Nenechám ťa odísť

29.KAPITOLA

Prázdniny u tety Lucii išli naozaj moc rýchlo. Dnes idem prvý deň už na vysokú školu. Som doma ešte len týždeň a už mi Lucia,Sima,Sára a aj Erik chýbajú. Naša rozlúčka bola vcelku dojímavá,padli aj nejaké tie slzy,ale sľúbili sme si,že sa určite stretneme.
"Izabel bež už do tej školy. Musíš spraviť dojem!"kázala mama.
Vzala som si teda so sebou len telefón,tyčinku a chystala sa na odchod.
"A nejaké pero a papier?"spýtala sa ma mama.
"Načo?"
"Veď keby si niečo píšete."
Usmiala som sa. "Je prvý deň,čo by sme si asi písali?"zasmiala som sa a potom už odišla rýchlo do školy. Som taká rada,že Karin bude so mnou chodiť do triedy,neviem čo by som tam bez nej robila. 
"Kde si už toľko? Dávno som už pred školou."povedala Karin nervózne do telefónu.
Vzdychla som. "Už som pomaly tam,čau."a vypla som. 
O dve minúty som už parkovala pred školou,kde som videla nervóznu Karin,pousmiala som sa nad tým. Vždy berie všetko vážne a ja som zas taká,že mi je všetko úplne jedno. 
"Ty kokos už som vyfajčila tri cigarety ako tu tak na teba čakám."povedala hneď ako ma uvidela. 
Zasmiala som sa. "Ale prestaň,nemaj stres,veď o nič nejde."
"O nič? Toto je naša nová škola!"
"No a?!"
"Čo ak nás nikto nebude mať rád?"
Pousmiala som sa. "Nás dve?"
"Tak ale nemôžeš porovnávať strednú a vysokú."
Mávla som nad tým rukou. "Poprípade budeme len my dve."
Prikývla napokon a vošli sme dovnútra.Jedine čo ma desilo bola myšlienka,že stretnem Alexa. 
"Sem máme ísť."dodala Karin a ukázala na biele dvere s číslom 8,vošli sme dnu,už tam zopár študentov sedelo.Bola to obrovská aula. Niektorí sa medzi sebou už rozprávali,no niektorí len sedeli a pozerali do telefónu. Zopár študentov si nás dve celé premeriavali,no my sme ďalej kráčali sebavedomo a išli si sadnúť úplne dozadu. Keď sa začala hodina,prišla nejaká profesorka. 
"Vitajte na našej škole,ja som profesorka Kalužná,budem vás učiť matematiku a fyziku. Vytiahnite si nejaké zošity a perá,máme pred sebou 90-minútovú prednášku ,takže sa nebudeme zdržovať."povedala rýchlo. Porozhliadla som sa okolo seba,niektorí boli riadne nachystaný a spokojne si vyťahovali pomôcky. Ja som bola asi jediná,ktorá mala len telefón.
"Neplánuješ si písať?"šepla Karin.
"Nemám čím."ukázala som prázdne ruky. 
Zasmiala sa. "To si si vážne myslela,že nič nebudeme dnes robiť? Toto je výška,nie stredná."smiala sa a podala mi jedno pero a papier. 
"Smiem sa spýtať?"ozvalo sa dievča vpredu.
"Prosím?"
"Vy ste povedala,že 90-minútová prednáška? Na strednej sme mali 45 minút jednu hodinu."povedala nechápavo.
Profesorka prekrútila očami. "Uvedomte si,že toto je vysoká škola! Tu nie je žiadna 45 minútová hodina,ale 90 minútová prednáška. Ste dospelí ľudia,nie deti."
"A koľko bude potom trvať prestávka?"spýtala sa.
"10 až 15 minút. A na prednáškach nemusíte byť ak nechcete,nie sú povinné,ale cvičenia už áno. Na prednáške musíte len počúvať a niečo si zapísať,takže ak tu nechcete byť,môžete pokojne odísť a vrátiť sa až na cvičenia. A ako poznám týchto nováčikov ako ste vy tak by ste sa najradšej aspoň polka z vás postavila a odišla,že? Nedrží vás tu nikto nasilu,takže ešte raz,ak sa vám tu nechce byť tam sú dvere."
"Prečo je to takto?"pokračovala v otázkach. 
