Lie (Zayn Malik)

26. časť- STRETNUTIE PO ROKOCH

Po pár minútach tie dievčatá odišli a konečne sme tu zostali sami.

„Milé dievčatá,“ zamrmlal Zayn a odpil si z vína.

„Ako myslíš,“ odpovedala som trochu sklesnuto. Neviem čo mi je, či ma to nejako rozhodilo, že hovorili o nás ako o najkrajšej dvojici, alebo nemám chuť na jedlo.

„Je ti niečo?“ spýtal sa ma mierne tichým hlasom. Pokrútila som hlavou a pozrela som sa von oknom, ktoré bolo za Zaynom.  „kam pozeráš?“ otočil hlavou tým smerom, ako som ja pozerala a uvidela som plno novinárov, ako sa postrkovali a jeden cez druhého vykrikovali a snažili sa dostať dnu, do tejto reštaurácie.

„Do riti,“ zamrmlal Zayn a hneď sa postavil od stola.

„Kam ideš?“ pozerala som na neho trochu nechápavo.

„Musíme vypadnúť, inak budeme na všetkých možných titulkách časopisov, tak poď,“ položil na stôl peniaze a ťahal ma za ruku preč z reštaurácie zadným vchodom. Problém je, že ja mám auto z prednej časti reštaurácie a zozadu sa tam nedostaneme! Bože!

„Ja tam mám auto!“

„Vrátiš sa preň neskôr,“ stále ma držal za zápästie a viedol ma tmavou chodbou reštaurácie, ktorú ako vidím, pozná naspamäť.

„A kam teraz ideme?“ vydýchla som si, keď som konečne zazrela slnečné svetlo a zacítila som čistý vzduch, nie ten, čo viedol chodbami tej reštaurácie. Kto by povedal, že taká pekná reštaurácia bude mať tak nechutné chodby?

„Neviem, napadlo ma, ku mne domov?“

„Čo?! Zbláznil si sa?!“ vytrhla som sa mu zo zovretia a pozerala som na neho dosť prekvapene.

On si snáď robí srandu! To čo ho napadlo?! K nemu rozhodne nejdem! Ani cez moju mŕtvolu.

„Chalani ťa chcú vidieť,“ povzdychol si.

„Pff, to vieš, tí na mňa zabudli!“ mávla som rukou a otočila som sa mu chrbtom.

„Loui sa na teba teší. Keď som mu o tebe povedal, chcel ťa znova vidieť. Niall tak isto a o Liamovi s Harrym ani nehovorím! Liam bol celý bez seba, keď som mu povedal, že som ťa opäť stretol a Harry nemal slov. bol tiež rád, keď som im povedal, že žiješ, že som mal možnosť znova ťa stretnúť,“ na tvári sa mu ukázal mierny úsmev, a v oči mal plné strachu.

Nie, Kiley, nedaj sa! Napomenula som sa.

„Prepáč, asi budem musieť ísť, Damien ma čaká,“ začala som kráčať, ani neviem kam, keďže túto ulicu som vôbec nepoznala. Ako dokáže jedna ulica Londýna popliesť človeka, keď ste si mysleli, že Londýn poznáte ako svoju dlaň. A pritom som tu nikdy nebola.

„Kam kráčaš? To je slepá ulička,“ zachichotal sa, na čo som ja pretočila očami a vrátila som sa späť k nemu.

Povzdychla som si a prehovorila som: „fajn! Ale len na pol hodinu! Potom ma odvezieš sem, na toto parkovisko a ja pôjdem svojou cestou, pekne domov! Sama!“ rozčuľovala som sa, keď znova sa na mňa pozrel a proste, nedalo sa povedať nie. Má stále tak dokonalé oči, ktoré ma vedeli vždy obmäkčiť a o tých perách ani nehovorím. Pri každom slove, ktoré vyslovil, jeho pery sa dokonalo sformovali a ja som stále dostávala chuť znova, po tých rokoch ich ochutnať. STOP!

