Nenechám ťa odísť

8.KAPITOLA

Sedela som oproti nemu a občas naňho hodila očkom,no on na mňa nie. 
"Tak ako si sa vyspal?"spýtala som sa.
Mykol plecom. "A tak pohode,čo ty?"
"Ani moc nie. No a čo víkend? Ako si ho strávil?"
"S kamarátmi."pousmial sa. 
"Mňa rodičia vzali na ranč,boli sme si trošku zajazdiť na koňoch."
Prikývol na znak pochopenia. 
"Ale trošku som bola zničená po tej párty."dodala som. A potrebovala som,aby vedel,že Boris nie je môj frajer. "Párty bola fajn,no pokazil mi ju trošku ten Boris,ten čo sa na mňa zavesil."
"Prečo?"
"No je to môj bývalý a moc ho nemusím,stále sa na mňa lepí a myslí si,že ma získa späť."dodala som. Všimla som si ako sa zatváril. Hneď mi venoval rozžiarený pohľad s úsmevom. 
"Aha,ja že je to tvoj frajer."povedal.
Pokrútila som hlavou. "Bývalý. Bol to debil tak som sa s ním rozišla...ale nejako to nevie ešte prekusnúť."
Zasmial sa. "S takými ľuďmi je to ťažké. Moja bývalá bola taká. Stále za mnou ešte niekoľko mesiacov po rozchode chodila. No prestala až keď si našla iného...dala sa s ním dokopy pred dvomi mesiacmi."
"No ten Boris je naozaj pekný chalan,chce ho veľa dievčat,no on stále visí na mne."
"Chápem,asi sa do teba moc zamiloval."
Usmiala som sa. "Skôr by som povedala,že potrebuje popularitu na škole. Ľudia na škole majú rešpekt predo mnou a vďaka mne mali aj k nemu,ale od kedy som sa s ním rozišla tak ľudia ho nerešpektujú."
"Ale ale pozor na slečnu,je nebezpečná."zvolal.
Zasmiala som sa. "Neuťahuj si zo mňa...proste som si len vybudovala rešpekt pred ľuďmi na škole. Boja sa ma. Stačí jeden môj pohľad a oni sa radšej schovajú."
"Načo si taká?"
Úsmev mi zmizol z tváre. "Ja neviem,tak...páči sa mi to."
"Takže si taká tá typická bitch."
"Čo? Nie nie som."
Mykol plecom. "Veď v pohode,ak taká chceš byť tak buď. Ak sa ti páči ľudí ovládať. Tiež som bol taký,ale dospel som a zistil,že sa to neoplatí,ale je to tvoja vec...už musím utekať do školy,tak ahoj."povedal a odišiel. Zostala som sedieť ako obarená,postavila som sa asi o  minút neskôr a išla do školy. Hneď ako som vošla na chodbu školy,bol vi mne adrenalín. Mala som chuť niekomu vraziť. Nahodila som naštvaný pohľad a prechádzala cez chodbu. Študenti si to všimli a začali uhýbať. Až na jedného človeka. Nejaká prváčka,bola to nejaká bezmocná šprtka. Neuhla mi,stála mi rovno v ceste tak do nej z celej sily sotila až sa buchla o skrinky. Bola vystrašená. Znova som do nej sotila a ona sa rozplakala. 
"Nabudúce uhni!!!"skríkla som. Celá škola na nás pozerala. Znova som ju chcela sotiť,no v tom ma niekto rýchlo odtiahol. Bola to Karin. Cítila som jej parfém.
"Izabel,stačí!"šepla prísne. Pozrela som na ňu so zvrašteným obočím a odišla som do triedy.Išla hneď za mnou. "Čo sa deje tentokrát? Musela si na ňu hneď vybehnúť? Veď je slabšia než ty...slabšia než ktokoľvek."začala.
"Nestaraj sa."povedala som varovne.
Zasmiala sa. "Vážne je toto tvoja odpoveď?"
Prudko som sa k nej otočila. "Proste sa nestaraj pretože skončíš zle aj ty."
Pristúpila ku mne bližšie. "Ty vieš,že ja sa ťa nebojím. Priznaj si,že nie si až taká silná ako sa hráš. Si obyčajná ako my všetci,nie si ničím výnimočná,tak otvor už oči a začni sa chovať ako normálne 18-ročné dievča."hovorila.
"Nebudeš mi hovoriť čo mám robiť."
"Ty mne tiež nie."odpovedala a odišla si sadnúť. Zasiahla ma. Ale má v niečom pravdu. Je to predsa moja najlepšia kamarátka. Pozná ma lepšie ako ktokoľvek iný,lepšie než ja samú seba. 
Moc sa so mnou počas dňa Karin nerozprávala.Ani som sa jej nečudovala. 
"Dúfam že dnes ku mne prídeš Karin."povedala jej Veronika a ja som prekrútila očami. 
"Hej prídem."usmiala sa na ňu. 
"Júlia prídeš aj ty?"
Prikývla a pozerala na mňa či sa spýta aj mňa,no ona nič. Typická Verona. Viem,že ma neznáša,ale to ani ja ju. Strčila sa do našej partie a snažila sa ma odstrčiť. No toto jej nedovolím. 
"Karin,dnes sme boli predsa dohodnuté ísť von."pripomenula som jej. 
"Och,ozaj,zabudla som. Tak poď s nami j Veronike."navrhla.
Nadvihla som obočie. "Nie,veď ma ani nepozvala."
"Ale veď určite chce aby si šla aj ty,však?"pozrela spýtavo na Veroniku,ktorá sa snažila nasadiť úsmev. No falošný úsmev. 
"Samozrejme,prídi."odpovedala. 
"Nie ďakujem,užite si to...nebudem chodiť niekam kde nie som vítaná."
"Veď teraz povedala,že má prísť."dodala Karin. 
"Ale to preto,že si ju k tomu ako keby donútila."
Veronika si prekrížila ruky na hrudi. "O čo ti ide? Povedala som aby si prišla tak prečo zase robíš zo mňa tú zlú?"
To ona ma vážne obviňuje? Mňa?! To ona je tá zlá,nie ja. "No mne príde že ma tam nechceš. Spýtala si sa predsa len Karin a Júlii,mňa nie. Až teraz keď ti povedala Karin."
"Izabel má pravdu."zastala si ma Júlia.
Usmiala som sa na ňu.
"Ako chceš! Keď chceš tak prídi."povedala Verona a odišla si sadnúť. Určite neprídem. K takej krave určite nie. Prečo sa celý svet proti mne obracia?