Návrat ✓

5. kapitola

Tŕpla som. Celé telo som mala v kŕči. Sem tam som zazrela, ako keby ma niekto sleduje. A možno som si to aj namýšľala. Upokojila som sa, keď mi vlčica povedala, že nás nikto nesleduje. Aspoň to ma držalo pri zdravom rozume.

V škole som veľmi nepočúvala a Nathan si o mňa robil starosti. Vraj vyzerám ako keby som videla ducha. A možno aj videla. V podobe písmen na papieri.

,, Bol u mňa alfa. Stretol som sa s ním. " šepol mi do ucha uprostred poslednej hodiny. Akurát sme boli na počítačoch a môj zrak už pomaly odumieral. Nechápem, ako to môže Nathan vydržať.

,, Č-č-o?" zakoktala som sa a ustrnula som. Nie každý deň mi povie, že sa stretol s alfou.

,, Povedal mi, že pôjdem s tebou do svorky, lebo je tam moja spriaznená duša." zašepkal a pri posledných dvoch slovách sa potešil.

,, Ale nemali by dievčatá odchádzať za vlkmi?" zamyslela som sa.

,, Áno, ale ja nemám svorku a ani v nijakej nie som. " len som prikývla a pokračovala v ťukaní do čiernej klávesnice.

Viete, bolo to fascinujúce. Prstami som chodila po klávesnici a keď som na nejakú klávesu silnejšie zatlačila, dané písmenko sa objavilo na obrazovke. Bolo to pre mňa fascinujúce a stále som nepochopila, ako táto vecička pracuje.

,, Ale to značí, že budeš beta, nie? Keď som čítala babkine knihy, písalo sa tam, že ak si vlkolak nájde alfovu sestru za spriaznenú dušu, automaticky sa z neho stane beta. Samozrejme ak nie je súčasťou nejakej svorky." šepla som.

,, Vidíš, nad týmto som nerozmýšľal. Teraz mi dáva zmysel to, že ma vypočúval."

,, Hej vy tam vzadu! Môžte byť ticho? " zahriakol nás učiteľ a ja som potichu zavrčala.

Neznášala som, keď mi niekto rozkazoval alebo mi určoval priority. V tomto som vážne nechápala ľudí. Boli takí iní od nás.

Každopádne, musím povedať, že som spokojná so svojím darom. Teda pokiaľ do toho nezahŕňam svoju spriaznenú dušu.

Keď sa konečne triedou ozval zvonček, pobalili sme si veci a vyšli z triedy. Ešte sme sa zastavili pri Nathanovej skrinke, pretože si v nej musel zabudnúť kľúče od domu.

,, Už máš všetko blcháč? " prekrútila som očami a on zavrčal. Toto bola ďalšia zo schopností, ktoré vlkolaci dokázali. Dokázali sme bez premeny vrčať, vystrčiť tesáky a pazúry, dokonca sa nám dokázali aj zmeniť oči.

,, Vravel som ti, aby si ma tak nevolala na verejnosti Clary!"

,, Už si si mohol zvyknúť, že ťa neposlúchnem." vyplazila som na neho jazyk.

,, Argh! Dúfam, že si ťa alfa pekne skrotí. Prečo sa s ňou ja vôbec bavím. Tvrdohlavá ženská! " začal si mrmlať popod nos a ja som sa zasmiala.

,, No nefrfli a poď. Nemienim v tejto budove stráviť celý deň. " povedala som a obaja sme sa vybrali smerom domov. Bývala som o dva domy ďalej ako Nathan, takže sme mali ku sebe celkom blízko, za čo som bola rada.

Rozlúčili sme sa a ako je už u neho zvykom, postrapatil mi vlasy. Ja som sa zaškerila a s úsmevom som sa vybrala domov. Vonku bolo príjemné počasie.

No teda vlastne bolo pod mrakom a fúkal celkom chladný vietor, no pre mňa a moju vlčicu to bolo ideálne počasie. Pohmkávala som si nejakú melódiu, ktorá mi chodila od rána v hlave. Nevedela som si spomenúť na jej slová. Melódia mi bola odniekiaľ strašne povedomá. Mykla som nad tým ramenami a svoju školskú tašku som prehodila cez náš plot.

Neobťažovala som sa zaniesť si ju dnu, pretože som vedela, že aj tak mi ju nikto neukradne. K nám nikto nechodieval, teda pokiaľ nerátam Nathana, ale to už každý z vás snáď vie.

Obišla som dom a dostala som sa na poľnú cestíčku, ktorá viedla priamo do lesa. Užívala som si to a moja vlčica tiež.

'Cítim nejakého cudzieho vlka. Teda troch.'

Ozvala sa ku mne a ja som zavrčala. V duchu som si pomyslela, ako stojím na štyroch labkách a premenila som sa na obrovského sivého vlka.

'Bežia za nami' upozornila ma a ja som v duchu prikývla. Zrýchlila som ešte viac. Bežala som pomedzi stromy a snažila sa ujsť.

'Sú okolo nás. Nemáme kam ujsť Clary! Myslím, že ich poslala naša spriaznená duša.'

Zastala som a začala vrčať. Objavili sa traja vlci, ktorý boli strategicky rozmiestnení okolo mňa. Z časti som mala aj výhodu, pretože boli od môjho majestátneho vlka menší.

Jeden z nich sa na mňa vrhol, ale nemal šancu. Bola som silnejšia. Neviem, čo si myslel, keď na mňa skočil. Otočila som sa smerom na ďalších dvoch. Jeden z nich sa premenil a v rukách držal zbraň.

,, Chyť ju! " zareval, ale ja som sa rozbehla.

Dlho mi to však nevydržalo, pretože na svojom stehne som ucítila bodavú bolesť. Cítila som, ako sa mi celým telom rozlieva nejaká omamná látka.

Už som to ďalej nezvládala. Ani neviem ako, ale premenila som sa. Moje telo dopadlo na suché listy a hlava mi narazila o konár.

Upadla som do spánku.

Ahojte ❤️ inak lásky môžte sa ísť kuknúť na môj profil. Je tam ďalší staro-nový príbeh s názvom White roses.