Uškrnul sa a spolu sme kráčali chodníkom až k jeho autu, keďže on ho mal zaparkované presne na druhej strane, ako ja. Takže pri tomto zadnom východe. Takzvanom únikovom.

Sadla som si na sedadlo spolujazdca a zapásala som sa a vzdychla som si.

„Idem tam proti svojej vôli. Každé jedno zdržiavanie a dohováranie, že nech ešte nejdem domov, že tu mi bude lepšie budem počítať za únos!“ založila som si ruky na hrudi a sledovala som výhľad von oknom.

„Pff, vieš vôbec čo je to únos?“ zasmial sa.

„Nie som hlúpa!“ pokrútila som hlavou a jedným kútikom oka som sledovala jeho krásnu tvár. Jeho vlasy, ktoré mu padali do tváre a on sa ich snažil myknutím hlavy dať preč, aby mu nezavadzali.

„Asi nemáš o tom dosť veľa veci pozisťovaných. Únos sa počíta vtedy, keď ťa tam budeme držať proti tvojej vôle, zavrieme ťa v jednej z tých desiatich izieb a nepustíme ťa von, nedáme ti jesť a budeme ti robiť zle. Takže nehovor tomu únos. Skôr priateľské navštívenie,“ mykol kútikom úst a otočil sa na mňa. Hneď som hlavu otočila späť k oknu a počula som jeho hrdinský smiech.

Povzdychla som si, keď auto zastavilo a uvidela som vilu, ktorá patrila im.

„Poď,“ povedal, keď som sedela ako prikovaná k sedadlu a on už dávno stál pri mojich dverách auta.

„I-idem,“ zakoktala som sa a vystúpila som z auta. Potiahol ma za ruku a vybral si z vačku kľúč, ktorým otvoril mohutné dvere.

„Chalani, máte tu návštevu!“ zakričal do prázdnej chodby a do pár sekúnd, všetci chalani stáli pred nami a pozerali na mňa s otvorenými ústami, ako na svätý obrázok.

„K-Kiley!“ reakcia Harryho ma milo prekvapila. Privinul si ma k telu a silno ma začal stískať.

„A-u, Harry, d-dosť,“ hovorila som pomedzi smiech, keďže ma nechcel pustiť a stále ma silno držal. Aspoň som mala možnosť ucítiť jeho dokonalú vôňu.

„Som na rade ja!“ odtrhol ho odo mňa Niall a tiež si ma pritisol k sebe.

„Niall,“ pousmiala som sa a tak isto som vdýchla jeho vôňu trička. Ovinul ruky okolo môjho trupu a položil si hlavu na moje rameno. Vedela som, že on vždy dáva tie najlepšie objatia!

„Lou,“ povedala som, keď aj on zopakoval to isté, čo aj dvaja chalani pred ním. A ešte ma to čaká od Liama.

„Ahoj, Liam,“ usmiala som sa a tiež som ho objala.

„Čo sa stalo, že si tu?“ za ruku ma ťahal Harry do obývačky. Nestíhala som za ním kráčať, keďže robí veľmi veľké kroky.

„Spomaľ,“ vydýchla som si, keď sme zastavili v obývačke a mohla som sa v pokoji usadiť. Bolia ma nohy z toľkého státia.

„Hovor! Povedz nám niečo o sebe, čo sa udialo za tie tr.. uhm, za tú dobu,“ opravil sa Niall, keď ho Zayn buchol do ramena, na čo sa Harry začal neuveriteľne smiať. Lenže mne to do smiechu nebolo. Nahrnuli sa mi slzy do očí a o chvíľu som už nevedela nikoho z nich piatich rozoznať, kvôli slzám.

***

Tak konečne nová časť! :) Podarilo sa mi ju napísať. :) Dúfam, že sa vám páčila a prepáčte, že je taká krátka :/ xx