XXXII.

305 19 1
                                    


Celý deň bol katastrofa. Nebol najhorší, ten ešte len príde a bude ih veľmi veľa. Po tom ako budem musieť splniť moju úlohu ma bude doslovna každý nenávidieť. Áno,  chcela som to ale nie tak aby sme boli všetci doslova zlomený. Harry bude, ja budem a s fans, ktoré ma budú nenávidieť sa môžem rozlúčiť. 

Chcela som plakať ale držala som to. Bola som ako zombie, ako človek bez duše, ako duch ktorý chodí za svojou manažérkou zatiaľ čo ona mi plánuje život. 

Už je všetko hotové. Viem presne dátum kedy  sa vydá album.  Bude to tesne po veľkej tragédií. Amelia hovorí že texty nám presne sadli na deň, ktorý vyjdú. 

Ja si však myslím, že ten album nebude mať taký úspech ako si každý myslí. Bude to skôr prepadák. Každý, kto by si ho teraz kúpil by ho mal možno rád aj keď o mne si myslí že som mrcha. Potom si ho nikto nekúpy. Prečo? Budú radšej stáť za mojím zlomeným fake priateľom. 

,,Netvár sa tak zlomene. Neznášala si ho tak presteň." napomeniema ma Amelia a ja prikývnem. ,,Kris ťa dnes o druhej vyzdvihne a pôjdete von. Dúfam že za tú chvíľu ťa dostane do normálneho stavu." prekrútim očami a nič nepoviem. Nepáči sa jej že som zmäkla a záleží mi na ňom. 

Nadhodím sebavedomí pohľad a vyjdem von z budovy kde stojí plno novinárov. Blesky ma žarujú a ja si len snažím zakryť oči. Moje uši počúvajú jednu otázku za druhou o mojom podvádzaní Harryho pred jeho očami pričom o jeho skutočnom podvode sa nespýtajú nič. Dobre vedia že to on mňa podvádza ale kto by to radššej nezhodil na mňa?

Nasadla som do svojho auta a bola som rada že Amelia do svojho. Myslela som že pôjde so mnou až domov aby sa presvedčila že tam naozaj pôjdem. Ale som rada, že išla skôr ako ja a na úplne iný smer. 

Mala som potrebu zavlať Alexovi. A bola to moja povinnosť. Musela som aj keď som ho nemohla o niečo také žiadať. 

Autom som pomaly išla cestami LA ku môjmu domu. Cestu som nevnímala. Stále som sa vracala k rozhovoru z oboma managmentmi. Nechápala som ako ma mohli donútiť do niečoho takého. Bol to môj návrh skončiť všetko ale ako som počula ich príkaz nemohla som vycúvať. 

Doma som zaparkovala pred garážou a vystúpila. Harryho auto tu nebolo. Bola som rada, mohla som si sadnúť a myslieť nad nasledujúcimi udalosťami. 

V spálni som si obliekla voľné čierne tepláky a tričko. Bosá som si sadla na posteľ a premýšľala. Nemám komu sa vyrozprávať. 

Z hornej zásuvky v nočnom stolíku pri posteli som vytiahla notes. Notes silnejší ako denník. Notes pre piesne, pre myšlienky, city, zážitky, ktoré ťažia moje srdiečko. 

,,Ahoj." vyrušil ma hlas Harryho, ktor stál pri dverách. 

,,Ahoj" odpovedala som a pustila sa späť do slov na papieri. Do rúk mi pribudla aj gitara, ktorú som si zobrala a spolu s textom, ktorý bol už na 3/4 strany som dokončovala song. Smutný song.

,,Ako sa máš?" Chcel nadviazať konverzáciu. Divila som sa prečo. Nechápala som prečo. 

,,Škoda reči. Ako je na tom Louis?" 

,,Prečo sa zaujímač o neho? Prečo to chceš vedieť? Pretože ste sa spolu opili a potom ma s ním podviedla. A ešte sa ma to takto pýtaj." 

,,Nie, len sme toho veľa vypili. Chcem mu poďakovať za takú pomoc akú mi dal včera. Nezaslúžim si ju, ale on tu je pre mňa nech ma akokoľevk nenávidí a nechce aby si mal so mnou čosi spoločné." 

,,Nie je to tak, že by ťa nenávidel. Povedal, že ten večer bol asi najlepší v jeho živote. Že keby sme boli s ním aj my pochopili by sme, že nie si zlá osoba a také. Ale je ťažké tomu veriť, keď som s tebou každý deň a vždy  to skončí pohromou" 

,,Je mi to ľúto. Nechcem sa tak správať. Ale niekedy proste aj ty povieš veci čo mi ublížia a je mi jedno, že tento vzťah je hrozný. " 

,,Prepáč, ale je to pravda." 

,,Ale také veci nemôžeš hovoriť žene. Či je to tvoja manželka, priateľka, milenka,fake priateľka alebo len kamarátka. Ženy sú citlivejšie ako muži a ľahko sa naštvú. Ja dobre viem, že nie som dobrou priateľkou, ale snažím sa. Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som ti hovorila ako ťa milujem, keď od teba to bude počuť len tá zrzka. Aj ja chcem byť milovaná ale pravdivou láskou." 

,,Prepáč." 

,,Niekedy prepáč nestačí ale prímam. Som jeden veľký problém, viem to ale ak spolu máme vydržať musíš pochopiť že to so mnou nie je ľahké a snažím sa ako najviac môžem." 

,,Chápem. Tak čo  zájs do kaderníctva a tam nech ti spravia lepšie menej farebné vlasy? Ako páčia sa mi ale-" 

,,Páčia sa mi a sám si povedal, že aj tebe tak si ich nechám."

,,Tak čo nákupy?"

,,To nechceš Harry. A navyše som dohodnutá s Kris." 

,,Tak to odvolaj. Máme to spolu vydržať ešte poriadne dlho. A keďže som zničil náš včerajší deň musím to napraviť." 

,,Bola to aj moja chyba."

,,Ty za nič nemôžeš." povedal a sadol si ku mne na posteľ. Jeho ruku položil na moje koleno a pozeral sa do mojich očí. ,,Niečo ma napadlo." povedal a rozžiaril sa. Nakázal mi obliesť. Čo najpoholdnejšie a ako normálne dievča nie Tara Conell. Ako Danielle. Pravé dievča ukryté vnútri mňa. 

Keď sme vychádzali z domu na ulici nikto nebol. Rýchlo sme vbehli do môjho auta, ktoré sme boli s Ameliou vyzdvihnúť na parkovisku kde som ho včera nechala. 

Čo najrýchlejšie vyššiel v našej ulice a vysokou rýchlosťou šoféroval do centra. Cestou sme počúvali pesničky idúce v rádiu a dosť nahlas si ich spievali. 

,,Páči sa mi tvoj šťastný hlas. SI iná keď si vážne rada v niekoho spoločnosti." chvíľu sa na mňa zadíval ale zrak ihneď presunul na cestu. Ja som sa narozdiel od neho stále pozerala naňho. 

,,Ja som iná keď som s niekým koho mám rada." 

,,To znamená že ma  máš rada?" pozrel sa na mňa s úsmevo. 

,,Možno." povedala som s úškrnom a mykla plecami.

Možno viac ako rada.

My Fake Life  [Complete]Where stories live. Discover now