Nie nie nie nie to nie je pravda

371 17 1
                                    

Annabeth

Keď som uvidela ten masaker naokolo nezmohla som sa na nič iné než plač. Čo sa tu stalo?! Kde je tá beštia?! A kde je môj chaluhový mozoček?! Nezmohla som na slovo našťastie sa ozvala Viki: ,,Kde je Percy?" ,,Neviem." odpovedala som chrapľavo a na pár sekúnd ma zaskočilo že môj hlas znie takto. Viki ma chytila za ruku a tým mi dodala odvahu. ,,Možno iba niekde musel odbehnúť." povzbudzovala ma. Jasné veď každý si niekedy musí odskočiť po boji s príšerou. Rozhliadla som sa a uvidela kvapky .... no vlastne veľké kaluže krvi smerujúce do šatne. Asi sa išiel prezliesť- preletelo mi nádejne hlavou aj keď som vedela že je to hlúposť som predsa dcéra Atény. Rozbehli sme sa tým smerom a po ceste som zakričala: ,,Percy kde si?!". Nikto sa neozval a tak som pridala do behu. Celý svet sa mi zrútil v momente keď som videla Percyho nehybne ležať na zemi v kaluži krvy v šatni. Obidve sme stáli ako prikované vo dverách. Bol celý doudieraný a od krvi. Na bruchu mal veľkú škaredú ranu. Pohľad mi skĺzol na slová napísané vedľa jeho nehybného tela : ,,Milujem ťa Annbeth. Prepáč mi to." Z jeho rany na bruchu stále prúdilo veľmi veľa krvi. Bol smrteľne bledý. Potreboval moju pomoc ale ja som tam len bezmocne stála. Čo je to so mnou?! Našťastie sa Viki prebrala z otupenia a pribehla k nemu. Modlila som sa ku všetkým bohom ... áno aj k Hére a Áresovi nech je môj chaluhový mozoček v poriadku. Viki mu priložila dva prsty na krčnú tepnu. Pozorovala som ju. Nič sa nedialo len mala položené prsty na jeho krku keď som to zbadala ... mokré cestičky na jej lícach. Zosunula som sa na zem a hlavu si položila do dlaní. ,,Je mi to ľúto Annabeth stratil priveľa krvi." táto veta ma zasiahla viac ako šíp z božského bronzu do srdca. ,,Nie nie nie nie to nie je pravda on mi povedal ... on prisahal že sa mi vráti ... on prisahal na rieku STYX že sa mi VŽDY vráti." hystericky som kričala. Nemohla som sa nadýchnuť. Dusila som sa vlastným plačom. Nedokážem bez neho žiť. Konečne som sa postavila z dverí a rozbehla sa k nemu. Dopadla som do kaluže jeho krvi a omámene zvierala jeho bezmocné telo. ,,Mu-musíme sa dos- dostať do ta-ta-tábora polok-krv-ných." plakala som. ,,O to sa postarám." povedala Viki a ak by som bola v normálnom rozpoložení zaujímalo by ma ako nás tam chce dostať ale práve som dokázala myslieť len na jedinú vec - na Percyho. Zrazu ma Viki chytila za ruku a ja som pevnejšie zovrela tú Percyho. Bola studená ako ľad ale mne sa to vôbec nehnusilo skôr som sa mu ju snažila zohriať. O pár sekúnd nás obklopili tiene a mne bolo jasné kto je Vikin otec - Hádes boh podsvetia. A to znamená že aj Hádes porušil prísahu ako pred ním Zeus a Poseidón. Na chvíľu som sa ocitla v stave beztiaže a potom dopadla do trávy. Boli sme v tábore. Pomyslela som ako sme sa s Percym rozprávali že za pár dní sem pôjdeme. Teraz sme tu. Ale nie tak ako sme čakali.

