,,Vic! Vic! Vstávaj! Prídeš neskoro do školy!" skočil na mňa Tomas. ,,Tomy, zlez zo mňa dolu, chcem spať," zamrnčala som prispato. ,,Musíš ísť do školy!" ťahal ma z postele. ,,Veď idem," posadila som sa a konečne som rozlepila oči. ,,Mala by si sa ísť pripraviť, vyzeráš strašne," zasmial sa mi Tomy a sadol si na moje nohy. ,,Ďakujem, že si mi to pripomenul," povedala som ironicky a vstala som z postele. Išla som rovno do kúpeľne. Umyla som si tvár, zuby a hneď som si začala kulmovať vlasy. Potom som sa namaľoval a vrátila som sa späť do izby. Tomy tam už nebol, ale na posteli som mala vybrané biele šaty s červenými kvetinkami a opaskom, ktoré mi určite vybral on, pretože rád rozhoduje o tom, čo si ja oblečiem. Ale nevadí mi to, aspoň nemusím dlho premýšľať. Rýchlo som ich na seba hodila, do malej kabelky som si dala mobil a peňaženku a zbehla som dolu do kuchyne kde už mama s Tomim raňajkovali. ,,Dobré ráno," dala som mame pusu na líce, prisadla som si k nim a zobrala som si tanier na ktorom boli palacinky s nutelou a jahodami. Mama je skvelá kuchárka. ,,Sú úžasné mami," pochválila som ju hneď po prvom súste. ,,Ďakujem, ako ideš do školy? Môžem ťa vziať, nemusíš ísť hneď prvý deň autobusom," usmiala sa mama. Len son prikývla a ďalej som sa tlačila tými sladkými palacinkami. Dnes už nič sladké do úst nedám!
,,Uži si deň zlatíčko," povedala mama a naklonila sa ku mne aby mi mohla venovať pusu na líce. ,,Vďaka mami, Tomy poslúchaj. Majte sa," vystúpila som z maminej veľkej bielej audiny rovno pred školou. Rozhliadla som sa okolo seba a hľadala Blair [Blér], no nikde som ju nevidela. Blair je moja najlepšia kamoška od druhého ročníku keď sem prišla. Spolu chodíme nakupovať, na volejbal a vždy som tá, ktorá vie s kým sa zase na party nakoniec vyspala. Nikdy jej nevydrží vzťah dlho. Taká už je. Bláznivá a nezastaviteľná.
,,Ahoj Vic, koho čakáš?" vytrhol ma z myšlienok Matt. To nie je dobré. Je kapitán futbalového týmu a už od druháku ma chce, no ja jeho vôbec nie a on to stále nevie pochopiť. Je veľmi namyslený len kvôli tomu, že je kapitán a všetky ho chcú. Okrem mňa. ,,Na nikoho, už idem do školy, ak dovolíš," snažila som sa ho obísť. ,,Môžeš ísť so mnou a chalanmi, ak chceš," nahodil úsmev o ktorom si myslí, že ma ním zbalí. ,,Nie, to je dobré," pokúsila som sa o úsmev a rýchlo som sa vydala do zadu na školský dvor, kde prebieha každoročne privítanie do nového školského roku.Prechádzala som školským dvorom a zdravila som známe tváre, keď som si konečne všimla Blair aj s ostatnými babami z volejbalu. ,,Ahojte," pozdravila som ich s úsmevom, keď som sa k nim pridala. ,,Meškáš! Riešime tu veľmi vážnu vec! Futbalisti budú mať tréning vtedy keď aj my! Aj pondelky aj štvrtky! Chápeš to?!" hneď na mňa vybehla Blair. ,,Hm, však ihrisko je dosť veľké," mykla som plecami a baby sa začali smiať, teda okrem Blair. ,,To nie je smiešne! Ako sa budeme sústrediť na hru, keď nám tí úchylní nadržanci budú čumieť na zadky? Pôjdem sa sťažovať ria..." v momente stíchla, keď bol riaditeľ ani nie meter od nás. ,,Dobré ránko slečny. Dúfam, že aj tento školský rok budete reprezentovať našu školu vo volejbale," naširoko sa usmial a chytil Blair okolo pliec. Skoro sme popukali id toho, ako sme sa snažili nesmiať. ,,Áno, pán riaditeľ, už máme určené dni na tréning," vykoktala zo seba celá červená. Riaditeľ len pyšne prikývol a odkráčal ďalej. Hneď na to sme všetky vybuchli do smiechu. ,,Fuj, to už čo bolo? Poďme radšej do triedy," zahlásila Blair a tlačila nás všetky do triedy.
,,Ako ideš domov?" spýtala sa Blair, keď sme vychádzali z budovy školy. Už sme mali prvý školský deň úspešne za sebou. Bolo to len privítanie do 4. ročníku, oboznámenie nás s tým, čo nás čaká a dlhá debata o vysokých školách.,,Tam je mama," ukázala som pred seba na druhú stranu cesty, kde stála mne už známa audina. ,,Chceš zviesť?" rýchlo som dodala. ,,Nie, nie. Idem busom, vidíme sa zajtra," venovala mi objatie a odkráčala smerom k zastávke. Prebehla som cestu a v momente som sedela v aute na strane spolujazdca. ,,Ahoj, ako to šlo?" spýtala sa hneď mama a vyrazili sme.
,,Vic! Poď dolu, je večera!" počula som mamu, ako na mňa kričí. Keď sme prišli domov pomohla som jej vyložiť nákup, bola som pre Tomyho v škôlke, po ceste domov sme sa zastavili na zmrzlinu a potom som sa zavrela do izby a pozerala film. A už je večera. Niektoré dni idú vážne rýchlo. Zajtrajšok bude určite taký istý, pretože máme tréning na ktorý sa už teším. Vyhrabala som sa z deky a zišla som do kuchyne. Sadla som si za stôl a mama predo mňa položila tanier so špagetami, keď v tom do kuchyne vbehol Tomy prezlečený za Supermana. ,,Volal niekto Supermana?" zakričal a prebehol okolo stola s rukou nad hlavou. Nemohla som sa ubrániť smiechu. Bol úžasný. ,,Musíš sa navečerať, aby si mohol zachraňovať ľudí, Superman," povedala mama so smiechom, odsunula mu stoličku a potom si tiež sadla. Spoločne sme sa navečerali, Superman po večeri nachystal do obývačky notebook, kým ja s mamou sme upratali kuchyňu a potom sme sa všetci traja napratali pred notebook a skypovali sme s otcom. Snažíme sa s ním byť v kontakte, takže s ním voláme tak často ako sa dá. Otec musel po nejakej hodinke končiť, takže Tomy s mamou si ľahli k telke a ja som si šla zabehať.
Keď som sa vrátila Tomy už spal, mama ležala u seba v posteli a čítala knihu, tak som sa pobrala do sprchy a hneď potom do postele.
Takže tu je prvá časť :) Zatiaľ to je asi také o ničom, ale verím, že po pár častiach to bude stále zaujímavejšie a zaujímavejšie :) budem sa snažiť pridávať čo najčastejšie, ale tiež mám školu a iné povinnosti ;)
votes a koment poteší :)
