Little Bit Mad

2. Zatúlaná suka

Stý krát za posledných pár hodín sa strhnem zo spánku. Mojou mysľou prebehnú obrazy spomienok na včerajší večer. Opäť a opäť vždy keď otvorím oči dúfam, že to bola len nočná mora. A zakaždým keď zisťujem, že je to skutočnosť moja panika narastá. Zrazu mám pocit, že nevydržím ani o sekundu dlhšie. Silno sa potiahnem za čierne vlasy a rozbehnem sa k dverám.

Stačí mi pár sekúnd a séria veľkých pohybov aby som skončila na zemi s bolesťami nohy. Moje ľavá noha je obviazaná čistým bielym obväzom, pod ktorým môžem vidieť gázu. Naozaj sa to deje. Sakra skutočne ma uniesli! Môj strach je opäť väčší aj keď som nevedela, že to je možné. Postavím sa na zdravú nohu pričom tú zranenú nechávam pár nebolestivých centimetrov nad zemou. PRESTRELENÚ! Ach toto nemôže byť pravda. Bože prosím nech to nie je pravda.

Rozhliadam sa okolo seba a to čo dokážem cez slzy vidieť v malej slabo osvetlenej miestnosti, do ktorej svetlo preniká len cez asi meter dlhé a úzke okno, je obyčajný matrac bez plachty alebo vankúša. Dvere z tmavého dreva za mojím chrbtom sú chladné a pevné. Aj napriek tomu do nich začnem búšiť najviac ako vládzem a nechávam svoj hlas znieť čo najhlasnejšie. Po pár chvíľach mi však hlas dôjde, moje telo sa zvezie popri dverách na chladnú podlahu. Z očí mi už netečú slzy no moje vzlyky neustali. Naďalej mi z hrdla vychádza zvuk podobný chrčaniu. Ruky zabáram do vlasov a ťahám za ne až ich mám plné päste. Búcham do chladnej betónovej zeme a bodavá bolesť akoby by bola poslednou kvapkou toho čo znesiem. Obsah svojho žalúdka vyvrátim na svoje nohavice. Len chvíľu po tom sa to opakuje až kým nedávim na prázdno. Vyčerpaná si ľahnem pri dvere na bok a hlasno odfukujem. Na odhalenej nohe môžem cítiť chladný vzduch prúdiaci popod dvere. Zamýšľam sa nad tým ako je možné, že sa niečo také stalo práve mne.

Rozmýšľam nad tým, čo asi robí Luke, hľadá ma môj veľký brat? Som mojej matke stále rovnako ukradnutá? Je toto skutočné alebo mi proste dealer pichol niečo do žili a ja teraz ležím uňho doma na gauči, zmietam sa v kŕčoch a mám odporné halucinácie? Oh bože to znie až moc dobre. Kiežby som sa zobudila a zistila, že to bol sen. Za pár hodín by som musela opäť čeliť svojmu triednemu a jeho porozvodovej depresii. Videla by som svojich priateľov a bola v bezpečí. Prosím, Bože! Viem, že k tebe hovorím len keď niečo chcem. ale tento krát to nie je o písomke z angličtiny ani o vykrádaní sa na párty. Prosím ťa o môj ž...

Z mojich modlitieb ma vytrhnú zvuky za dverami pri mojom chrbte. Zbesilo sa od nich odsúvam rovnako ako odsúvam bolesť mojej nohy aby som sa dostala do rohu. Viem že je to hlúpe ale som zúfalá, čo iné robiť? Dvere so škrípaním otvoria a ja medzi nimi zahliadne kožené topánky.

,,Hej, čo robíš?" ozve sa neznámy hlas a ja tak musím zdvihnúť zrak. Nado mnou sa týči chlap? Chlapec?

,,N..nič...chcem ísť domov. Pustite ma," poviem zúfalo a staviam sa na nohy. Brunet nado mnou pokrúti hlavou a pristúpi ku mne bližšie, na čo sa strhnem a znova padám k zemi. Pocítim ostrú bolesť v nohe a za pár sekúnd mi už na obväze vyskakujú červené škvrny. Aj napriek tomu sa ďalej zbesilo šúcham zadkom čo najďalej od neho. Až kým nenarazím na stenu a začnem kričať prosby o pomoc.

,,Sakra dievča, ukľudni sa,"

,,Prečo?" spýtam sa no ďalej proti nemu bojujem a pravou nohou sa ho snažím kopnúť.

,,Aby som ťa nemusel zabiť skôr ako ťa dostanem z pivnice." prehovorí chladne a chytí ma za vlasy až skončím na bruchu. Avšak v očiach zlo nemá, ba ani hnev.

Zbesilým krikom som vyčerpala všetku moju energiu a tak po jednej dobre mierenej rane do brucha, ktorá mi vyrazila dych a ja som sa cítila akoby sa topím sa nechám tým chlapcom vyniesť po schodoch. Len rozmazane vidím steny okolo. Moje telo zacíti obrovský príval tepla a v mikine sa začnem potiť hneď potom, čo sa otvoria dvere a chlad pivnice zostane za nimi. Prehádzame chodbami mne úplne cudzieho domu. A aj napriek nevoľnosti a bolesti v celom tele uvažujem či má naozaj zabijú. V diaľke započujem hlasy. Dva z nich mi pripomenú včerajší večer a nová vlna adrenalínu prejde mojim telom ako elektrina.

