Nenechám ťa odísť

22.KAPITOLA

Dnes mi volal Alex. Ospravedlňoval sa mi a chce byť dnes so mnou.
"Tak čo? Hovor. Prečo si len tak zrazu zmizol?!"ťahala som z neho keď prišiel ku mne domov.
"Moc ma to mrzí,nechcel som ťa tam s nimi nechať samú a bez rozlúčky. Odpusť."hovoril nevinne.
Prekrižila som si ruky na hrudi. "Ale ja chcem vedieť kam si zmizol."
"Volala mi Amanda musel som ísť po ňu k nejakej kamarátke,kde bola párty,všetci opitý a ona chcela ísť domov,lebo sa bála tých cudzí ľudí tam."hovoril.
"Ehm a je v pohode?"
Prikývol. "Bola vystrašená,ale inak je to s ňou v pohode...Zlatko,vážne mi je to ľúto,mal som ti to povedať."
"Mal si. Myslím,že to nebolo až tak súrne že si nemohol prísť."
"Ja viem."
"Alebo si sa len bál stretnúť sa s Barbarou?!"spýtala som sa ho vyčítavo.
"Nie nie. Ona mi je ukradnutá predsa."
Prižmúrila som oči. "To dúfam. Pretože mňa keď uvidela tak vyzerala,že je v pohode. Usmiala sa na mňa a ešte mi aj kývla."povedala som.
"Ehm...naozaj? Zvláštne. A tak ona si ľahko niekoho nájde."povedal nervózne.
"Je ti niečo?"
Pokrútil hlavou a hneď ma chytil za ruky. "Ešte raz,prepáč."a pobozkal ma.
Ako by som sa mohla ešte hnevať?

O dva dni neskôr:
Dnes poobede som išla do parku s Torym. Každým dňom je viac a viac múdrejší ale zároveň aj prešibanejši.
"Ahoooj. Jej Tory ako si vyrástol."ozval sa nadšený hlas Barbari. Tory sa začal hneď tešiť keď ju uvidel.
"Ahoj."povedala som.
Usmiala sa na mňa. "Ako sa máš?"
"Úžasne...a ty?"
Zhlboka sa nadýchla. "A tak dá sa."snažila sa o úsmev. Neviem čo si mám o tom myslieť. Je nahnevaná alebo v pohode?
"A si naozaj v pohode?"spýtala som sa jej no nechcela som byť doterna.
Postavila sa a pozrela mi do očí. "No áno som. Prečo by som nemala?"
"No ja len že..."
"Inak nechceš ísť s nami na zmrzku?"spýtala sa.
"S kým?"
Ukázala na zmrzlináreň. "S Alexom predsa. Išiel akurát kúpiť."
Mala som pocit ako by sa mi zastavilo srdce. Ako to že sú spolu vonku?
"Tak ideš?"spýtala sa znova.
Už mi to celé doplo. Nerozišli sa. Preto je taká milá. O ničom nevie. On ma len ťahá za nos!!!
"Nie ďakujem."povedala som mierne nahnevane.
"Je ti niečo? Si nejaká bledá."postrehla.
Pokrútila som hlavou,zdvihla psa na ruky a snažila sa odísť. No v tom nás zdiaľky uvidel Alex. Zarazene stál a bolo mu úplne jedno,že zmrzlina mu tečie po rukách.
"No kde je toľko?"spýtala sa no v tom ho uvidela. Kývla mu. "Poď sem,nestoj tam!"zakričala a on prišiel k nám.
"Tak ja pôjdem...užite si to."povedala som a snažila som sa aby sa mi nezlomil hlas.
"Nemusíš."povedala Barbara,no ja už som bola na ceste domov. Išla som čo najrýchlejšie so psom na rukách. Ako mohol?! Ako?! Klamal mi do očí že už s ňou nie je,pritom je! Preto odišiel z baru,lebo sa bál že nás zbadá a všetko to praskne. Bože aká som len sprostá!!! A on hajzel! Hajzel!!!
Viac som sa neudržala a spustila slzy. Doma som odopla psa a išla rýchlo s plačom do izby. Nemohla som dýchať. Srdce mi búšilo,hlava sa mi motala a ťažko sa mi dýchalo.
Rýchlo som zavolala Karin,ktorá sa ku mne hneď dovalila. Objala ma a povedala:
"Moja zlatá,mrzí ma to. Toto si nezaslúžiš."
"Čo ak áno? Všetko sa mi to vrátilo. Nemala som s ním vtedy spať."
"Iba si sa zamilovala a on to využil."hovorila.
"Je to debil! Ako to že som si to nevšimla?!"
"Ako by si aj mohla?"
Mykla som plecom. "Neviem. Mohla som si niečo všimnúť."
Pohladila ma. "Nemohla si nič. Neplač,bude to dobré....prečo si jej nepovedala tú pravdu?"
"Neviem ja...nechcela som jej ublížiť. Stačí jedno zlomené srdce. A nie dve."
Už ho nikdy nechcem vidieť. Je to obyčajný debil!