FATE [VMinKook; TR] ✔

77.

Taehyung bol smutný.

Nenapadali mu slová, ktoré by opisovali stav, v ktorom sa nachádzal. Cítil sa smutný a nahnevaný. Rozčúlil ho fakt, že dovolil, aby ho to zničilo.

Pamätal si, ako ho Jungkook nedávno chválil za to, aký je silný, že vydržal všetky tie veci a stále je šťastný.

No Taehyung to už viac nemohol robiť.

Nemohol sa pozrieť do Jungkookovej tváre s tým, že ho sklamal. Nedokázal byť silný a preniesť sa cez to. Bol zničený vo viacerých smeroch, jeho telo mu už ani neprišlo ako jeho.

Tvár ho bolela, no nebol to žiaden nový pocit. V spodnej časti tela pociťoval pálčivý pocit, ktorý pomaly mizol, no Taehyung nedokázal zabudnúť na to, čo sa stalo.

Spomenul si na to, keď sa zobúdzal a Jimin s Jungkookom kvôli nemu plakali. Taehyung bol taký vystrašený, nevedel, čo sa stalo po tom, čo prišiel Yoongi.

Nechcel, aby sa ho dotýkali. Vždy, keď sa ho niekto dotkol, vybavil si muža tisnúceho ho k zemi. Obaja ho prišpendli k zemi tak, aby sa nemohol hýbať. Ich dotyky ho pálili na koži.

Na rukách mal z toho, ako ho tisli stále modriny, aj na stehnách a na bokoch a trhol sebou akonáhle sa pohol.

Taehyung cítil ako ho znovu desí ten strach. Strach, že nedokáže uniknúť.

Skryl sa pod paplón iba, aby mohol plakať. Jimin s Jungkookom boli už štvrtý deň za dverami. Mohol počuť, ako sa rozprávajú. Vždy to mohol počuť.

Potom započul tretí hlas, hlas, ktorý ho po tom incidente upokojil, a ktorý urobil teraz všetko jednoduchšie. Yoongi.

Taehyung vyliezol z postele, bolestne zalapal po dychu, no donútil sa prísť k dverám, sadol si na zem a priložil ucho k dverám tak, ako to robil posledné tri dni.

„Yoongi," započul Jiminov hlas, „čo si to zašepkal? Zaslúžime si to vedieť."

„Štveš ma, Jimin. Potrebuješ spánok. Vyzeráš ako hovno," odpovedal Yoongiho chladný hlas, „choď."

„Yoongi," Jungkookov hlas bol hlasnejší ako tie ich, „prosím, naposledy sa mu pokús pomôcť."

Zrazu nastalo ticho až do doby, kým Taehyung nezapočul známy šepot.

„Taehyung."

Taehyung vydýchol a ešte viac pritisol ucho k dverám.

„Snažím sa na kvôli tebe proti nim nič nemať, ale sú tvrdohlaví," zašepkal Yoongi, „naozaj sa zaujímajú."

Taehyunga svrbeli oči a posmrkol, no pokračoval v počúvaní.

„Tiež sa zaujímam," povedal Yoongi, „naozaj sa zaujímam, dieťa. Potrebujem vedieť, že ma počuješ, a že si v poriadku."

Taehyung pomaly prehltol a neisto zovrel ruku v päsť, buchnúc ňou do dverí, aby Yoongi vedel, že tam je.

Počul, ako si Yoongi od úľavy vydýchol.

„Dúfam, že si v poriadku," zašepkal Yoongi, „vieš, že si silná osobnosť."

Taehyungovi po tvári stekali slzy a posmrkol tak, aby to Yoongi započul. Všimol si, ako bledé prsty skĺzli po dverách, ako sa Yoongiho prsty chveli.

„Taehyung," zašepkal Yoongi, jeho hlas bol priškrtený. Taehyung mohol usúdiť, že niečo chcel. Že chcel, aby Taehyung zareagoval.

Taehyung sa pomaly sklonil a nechal svoje neisté prsty sa dotknúť tých jeho. Yoongi zalapal po dychu a spojil svoje prsty s tými Taehyungovými. Yoongiho prsty boli studenšie ako tie jeho a cítil sa príjemne. Na pár sekúnd bolo ticho a bol počuť iba Taehyungov ťažký dych.

„Tiež ti dôverujem," zašepkal zrazu Yoongi.

Taehyung sa iba rozplakal.

Yoongi odišiel onedlho a Taehyung opäť ležal na posteli, zízajúc na zastreté záclony. Slnko príliš nesvietilo ako nedávno a Taehyung predpokladal, že sa blížia nočné hodiny.

Zrazu sa ozvalo zaklopanie a otvorenie dverí. Vošiel Jimin spolu s tanierom s jedlom.

„Baby?"

Taehyung prebehol pohľadom Jimina. Vyzeral ustráchane. Taehyung nenávidel, keď sa oňho niekto bál, no vyzeralo, že ho to ešte viac rozčúlilo. Cítil sa tak zle, že nemohol byť ten, za koho ho chcel Jimin mať.

„Kúpil som ti nejaké jedlo."

Jimin položil tanier s cestovinou. Taehyung sa myšlienkami vrátil do doby, kedy prišiel k jedlu, keď doma ešte hladoval.

Rád by povedal svojmu minulému ja, aby utiekol. Utiekol preč z tohto zasraného mesta rovnako ako utekali kriminálnici, ktorí zničili ľudské životy.

„Nie som hladný," zamrmlal Taehyung.

Jimin sa zohol, takže bol tvárou v tvár tej Taehyungovej. Ten sa stretol s jeho tmavými a unavenými očami.

„Prosím, Taehyung. Musíš sa cez to preniesť."

Taehyung začal ťažko dýchať.

Nechcel sa cez to preniesť.

„Je mi to ľúto," zašepkal Taehyung, zavrel oči a oblizol si chvejúce sa pery.

Jimin sa chcel načiahnuť a dotknúť sa ho, no vedel, že Taehyung to nechce. Vedel, že Taehyung ho nechce ani tu.

Taehyung nechcel jeho.

Jimin sa postavil a prehltol hrču v hrdle.

„Nechcem ti nič spraviť, Taehyung. Pamätaj si to."

Jimin opustil izbu.

Taehyung otvoril oči a pozrel sa na dvere, ktoré za sebou Jimin zavrel.

„Môžeš ma zbaviť tohto pocitu?" zamrmlal Taehyung do štyroch stien.

A rovnako ako predtým bol sám.

©taehyungbby-
All rights reserved