1. Minúty

1.4K 50 5
                                    

,,Rayna kde si mi zas nechala žehličku na vlasy?!" ozýva sa krik mojej matky naším domom spolu s rôznymi nadávkami na moju existenciu.

,,Je presne tam kde vždy! A svoj slovník si nechaj pre chlapov v bare, mňa nezaujíma!" zakričím jej späť tesne predtým ako zabuchnem dvere domu.

Zídem pár schodov a pri príjazdovej ceste zabočím smerom ku kontajnerom. Vedela som, že ak si s bratom objednáme pizzu budem ja tá, ktorá pôjde vyhodiť zvyšky. Hold, to je údel mladších súrodencov. Avšak za môjho veľkého brata som maximálne vďačná. Bez neho by som moju opitú matku pracujúcu v stripbare musela zabiť a svoj zadok tak odsúdiť na pár rokov v base.

Keď sa zbavím krabice rozhodnem sa na chvíľu prejsť a zapálim si aj napriek tomu, že viem ako bude Luke vyvádzať. Ako správny starší brat sa o mňa bojí i keď už nie som malá. A má na to dôvod. Naša štvrť nepatrí medzi tie bezpečné. Vlastne tam nepatrí vôbec. Neviem ako to vysvetliť ale ak si na vašejej príjazdovej ceste niekto napicháva žilu a ponúkne vás je to ako pozvanie na čaj o piatej.

Presne kvôli tomu by som sa nezľakla ak by som počula výstrel. Nie je to na našej ulici nič výnimočné. Dokonca i ja viem strieľať. Avšak zľakla som sa, pretože zvuk výstrelu bolo počuť len pár metrov za mojím chrbtom. So srdcom v krku som sa otočila smerom odkiaľ som výstrel počula a modlila sa kľudne aj k Poseidonovi aby to bol len starý pán Grosser, ktorý učil strieľať aj mňa predtým ako dostal parkinsona.

Ale pohľad na dvoch chlapov v kuklách ako sa skláňajú nad chlapcom zhruba v mojom veku ma z mojej modlitby vytrhne. Keď sa ozve druhý výstrel, ktorý ukončí chlapcov život nechtiac skríknem a upútam tak na seba neželanú pozornosť. Keď sa na mňa pozrú stuhnem ako socha a neviem sa pohnúť. Každá bunka v mojom tele vysiela jasný signál bež. Moje údy odmietajú spolupracovať tak veľmi ako rýchlo mi bije srdce. Ani si nedovolím dúfať, že by niekto prišiel. Nikto by sa neunúval vyjsť zo svojho domu kvôli nejakému výstrelu či dvom.

,,Sakra!" ozve sa hlas jedného z nich, ktorý ma vytrhne z tranzu a moje telo sa pohne. Rýchlosťou Usaina Bolta sa zvrtnem na päte a rozbehnem sa smerom von z ulice za našim domom. V tom sa však ozve ďalší výstrel mierený do jamky za mojím kolenom. S výkrikom dopadnem na štyri a moje oči opustia slané slzy. Tá bolesť je ostrá a pálivá. Vyžaruje do celej nohy a núti ma kričať.

,,Čo teraz hlupák?!" ozve sa hlas, ktorý som sotva schopná vnímať kvôli bolesti vystreľujúcej z mojej nohy.

,,Ty si ju postrelil!" povie vyčítavo na obranu druhý

,,Mal som ju nechať ujsť?!" Prestanem úplne počúvať ich hádku a snažím sa pohnúť. So všetkým sebazaprením sa horko-ťažko postavím na nohy a snažím sa ujsť bez povšimnutia. Noha ma však zradí a ja som opäť na zemi.

,,Nehýb sa!" skríknu obaja na raz keď sa po druhý raz dostanem na nohy.

Otočím sa čelom k nim. Chrbtom ruky sa snažím zo svojej tváre dostať stále sa valiace slané potôčiky. ,,Nikomu nič nepoviem, prisahám len ma nechajte ísť." môj hlas nikdy neznel viac úboho. Nie som si dokonca istá či mi cez hlasné vzlyky rozumieť.

,,Počuješ Niall? Proste ju necháme odísť a budeme jej veriť, že v nemocnici povie, že nohu si prestrelila prepisovačkou," jeho hlas je plný výčitky a sarkazmu.

,,Ty si do nej musel strieľať!" povie, ako už viem, Niall.

,,Poznáš pravidlá, sráč! Máš svedka - zbavíš sa ho!" povie hlasnejšie a mnou mykne vo chvíli keď si uvedomím význam jeho slov.

,,Nezabijem ju!" skríkne a zo mňa na stotinu sekundy opadne strach.

,,Pred chvíľou si zabil Denzela kde je problém?" po jeho otázke sa strach vrátil ešte o niečo silnejšie a ja začnem čo najnenápadnejšie cúvať.

Rozmýšľam aké sú moje možnosti. Bol by zázrak ak by niekto prišiel kvôli podozreniu a ak by aj áno len by sa zoznam obetí za dnešný večer rozšíril. Utekať nemôžem, s mojou nohou je to nemožné. Takže moja jediná nádej je, že Niall nedá svoju zbraň tomu druhému, že sa nado mnou zľutujú a nechajú ma odísť. To je veľmi chabá nádej.

,,Vezmeme ju so sebou, alebo ja neviem, vyzerá fajn, nech rozhodne Harry," počujem Nialla.

Snažím sa tým moc nezapodievať a obzerám sa okolo seba. Hľadám východisko, únik, záchranu alebo čokoľvek, čo predĺži môj život. Spravím krok zranenou nohou a z hrdla sa mi chce vydrať výkrik stlmený prehnaným kusancom do môjho jazyka. Až v ústach zacítim kovovú pachuť krvi. Pozriem sa vľavo a cez slzy vidím niečo v čo som nedúfala ani najkrajších snoch. Našou čiernou štvrťou, plnou feťákov, štetiek, opilcov, bývalých trestancov a vrahov prechádza policajné auto. Je to moja posledná šanca a tak v sebe nazbieram všetku odvahu a silu na potlačenie bolesti.

Tri...

,,Louis, sakra, ver mi!"

Ďalší príliš veľký krok mi do očí natlačil nové slzy. Dva...

,,Ak mi kvôli tebe nezaplatia si mŕtvy muž!"

Auto mojej záchrany je skoro päť metrov odo mňa. Jedna... rozbehnem sa s obrovským krikom. Cítim trhanie šliach v nohe a vidím vodiča bieleho auta. Už samu seba skoro počujem kričať. Vidím ako tých dvoch zatýkajú a ošetrujú mi nohu. No namiesto toho pocítim na ústach ruku a moje útle telo ochabne v náručí jedného z nich hneď ako policajné auto prejde okolo mňa bez povšimnutia. Adrenalín ma opustí a moje zranenie vysaje všetku energiu. Vnímam ako ma nesú a neskôr naložia do auta.

,,Nemohol si ju dať do kufra?! Zasviní mi celé auto do čerta!"

,,Nie Louis nemohol, ak jej to neobviažem vykrváca!"

Ďalej počujem len zvuk motora a v hlave sa mi prehrávajú všemožné myšlienky. Ale moje telo už nieje ochotné zvládať nápor všetkého, čo sa za tých pár minút stalo a tak upadám do bezvedomia. Posledné, čo vidím sú tmavé vlasy vodiča a pohyb jeho pier.

,,Ak mi zdochne v aute vyčistíš ho vlastnou zubnou kefkou!"

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Taakže je to môj prvý príbeh a ja budem vďačná za akúkoľvek reakciu alebo názor :)

Little Bit MadWhere stories live. Discover now