Nico

Práve mi skončila hodina lukostreľby s Cheirónom a tak som si sadol na lavičku a premýšľal čo asi robí Percy s Annabeth. Boli to moji najlepší priatelia. A už o pár dní mali prísť do tábora. Veľmi som sa na nich tešil. Percyho som už neobviňoval z Biancinej smrti je to veľmi dobrý kamarát. Je pre mňa ako brat. Vždy robíme nejaké hlúposti spolu s Connorom a Travisom z Hermovej ubikácie. Nudil som sa tu bez nich. V poslednom čase som sa učil cestovať tieňmi. Celkom mi to išlo ale bol som z toho strašne unavený. Už viackrát som rozmýšľal že k nim pricestujem tieňmi ale po tom čo ma Cheirón varoval že v nich môžem zmiznúť alebo sa stratiť ... no povedal som si že radšej to docvičím a počkám na nich. Tiež som sa dozvedel že dokážem počuť biť ľudské srdcia. Skúšal som to na Travisovi bola to zábava. ,,Rozmýšľaš čo robia Percy a Annabeth?" ozval sa Cheirón a ja som vyskočil z lavičky lebo som už aj zabudol že tam stále je. ,, Huh? Áno rozmýšľam." ,,A čo tak skúsiť ten hlas srdca?" hlas srdca sme volali tú moju schopnosť- to že keď pomyslím na niakeho človeka ak chcem počujem ako mu bije srdce a taaak. Proste nič zvláštne pre polobohov. Zatvoril som oči a pomyslel na Percyho a Annabeth . ,,Tak čo?" spýtal sa Cheirón. Zamračil som sa : ,,To nie je možné! Ja ho nemôžem nájsť. Necítim Percyho tep!" šokovane som pozrel na Cheiróna. ,,Pokoj Nico určite je s Annabeth a sú v poriadku. Skús to s Annabeth." znovu som zavrel oči a sústredil sa na Annabeth. ,,Annabeth znie akokeby ubehla aspoň 30 kilometrov." Cheirón sa zasmial a aj mňa tým donútil k úsmevu. ,,Asi majú telocvik alebo ich práve ..." tú vetu nedopovedal lebo sa pred nami zrazu objavila vzlikajúca Annabeth spolu s niakym mladým dievčaťom. Annabeth obímala niake telo a bola celá od krvi. Srdce sa mi zastavilo keď som si všimol že to telo má čierne neposlušné vlasy. Nečakal som ani sekundu a okamžite sa rozbehol k nim. Cheirón ma o malý okamžik nasledoval. Zrejme tiež nemohol uveriť čo vidí pred sebou. Popravde som tomu nemohol uveriť ani ja. Videl som hystericky plačúcu Annabeth ako obíma bezvládneho Percyho a vedľa nich plačúce možno 12 ročné dievča čo vyzerá že sa o chvíľu zrúti od vyčerpania. Kľakol som si k Annabeth a uvidel veľkú bodnú ranu v Percyho bruchu. Objal som ju a ona na chvíľu pustila Percyho. Hlavu mi položila na hruď a vzlikala. Cez jej plač som zachytil iba niekoľko viet: ,,On ma opustil Nico. Nechal ma tu. Prisahal-prisahal na rieku Styx že sa mi vždy vráti." Nevedel som čo mám na to povedať a tak som len ďalej plakal a objímal ju. Nebolo to čudné. Bolo to priateľské objatie ktoré sme obidvaja potrebovali. Potom som sa odtiahol so slovami: ,,Nie Annabet to nie je možné. Percy je bojovník a keď ti niečo prisahal dodrží to." posledné slová som už šepkal. Začal som s resuscitáciou. 30 krát som mu stlačil hrudník a 2 krát poskytol umelé dýchanie. Neviem ako dlho som to robil keď ma chytila niečia ruka za rameno. ,,Nico nemá to cenu." otočil som sa za hlasom. Bol to Will Solace z Apollónovej ubikácie. Tiež mu po lícach stekali slzy. Prikývol som a on si kľakol ku mne a priateľsky ma objal. Všimol som si že pri Annabeth a tom dievčati už sedia Grover a Thálial a objímajú ich. Tá bolesť a práznota bola neopísateľná. Bolo to ako keby som znovu stratil Biancu. Poobzeral som sa okolo seba a až teraz som si všimol že je pri nás celý tábor.

Percy Jackson - stratení v čase [POZASTAVENÉ]Where stories live. Discover now