Little Bit Mad

3. Šanca

Telom mi prebehne triaška a som si istá, že mu nedovolím aby si ma nechal alebo kdekoľvek vzal. Snažím sa nájsť pomoc u kohokoľvek avšak akonáhle sa postavil a vybral sa mojim smerom všetci stíchli a svoje pohľady zapichli do zeme.

Kráča ku mne ladne ako puma, jeho chudé, no mocné telo sa hýbe uvoľnene, takmer až ľahostajne. Jeho ruka zaťatá v päsť ma však presvedčí, že ma od neho nič dobré nečaká.  Želám si vziať svoje slová späť. Od strachu, ktorý sa zrazu rozlieva mojimi žilami až ich bolestivo zapaľuje som zabudla aj na plač. Srdce mi vynecháva úder.

,,Ako to myslíš, Harry?" započujem v tom hrobovom tichu nepríjemný ženský hlas patriaci jedine blondíne za jeho chrbtom.

,,Staraj sa o svoje veci Honey." povie jej ľahostajne keď už stojí predo mnou. Dívam sa priamo na jeho hruď. Ak by som sa mu chcela pozrieť do očí musela by som zdvihnúť hlavu. Avšak nespravím to. Nedokážem pohnúť jediným svalom v mojom v tele. Akoby som primrzla a on ma môže jediným úderom rozbiť na kúsky ako sochu z ľadu.

,,Takže ty chceš ísť domov?" spýta sa chlapec predo mnou. Spýtal sa bez irónie hlasu a ja zdvihnem hlavu tak prudko až ma zabolí šija a prikývnem.

Chcela by som mu odpovedať aj slovami, avšak neviem v sebe nájsť hlas. Díva sa na mňa ľahostajne ale v očiach sa mu predsa niečo mihá no nestíham nič z toho zachytiť alebo uhádnuť jeho zámery.

Skloní sa a tvár nakloní blízko ku mne a skríkne mi do tváre: ,,Hej!" tak hlasno a blízko až mnou mykne na čom sa dobre pobaví. ,,Asi som dobre nepočul" povie znova pokojne.

,,Chcem," poviem čo najpokojnejšie dokážem. No nezabránim vzlykom, ktorými sa začnem dusiť ak ich čoskoro nevypustím. Som ako balón a ak prasknem všetky moje vnútornosti budú po stenách izby.

,,Tak môžeš," usmeje sa na mňa ale úsmev sa nedotkne jeho očí. Nachvíľu pocítim nádej až sa mi zatají dych. Rukou mi prejde po vlasoch, zastrčí mi ich za ucho a dodá: ,,Vo vreci na mŕtvoly."

Nahlas prehltnem na čo sa zasmeje a sním všetci v miestnosti. Keď ku mne príde význam jeho slov nedokážem ďalej. Možno to je reflex alebo som sa práve vzdala nádaje ale moja pravá ruka vystrelí k jeho nosu. Zachytí ju skôr akoby som sa dotkla jeho tváre. Som si istá, že ubližovať ľuďom je jeho práca. Lebo keď mi ruku stlačí na mieste o ktorom som ani nevedela, že existuje zabudnem dýchať. Bolesť mi od zápästia stúpa až k ramenu ako by po ňom prechádzal britvou. Krik, ktorý počujem ide z môjho hrdla aj keď som doteraz netušila, že ten zvuk dokážem vydať. Automaticky zdvihnem druhú ruku a poškriabem ho zlomeným nechtami po tvári. Hneď ma pustí ale vzápätí jeho ruka dopadne na moje líco takou silou až ma to zhodí z nôh. Viem, že to bolí ale nedokážem sa sústrediť na nič iné ako na môj zúfalí plač. Kopne mi do rebier tak moc, že mi vybije dych. Nestihnem tú bolesť ani zaznamenať než sa mi začne točiť hlava

,,Ak potrebuješ kľudne ju vezmem k sebe do bordelu," počujem mužský hlas. Tá poznámka ma však nedokáže vrátiť do reality. Ich hlasy počujem ako by som ležala pod vodou a len sotva si uvedomujem hučanie v mojej hlave.

,,Liza, zober ju do nejakej voľnej izby, do zajtra vymyslím čo s ňou." Z ťažká otočím hlavu keď ku mne pristúpi dievča v sivých šatách a skloní sa nadomnou. Šok mnou zamáva v okamihu ako zbadám jej zjazvenú tvár plnú odrenín. Chytí ma za za rameno a stavia ma na nohy. Ja sa ale nepohnem, som pre ňu príliš ťažká. Chytí ma silnejšie a ja z toho dotyku cítim naliehavosť. Jej desivá tvár sa nadomnou skláňa ako proroctvo a ja už dlhšie nevydržím byť v tejto miestnosti. Z posledných síl sa snažím postaviť na nohy.

A tak s posledným pohľadom plným prosby opúšťam miestnosť na ramenách dievčaťa, ktoré je teraz mojou najväčšou nádejou. Teplá, lepkavá tekutina mi steká po nohe a ja vôbec nevnímam koľko krát zabáčame a koľkými schodami vyjdem než sa ocitnem pred bielymi dverami. Pri nich na mňa dievča prvý krát prehovorí.

,,Vojdeme," ozve sa jej jemný hlas mäkko a ja vstúpim do útulnej bielej izby s jemne žltými závesmi na oknách oproti dverám. Na ľavo odo mňa stojí posteľ. A kúsok od nej sú ďalšie dvere pravdepodobne od kúpeľne. Dievča ma vedie k posteli kde ma uloží. Zahliadnem malú šatníkovú skriňu s nepriliehajúcimi dvierkami. Keď sa odo mňa vzdali natiahnem sa po jej ruke a chcem začať kričať.

Počúvnem jemný hlas hovoriaci, že ma ošetrí. O malú chvíľu je späť aj s mokrými uterákmi a niečím čo pripomína jej uniformu. Čakám či mi niečo povie a nemusím čakať dlho.

,,Volám sa Mili, a je mi úprimne ľúto, čo sa ti stalo." takže žiadna Lizi. Za jej slová a jemnosť som vďačná tak moc až sa mi chce plakať. Pomaly ma vyzlieka a moja nahota ju vôbec neznepokojuje. Prikladá mi obklady k modrinám a opäť mi zaviaže nohu.

,,Som Rayna," hlas mám chrapľavý. ,,Pomôžeš mi?" spýtam sa na s nádejou.

Keď sa na mňa zadíva v očiach má sklamanie, súcit a bolesť. ,,Keby to bolo v mojich silách pomohla by som už sebe," keď sa zadívam na jej tvár uverím jej. Vypustím posledný vzlyk predtým ako plne odovzdám jej chladným rukám.

No napriek tomu stále myslím na možnosť úteku. Chcem nájsť cestu späť domov.

,,Viem, čo sa ti preháňa hlavou. Skúšala som to veľa krát. Dom stojí uprostred ničoho. Nie je šanca dostať sa odtiaľto. Nie nažive," povie mi a moje ubolené telo prikryje mäkkou dekou. Sedí pri mne až kým neprestanem vnímať.