Čím sme bližšie tým jasnejšie môžem počuť uvoľnené hlasy, ktoré napĺňajú steny domu. Tesne predtým ako vojdeme cez dvere zadržím dych.

Vojdeme do miestnosti plnej starších aj mladých chlapcov a chlapov. Je ich asi tucet a pol. Všimnem si aj peknú mladú ženu, v drahých handrách sediacu na koženom kresle. Vedľa nej so sklonenou hlavou stojí mladé dievča s blond vlasy po ramená v sivom oblečení pre slúžky.

Chlapec ma pustí, odstúpi odo mňa a ja sa sotva udržím na nohách. Ledva vidím no stojím najpevnejšie ako mi to môj strach dovoľuje. Dýcham plytko a potichu no aj tak si myslím, že počujú ako zbesilo mi bije srdce. Všetci sa pozrú mojím smerom a ja si všimnem chlapca zo včera. Niall myslím, vďaka ktorému som tu. Alebo, ktorý ma nezabil. Pozrie sa do mojich očí a vidím v nich neistotu no aj úľavu, ktorú by som tak moc chcela pocítiť tiež. Po tele sa mi rozlieva nepríjemný pocit z toľkých pohľadov. Prezerajú si ma od hlavy po päty a ja bojujem s pokušením ošiť sa. Pohľady sú rôzne no prevládajú ľahostajné a znechutené.

Určite nevyzerám najlepšie ale hádam to nie je také zlé. Jedna nohavica mi chýba a druhá je špinavá od zvratkov. Mikinu mám špinavú od sopľov, sĺz, krvi. No neh je to akokoľvek zlé vždy môže byť horšie a slaný dôkaz toho sú slzy hromadiace sa mi v očiach. Počujem odkašlanie a pozornosť sa upriami na Nialla.

,,Videla ako som zabil Denzela," prehovorí pokojným hlasom.

,,Preto je tu?" ozve sa úplne cudzí chrapľavý mužský hlas posmešne.

,,Prečo si ju nezabil?" spýta sa škriekavým hlasom blondína a ja si hryziem do pery aby som naplno nerozplakala alebo nepovedala niečo, čo by ma stálo život.

,,Nezabíjam ženy!" povie Niall ostrejšie.

,,Ani deti." zasmeje sa ktosi vzadu a ja sa cítim ublížene akoby ma niečo takéto mohlo dostať do horšieho stavu.

,,Niall, vždy domov ťahal zatúlané mačky a psy a môj otec mu vždy dovolil nechať si ich." ozval sa chlapec, ktorý práve vstúpil. Jeho pohľad bol zapichnutý v telefóne a čokoládové, krátke kučery mu padali do čela. Jeho vysoká postava a dlhé nohy sa niesli izbou. ,,Myslím, že suka navyše mu vadiť nebude, keď vy všetci konečne zmiznete. Nech ju Liam vytiahne zase zajtra a Niall si zatiaľ pozrie inštruktážne video ako pichať štetky." jeho hlas znie ľahostajne, kruto a chladne. Moje telo akoby ho samo nenávidelo.

,,Naser si Styles!" zasmeje sa Niall priateľsky.

,,Nie som žiadna štetka a chcem ísť domov," prehovorím roztraseným hlasom. Hrdlo ma pri rozprávaní páli z plaču a kriku. Po pár sekundách pohľadov sa spustí smiech. Samozrejme, že sa smejú bol to úbohý pokus. Bolo mi jasné, že to nevyjde na prvý krát ale ako som mala začať?

Hryziem si vnútornú stranu líc až kým nazacítim krv. Hľadám akýkoľvek náznak súcitu alebo čohokoľvek, čo by trochu zmiernilo ten strach v mojej hrudi, kvôli ktorému mám chuť schúliť sa v rohu a čakať na smrť. Ešte pár krát som sa pokúsila prehovoriť no neišlo to bez toho aby som sa zbesilo nerozvzlykala. Každý v miestnosti sa na mňa díva ako na pokazený kus mäsa. Akoby nevedeli z ktorej strany do mňa streliť aby sa ma zbavili. Je mi na zvracanie a po lícach sa mi kotúľajú slzy. V rane na nohe mi vybruje a vyžaruje z nej teplo, ktoré len stupňuje moje zúfalstvo.

,,Sakra! Nikomu nič nepoviem kľudne odtiaľto odídem po svojich aj s tou nohou, no tak kde sú dvere?!" zakričím cez plač a zbesilo si prechádzam rukami po tvári a očiach aby som niečo videla.

V tom kučeravý odlepí zrak od smartfónu a zabodne do mňa svoje smaragdové oči. Jeho tvárou sa mihne tieň. Postaví sa a mieri si to ku mne.

,,Zmena plánu." povie. ,,Túto zatúlanú suku si nechám ja."