Nenechám ťa odísť

23.KAPITOLA

Dnes idem k tete aj s Torym. Alex mi už aj písal aj volal,no ja mu nezdvíham ani neodpisujem. 
"Máš všetko?"spýta sa ma mama. 
Dobalila som posledné veci do batožiny. "Myslím,že áno."
"Tak si to odnes do auta a môžme ísť."povedala. Zobrala som si teda batožinu a išla s ňou do auta kam som ju uložila. Toryho som dala do prepravky,ktorá bola v kufri. 
Ešte som sa rozlúčila s otcom,sadla si na sedadlo spolujazdca a spolu s mamou sme išli k tete Lucii. Mama zapla rádio a už sme vyrazili. Mama sa rozhodla,že jednu noc tam prespí a potom pôjde domov,predsa len tá cesta trvá nejaké štyri hodiny.
Počas cesty sme mali len jednu zastávku a to tiež len preto aby sa Tory vyvenčil. 
"Vitajte!"privítala nás teta Lucia po príchode. Lucia má naozaj pekný dom,je veľký a prevažne postavaný z dreva,obývačka je celá presklenená a za domom sa nachádza veľký pozemok s dvoma koňmi,jedným psom,ovečkami a kozami. 
"Takže Izabel,toto je tvoja izba,samozrejme,že tu s tebou môže spať aj Tory..hneď oproti je kúpeľňa a toaleta...nemáš kúpeľňu síce len pre seba,budem tak chodiť aj ja,ale to ti snáď nevadí,zas taký luxus ako vy nemám."povedala. 
Pousmiala som sa. 
"Môžeš sa zatiaľ vybaliť a ja niečo s tvojou mamou prichystám k obedu."povedala a hneď aj zmizla. Sadla som si na posteľ a zahľadela sa von oknom.Toto bude ešte zaujímavé. Potom som si vybalila veci do staršej skrine,na ktorej dvierka trošku vŕzgali. Potom som pomaly zišla dolu do kuchyne,kde už mama s Luciou prichystali jedlo.
"Nechceš tu predsa len zostať dlhšie?"pýta sa Lucia mami. 
Pokrútila hlavou. "Nemôžem mať toľko voľna."
"Môžeš,si šéfka samej sebe."odpovedala s úsmevom. "Trošku si oddýchneš."dodala. 
"Naozaj nemôžem. Je leto a ja potrebujem nové návrhy."
"Čo ak by si ich navrhla tu a poslala ich krajčírkam?"spýtala sa.
Mama sa zasmiala. "Tak to nefunguje,musím im všetko ešte vysvetliť."
"Tak to spravíš cez telefón."
Pokrútila hlavou. "Nie,ale ďakujem za návrh."pousmiala sa na tetu a potom sme sa pustili do jedla. 
"Ale máš to tu naozaj krásne."uznala mama. "Škoda že tu nie je manžel."
"A kde je vlastne? Prečo neprišiel?"
"Práca."
"Veď ho poznáš."dodala som. 
Mama smutne prikývla. "Ja som začala už menej pracovať,ale on stále viac a viac."
"Potreboval by relax."
"Preňho je relax práca."ozvala som sa. 
Po obede nás teta vzala do záhrady. Zvieratá sa pásli a jej fena,Dara,nás s radosťou privítala. Je to austrálsky ovčiak a je naozaj prítulná. S Torym sa hneď začali hrať takže sme mali od nich pokoj a mohli sa venovať ostatným zvieratám. 
"Takže tu mám kozy s ovcami...no a toto sú moje dve lásky...Dolly už poznáš,ale tento fešák je tu nový,volá sa Buster."zoznámila ma s vysokým,čiernym koňom. Dolly už poznám,Lucia ju sem priniesla pred ôsmimi rokmi ako jednoročné žriebä,je to biela kobylka a práve na nej som sa naučila jazdiť. No a Buster je ešte vyšší od nej a je čiernej farby.
"Ako je starý Buster?"spýtala som sa a pohladila ho po hlave.
"Má šesť rokov a priniesla som ho sem pred tromi mesiacmi. Už si zvykol."odpovedala. "Pôjdeme sa aj previesť."žmurkla na mňa. 
Usmiala som sa. "Rada."
"Len nech sa vám nič nestane."povedala mama. 
"Neboj sa,Izabel je skvelá jazdkyňa."
Pomohla som jej ešte so zvieratami a večer sme si spoločne všetky tri pozreli telku. 

Skoro ráno odišla mama. Povedala,že sa sem ešte príde za nami pozrieť a možno prehovorí aj otca.
"Tak čo,ideme na prechádzku?"spýtala sa ma. 
"Jasné,poďme."
Osedlali sme kone,ja som išla na Dolly a Lucia na Busterovi. Vzali sme aj psy,ktoré popri nás pobehovali. Zašli sme do lesa až k vode.
"Tvoja mama mi hovorila,že si práve prechádzaš rozchodom."prehovorila.
Zhlboka som sa nadýchla. "No má pravdu,ale snažím sa na to nemyslieť,takže som rada,že som tu s tebou."snažila som sa o úsmev.
"Viem,že je to ťažké,prešla som si veľa rozchodmi,ale musíš len zdvihnúť hlavu a ísť ďalej. Vieš koľko chlapcov ešte príde a odíde?"
"Ja viem Lucia,ale...mala som pocit,že on je prvý,ktorého skutočne milujem. Ostatní boli len tak...aby som nejako vyzerala,ale...tento bol iný...aspoň som si to myslela."
"Ako sa volá?"
"Alex."pri jeho mene mi prešli zimomriavky po tele a zovrelo mi srdce."Nechcem o tom hovoriť."povedala som napokon.
Prikývla. "Chápem,ale ak by si mala niečo na srdci tak stačí povedať."
"Dobre,ďakujem...inak nebojíš sa tam byť sama?"
Mykla plecom. "Už som si zvykla,hlavne nie som tam stále sama. Cez leto tu bývajú tábori,aj toto leto bude jeden...a cez víkendy my sem chodia pomáhať traja dobrovoľníci,ale rozhodli sa,že cez prázdniny budú chodiť aj počas týždňa keď budú mať čas." 
"Žiadne peniaze im nedávaš?"
Pokrútila hlavou. "Nie,oni sa mi predsa sami ponúkli,sú radi,že strávia čas so zvieratami."
"Chápem. Tiež by som niekam už chodila na kone."
"A čo nechodíš?"
Mykla som plecom. "Málo kedy idem len tak jazdiť,ale chcela by som tak nastálo."
"Rozumiem,ja už si neviem život bez koní predstaviť."
No a potom sme sa po skoro dvoj hodinovej prechádzke vrátili domov,kde sme sa postarali o zvieratá a išli sa najesť. Zajtra vraj majú prísť tí dobrovoľníci.
----
Budem rada ak napíšete nejaký názor čo si o tomto príbehu myslíte. ♥ :)