FATE [VMinKook; TR] ✔

26.

Taehyung vytreštil oči a zastavil, čo spôsobilo, že zastavili aj ostatní.

„Chalani, nie!"

„Taehyung, nemusíš si robiť starosti. Nikto nebude vedieť, že sme to boli my," povedal Jimin.

Taehyung zaprskal. Za ruky ich zatiahol do rohu, aby neboli uprostred chodby.

„Ste šialení?"

Jungkook si prekrížil ruky, čo spôsobilo, že látka jeho bundy sa napla okolo jeho bicepsov.

„Nie. Chcem, aby tie kurvy zaplatili za to, čo spravili."

Jimin prikývol a vydal zvuk súhlasu. Taehyung si vystresovane odfrkol.

„Dobre, neviem, prečo si myslíte, že je v poriadku ublížiť ľuďom v mojom mene. Viem, že som vždy v pozícií, kedy ma musíte chrániť, ale prosím, nepovažujte ma za zámienku ublížiť ľuďom. Nechcem byť za násilie," povedal Taehyung, pozrúc sa z Jungkooka na Jimina, aby sa uistil, že chápu.

Zdalo sa, že Jimin chápe, no Jungkook pokrútil hlavou.

„Nie. Taehyung, toto som ja. Išiel som touto cestou ešte dávno predtým, než som vás stretol a nechcem stáť a nič nerobiť, zatiaľ čo ty trpíš."

„Jungkook, nezáleží na tom!" skríkol takmer Taehyung. Chcel presadiť pred tvrdohlavým chlapcom svoj názor.

„Taehyung, záleží na tom a my máme dôvod, aby sme to spravili. Kto vie, čo spravia nabudúce, ukážeme im a každému, kto si myslí, že môže vyčleňovať starších," povedal Jimin a pozrel sa na Jungkooka, ktorý pyšne prikyvoval.

Taehyung pokrútil hlavou.

„Ak tomu tak je, dovoľte mi to spraviť. Nechajte ma ísť do ich domu a 'dať im lekciu', áno? Urobím viac ako v dobe, kedy som bol slabý," povedal Taehyung nahnevane.

„To je hlúpe."

„Presne!" zakričal Taehyung predtým, než na nich posledný krát zagánil, na čo sa otočil a odišiel.

Jungkook a Jimin ho pozorovali, ako odchádza.

„Vážne ho budeme počúvať?" spýtal sa Jimin.

„Stretneme sa pri rybníku okolo súmraku. Tí blázni nebudú vedieť, že ich napadneme."

„Nesieš pálku?"

Jungkook ukázal na kovový predmet v Jiminových rukách.

„Áno! Ako inak by sme ich zbili?"

„So svojimi päsťami?"

„Oh, chceš to spraviť tradičným spôsobom?"

„Jimin, bil si sa ty vlastne niekedy s niekým?"

Jimin sa odmlčal.

„Áno, v prvom ročníku."

„Preboha," zamrmlal Jungkook, schmatnúc pálku a zahodiac ju za seba.

„Nechystáme sa ho zabiť."

Jungkook odzipsoval batoh a vytiahol dve masky a čierne rukavice, ktoré podal Jiminovi.

„Prečo toto?"

„Ochrana."

„Aww, ty sa zaujímaš."

„Vieš čo? Vráť mi ich späť," povedal Jungkook a natiahol ruku.

Jimin sa rozosmial, odstrčiac jeho ruku preč.

„Len to pripusti, Kookie."

„Dúfam, že ťa dnes večer niekto udrie," povedal Jungkook, čo spôsobilo, že Jiminové ústa opustil smiech.

„Teba tiež."

„Ver mi, že nie."

Jimin si oblizol pery, na čo mu na tvári stále zostal úsmev. Nasadil si rukavice a nasledoval Jungkooka až k svojmu prepychovému autu.

„Takže, aký je plán?" spýtal sa Jimin a naštartoval motor.

„Pri záhrade má okno. Prekĺzneme ním. Jeho rodičia nie sú doma, išli na služobné cesty, takže máme šťastie," povedal Jungkook.

Jimin prikývol a znenazdajky sa cítil trochu nervózne. Čo ak ich chytia? Mohli by ich zatknúť. Jiminoví rodičia by mu mohli zabaviť auto, čo by spôsobilo, že by chodil do školy peši alebo horšie a donútili by ho do manželstva s dievčaťom! Horor.

Zastavili pred domom. Dom bol veľký na kraji mesta neďaleko od Jiminovho domu. Obaja sa poobzerali po prázdnej ulici.

„Si si tým istý, Jungkook?" spýtal sa Jimin a pozrel sa na premýšľajúceho chlapca.

Jungkook si nasadil masku a stretol sa s Jiminovým pohľadom.

„Pomsta je sladká vec, Jimin. Dajme tomu, že viac ako cukor."

©taehyungbby-
All rights reserved