Percy Jackson - stratení v čase [POZASTAVENÉ]

Návšteva

Zein

Otvoril som oči a prudko dýchal. Nadomnou sa skláňal Percy. Bol to len sen?!!
,,Si v pohode?" pýtal sa ma a strkal mi do rúk pohár s vodou. Prikývol som.
,,Čo sa ti snívalo? Kričal si moje meno." mám mu to povedať? Odpil som si z vody a začal opisovať sen.
,,Ja viem kto je ďalším členom proroctva?" bol očividne prekvapený.
,,No nie robil som si srandu." neodpustil som si samozrejme svoju dávku irónie. Percy nad tým len prevrátil očami a ďalej sa hral na výsluch.
,,A ako som sa tváril?"
,,Ako keby si mal ísť na popravu." jeho tvár sa skryvila do nečitateľnej grimasy. Bol vážny a mňa vydesila jeho náhla zmena nádady - usmievavý a trochu egoistický a hrdý chalan včera....no dnes....smutný a vážny. Vážnosť u neho vyzerala asi tak, ako Poseidónova socha v Athéninom chráme. Keď sa nad tým zamyslím, už keď mi podával vodu nevyzeral vôbec v pohode.
,,Percy?" nič.
,,Perseus" pri tomto oslovení šklbol hlavou smerom ku mne.
,,Hmm?"
,,Všetko ok?" mohol ma odbiť ale on to našťastie neurobil.
,,Mal som sen..." išlo to z neho ako z chlpatej deky.
,,...videl som v ňom Annabeth."
,,Kto je Annabeth?" keď mi to doplo chcel som sa prefackať.
,,Tá pekná a strašne sexi blondýna, ktorá ma vytiahla z vody." keby sa pohľadom dalo vraždiť bol by som už mŕtvy. A nie raz. Ale tá blondýna bola fakt kus... stála by za hriech. Ale je Percyho takže nič.

Annabeth

Dnes prišiel Chris zase opitý. Neviem ako to vydržíme ďalej zvládať... hlavne psychicky. S peniazmi sme na tom tiež dosť zle, ale snažím sa šetriť kde sa len dá. Rozmýšľala som aj nad tým, že by som sa zamestnala v niakej architektúrnej agentúre, ale kto by zamestnal 22 ročnú mamičku, ktorá ani nemá dokončenú vysokú? Nanešťastie stále vyzerám na 17. To znamená, že keď ma väčšinou Tomas na verejnosti osloví maminka, vrhnú na nás okoloidúci zvláštne pohľady.
,,Kde mám pivo?!" vykríkol Chris z kuchyne.
,,Zapoj mozgové bunky. Žeby v chladničke?" len čo som to dopovedala, na líci mi pristála facka.
,,Takto sa so mnou rozprávať nebudeš ty ku..a!" v tento moment som chcela od neho odísť. Chris má len 23 ale pije ako ... Gabe. Percyho nevlastný otec...
,,Tak aby si vedela dnes ku nám prídu moji fotrovci na obed. Slušne sa obleč a aj toho zasrana. Chcem aby ste urobili dojem... a ešte niečo..." zodvihla som pohľad zo zeme a nenávistne sa mu pozrela do očí.
,,...nikto z mojej rodiny nevie, že to decko nie je moje. Opovážiš sa čo i len naznačiť, že nie som jeho otec." nikdy!
,,Nie. To odomňa nemôžeš chcieť!" na tvári mi pristála ďalšia facka. Chytil ma pod krk a hodil o stenu.
,,Varujem ťa." bolo posledné čo Chris povedal predtým než pricupital Thomas.
,,Maminka!" vykríkol a vrhol sa ku mne. Sedeli sme v objatí na zemi.
,,To je dobré Tomy. Nič sa nedeje. Dnes prídu rodičia Chrisa." jeho malé ručičky sa mi pevne obmotali okolo krku. Chris po mne vrhol posledný znechutený pohľad pred tým, než si odišiel po pivo.