Vzdychla si. "Vysoká škola je na vás,tu už vás berieme ako dospelích ľudí,ktorí samí vedia,čo chcú."
"A..."
"Už stačí,mojou povinnosťou je vám predniesť toto učivo,takže už koniec otázok mimo témy."povedala rázne a začala vykladať. Nikto sa neodvážil postaviť a odísť.
Po 90 minútach nastala prestávka. Postavili sme sa a odišli von z auly. Teraz sme sa mali presunúť do nejakej triedy,kde sme mali mať cvičenia,ale najprv sa každý išiel najesť. 
"Som ešte hladná,idem ešte do bufetu,okej?"oznámila som Karina a tá prikývla. Išla som teda hľadať bufet,no moc sa mi nedarilo.
"Hľadáš niečo?"ozval sa pri mne chalanský hlas. Bol to stredne vysoký,modrooký,blond chalan a vyzeral tak o dva roky staršie než ja.
"Hej,bufet."
Usmial sa. "Poď so mnou,akurát tam idem."
"Och,si zlatý,ešte že si sa tu zjavil."zasmiali sme sa. 
"Si tu nová,však? Ako sa ti tu zatiaľ páči?"
"No až nato,že som si so sebou nič nezobrala tak celkom dobre. A ty sem ako dlho chodíš?"
"Dva roky."usmial sa. 
"A spokojný? Zvládaš to?"
Prikývol. "Všetko sa dá zvládnuť keď chceš."
"To je pravda."
"Dominik! Povedal som ti nech ma počkáš!"ozýval sa za nami chalanský hlas a bol mi celkom povedomí. Ten chalan vedľa mňa zastavil a otočil sa na chalana,tak som sa otočila aj ja. Zostalo mi zle. Alex! Keď ma uvidel,skamenela mu tvár.
"Ehm,Izabel,ahoj."vydal zo seba. 
Zamračila som sa. "Čau."
"Vy sa poznáte?"spýtal sa ten Dominik.
"Bohužiaľ."odpovedala som a prekrížila si ruky na hrudi.
"No tak Izabel..."začal Alex.
"Jáj,to je tá,čo si mal z nej také depky,že si si to u nej posral?"ozval sa Dominik. 
Pozrela som raz na jedného a raz na druhého. Alex smutne prikývol. To myslí vážne? 
"Kamoško,to sa ti teda ani nečudujem,že si mal depky,šak toto je kočka! Barbara taká nebola."zhodnotil.
Alex zazrel na Dominika. "Choď do bufetu,nechaj nás samých."a on poslúchol.
"Ja sa s tebou nechcem rozprávať."povedala som.
"Práve sa so mnou rozrozprávaš."usmial sa tým svojím neodolateľným úsmevom.
Mykalo mi kútikmi úst,ale snažila som sa nezasmiať. "Si debil,vieš to?"prehovorila som.
Prikývol. "Ten najväčší."usmieval sa. 
"Neusmievaj sa tak stále."
Priblížil sa ku mne trošku bližšie. "Ako?"
Ukázala som mu na tvár. "Tak."
Ešte bližšie. "Neviem o čom hovoríš."úsmev mu nemizol.
"Robíš to naschvál."
A bol úplne blízko. "To by som si nedovolil."
Prešlo mnou príjemné teplo. Pozerali sme sa jeden druhému rovno do očí,potom sa jeho pohľad upriamil na moje pery a do tých svojich si zakusol. Vie ako na mňa. V ten moment som mu mala chuť odpustiť úplne všetko a hneď sa naňho vrhnúť. Odrazu sa jeho ruky ocitli na mojich bokoch.
"Moc ma to mrzí."šepol mi do ucha a pritiahol si ma ešte bližšie. Zavrela som oči a vychutnávala si chvíľu v jeho náručí. No v tom mi zazvonil mobil. Rýchlo som ho od seba odsotila a zdvihla.
"NO?"spýtala som sa trasľavo.
"Kde si?! Zachviľu začíname."ozvala sa Karin.
Zhlboka som sa nadýchla. "Už idem."a položila som. Pozrela som na Alexa. "Daj mi pokoj."a odišla som rýchlo do triedy. Bez jedla. Hladná. Keby mi Karin nezavolala,kto vie,čo by sa s ním ešte odohralo! Asi by sme tam len tak stáli. Alebo by som znova ochutnala tie jeho pery. Musím túto myšlienku zahnať rýchlo preč!