na Bellamyho nohy.

,,Christian? Čo tu robíš?" podišla ku mne Timea.

,,Ležím tu, kým sa nezobudí a nebude na mňa opäť hnusný." zamrmlal som. Nikto mi nevezme nádej, že bude žiť. Nikto.

,,Ach, zlatíčko." sadla si ku mne. ,,On to tak nemyslel."

,,Myslel." odvrkol som jednoducho.

,,Vie už o tom?" pohladila ma.

,,O čom?"

,,O tvojich rodičoch a pokusoch na tebe."

,,Nie. Nechcem aby to vedel. Bude to lepšie."

,,Pre koho?"

,,Pre nás oboch... hádam." položil som si hlavu na jeho hruď.

,,Takto nehovor." vydýchol z ťažká Bellamy. Otočil som sa s naň ho. Mal zatvorené oči a pootvorené pery. Stlačil mi ruku a jemne mykol kútikmi pier. 

,,A-ako dlho si hore?" šepol som.

,,Nie veľmi dlho... Maličký." dodal a prižmúril oči.

,,Čo všetko si počul?"

,,Nie veľa. O čom ste sa rozprávali?" vydýchol roztraseným hlasom. 

,,Mali by sme ho nechať odpočívať." pošepla mi Timea. Prikývol som. 

,,Zabudni... nikam nej... ehm... nejdeš." posadil sa.

,,Bellamy, lež. Prosím." smrkol som. ,,Stratil si veľa krvi." zotieral som si slzy. 

,,Odkiaľ to vieš?" prekvapene sa ozvala Timea.

,,Dávajte si pozor, kde vediete rozhovor." odvrátil som od nej pohľad a zameral sa na svoje ruky. 

,,Budeš tu so mnou?" opýtal sa Bellamy.

,,Prečo?" 

,,Pretože ti dlžím vysvetlenie. A nie jedno." 

,,F-fajn, ale ľahni si."

Urobil tak, ako som ho požiadal. ,,Ešte ťa skontrolujem." ozvala sa Timea. Postavil som sa z postele a posadil sa na stoličku. Sledoval som ako mu vyhrňuje tričko a odlepuje ranu. 

Vzala nejakú nádobu a priložila ju k vate. Tou mu potom začala potierať ranu. 

Pozrela na mňa. ,,Chceš to spraviť ty?"

Záporne som pokrútil hlavou. ,,Prečo nie?" usmial sa na mňa Bell. ,,Keď sa mi niečo podobné stane tak ma predsa nebude ošetrovať Timea. Ale ty." uškrnul sa.

,,M-áš nejakú dobrú náladu, ehm... na to, že si pred chvíľou vstal." 

,,No tak." naklonil hlavu. Povzdychol som si a presunul sa k nim. Prevzal som si od Timei vatu s tou tekutinou a začal napodobňovať Timeine pohyby.