****
,,Maminka ale on nie je môj otec. Prečo mám klamať. Hovorila si mi, že klamať sa nesmie. Ja nebudem klamať. On nikdy nebol a nebude mojim ockom. On je zlí a a a bije ťa." trhalo mi srdce Thomasove nariekanie, ale ešte horšie bolo to, že má pravdu.
,,Thomi to je v poriadku. Ja viem, ale .... ale dnes musíš. Pre naše dobro. Prepáč, že ťa do toho nútim." zrazu sa ozval zvonček.
,,Sú tu." zašepkala som. Chrisových rodičov som nikdy nevidela. Aj napriek tomu, že im povedal, že má so mnou dieťa sa nechceli stretnúť. Za celé tie štyri roky nechceli spoznať svojho ,,vnuka"? Zvláštne. S Thomasom som sa pomaly došuchotala k dverám a otvorili. Nahodila som svoj trénovaný úsmev a srdečne privítala návštevu.
,,Dobrý deň. Poďte dnu už vás očakávame." povedala som svoju naučenú formulku.
,,Dobrý deň." pozdravil aj Thomas.
,,Dobrý deň. Ty musíš byť určite Thomas a vy slečna ste Annabel." odpovedala my pani. Keď som si pozornejšie prezrela ľudí stojacich predomnou, zistila som, že to vyzerajú byť veľmi milí a príjemní ľudia.
,,Annabeth. Moje meno je Annabeth." ale to, že vyzerajú prívetivo ma nepresvedčí, aby som bola taká aj ja.
,,Ou prepáč museli sme Christophera zle počuť." ozval sa po prvýkrát muž. Prečo mi príde, že Chrisovo meno priam vypľul? Žeby ho nemali moc v láske?
,,To je v poriadku. Poďte zavediem vás do jedálne."
,,Vitajte otec.... mama." Chris už sedel za vrchom stola a čakal na náš príchod. V miestnosti prevládala napätá atmosféra. Dúfala som, že keď začneme jesť zmizne, ale nestalo sa tak. Celý čas sme jedli v tichosti. Počuli by ste spadnúť špendlík. Nakoniec sa ozvala Chrisova mama.
,,To jedlo je vynikajúce Annabeth. Musíš mi dať recept na tento výborný koláč." prikývla som a zas bolo ticho.
,,A ty Annabeth ešte študuješ alebo..."
skočila som jej do reči.
,,Áno ešte študujem."
,,A keď si v škole tak je Thomas ..."
,,So mnou. Niekedy zostáva doma ale väčšinou je so mnou." napätie by sa dalo krájať. Pri Chrisovi som sa cítila strašne stiesnená...
,,Nepôjdeme sa prejsť? Chcela by som vás viac spoznať. Myslím teba a Thomasa." tak takúto ponuku by som teda tak skoro nečakala. Prikývla som a aj s Thomasom a Chrisovou mamou sme vstávali od stola.
,,Potom to upracem." zamrmlala som smerom k Chrisovi a odchádzala sa prezliecť.
,,Miluješ môjho syna?" spýtala sa ma Chrisova mama. Mám klamať? Nie klamať už dnes nebudem.
,,Nie pani..."
,,Helena. Volám sa Helena a tykaj mi. Ak Chrisa nemiluješ prečo si s ním? Vidím, že trpíš. Aj ty a aj môj vnuk. To, že je Thomasov otec neznamená, že s ním musíš byť za každú cenu. Vieš je to môj syn ale... on nie je dobrý človek. Je krutý, zlý. Povedala by som, že mu chýba ľudskosť. Niekde som pri jeho výchove urobila chybu. Neviem kde, ale neskutočne ma to mrzí. Keď nás Chris kontaktoval s tým, že má syna a priateľku nechceli sme s vami mať nič spoločné. Mysleli sme, že len niaka s prepáčením mrcha môže mať s takým človekom dieťa. Bola to chyba. Vidím a cítim ten tlak vo vašej domácnosti. Nie ste šťastní. Ľutujem, že som nevidela Thomasa vyrastať. Veci čo hovorím o vlastnom synovi sú hrozné. Ale bohužiaľ pravdivé. Prečo si stále s ním?"
,,Nemám kam ísť." slzy som mala na krajíčku. Helena na mňa smutne pozrela a zmenila tému.
,,Máš niake fotky keď bol Thomas malý?" spýtala sa.
,,Maminka má veľa fotiek na povale." ach tomu chlapcovi nič neujde.
,,Super. Tak ty sa môžeš ísť zatiaľ hrať a ja s maminkou pokukám tie fotečky čo ty na to?"
,,Jasneeee." odpovedal jej Thomas a bežal do izby.

¡Hola chicos!
Trochu suché. Trochu o ničom, ale aj také musia byť. V tejto kapitole som chcela napísať niečo z Annabethinho pohľadu, respektíve z jej ,,vezenia". Dúfam, že sa to dá čítať.
¡Hasta luego!

Mimochodom kapitolka venovaná pre Ivkapivkaslivka.