Na hrudi leží blažený pocit
sťa tisíce náletov,
šťastie jak len deň ten večný
vyzlečený z podnetov.
Nič viac ak len svetlo malé
do duší siahne v útlej maske,
telá vedľa seba nahé
jak obalené páskou v láske.
A slová tečú prúdom z pier
a spievajú len tóny známe,
telá unavené z večných hier.
Hrajú iba v nelogickom význame.
Už len jeden silný stisk
a sen sa končí v spáde rýchlom,
nočná mora všetkých priezvisk,
stáva sa len ranným tichom.
No srdcia vrelé, zasľúbené
svojou láskou kryjú čas,
dlane teplé, zaľúbené
za dotykom vyčkajú zas.
Veď memoáre hýbu srdcom
a mráz v nich plnosť nenecháva,
nik nedokáže byť ich sudcom.
Láska s dušou navždy máva.
.
.
.
tak ma zaujíma. čo si predstavujete pod touto básňou?
YOU ARE READING
Pád ružových oblakov
PoetryZhodila som ružové okuliare, ktoré ako ťažké oblaky dopadli na zem a rozniesli každý rôzny pocit, ktorý dokážeme cítiť, kvapkami dažďa či slzami po mojom tele. Rozliali sa, vsiakli sa do môjho tela, do prázdnej duše, ktorá dovtedy poznala len jedin...
